P
re tých, ktorí si robia Exercície, predstavuje modlitba spytovania svedomia zvyčajne prekvapenie. Domnievajú sa totiž, že spytovanie svedomia je niečím, čo od exercícií v istom zmysle odbočuje. Ignác však zámerne umiestnil spytovanie svedomia na začiatok Exercícií. Pokladá ho za nevyhnutný nástroj na dosiahnutie cieľa Duchovných cvičení. Tým cieľom je objaviť prítomnosť Boha a spoznať jeho vôľu tak, že dôkladne upriamime pozornosť na jemné vnútorné hnutia Božieho Ducha.
To je ďalší základ ignaciánskej spirituality. Ignác požadoval, aby prax spytovania svedomia vošla jezuitom do krvi. Vedel, že tlak práce alebo choroba im môžu niekedy znemožniť, aby si určili čas na dlhšiu dennú modlitbu. Nikdy však nemajú vynechať spytovanie svedomia. Dva razy denne – na poludnie a pred spánkom – sa majú jezuiti na chvíľu zastaviť a pozrieť sa na udalosti dňa v duchu rozjímavej modlitby. To je jedno z mnohých pravidiel, ktoré Ignác zanechal pre modlitbu.
Spytovanie svedomia, ktorého schéma je načrtnutá v Duchovných cvičeniach, obsahuje päť bodov:
1. Poďakuj za Božie dobrodenia
2. Pros Ducha Svätého o pomoc
3. Zahľaď sa na svoj deň a hľadaj chvíle, keď bol Boh prítomný a keď si ho opustil
4. Prejav svoju ľútosť nad hriechmi a pros o odpúšťajúcu Božiu lásku
5. Modli sa o milosť, aby si bol plne k dispozícii Bohu, ktorý ťa bezvýhradne miluje.
Počas stáročí jezuiti rozvinuli niekoľko verzií spytovania svedomia. Pripadajú ako postupné vydávanie nádhernej príručky. Sú totiž v súlade s ponímaním a vedúcimi myšlienkami Ignáca, no zároveň sa líšia, aby zdôraznili určité veci a aplikovali túto modlitbu na rôznych prijímateľov. Pretože sa javí, že slovo „examen“ poukazuje na určitý druh introspekcie (sebapozorovania, pohľadu dovnútra), najväčší dôraz v modlitbe spytovania svedomia sa má klásť na vďačnosť. Sám Ignác kladie vďačnosť na prvé miesto v modlitbe spytovania svedomia.
Modlitbu spytovania svedomia môžeme zhrnúť takto: Modlitba k Bohu Bože, ďakujem ti. Ďakujem ti, Bože, za to, že si neustále so mnou, ale zvlášť ti ďakujem, že si so mnou teraz. Bože, zošli svojho Svätého Ducha. Bože, nech Duch Svätý osvieti moju myseľ a rozpáli moje srdce, aby som mohol poznať, kde a ako som dnes prežíval tvoju prítomnosť. Bože, dovoľ mi zadívať sa na svoj deň. Bože, kde som v dnešný deň cítil tvoju prítomnosť, uzrel tvoju tvár, počul tvoje slovo? Bože, kedy som ťa v dnešný deň ignoroval, utekal od teba a azda ťa dokonca odmietol? Bože, dovoľ mi byť vďačným, dovoľ mi prosiť ťa o odpustenie. Bože, ďakujem za tie chvíle, keď som prežíval tvoju prítomnosť a pracoval som spolu s tebou. Bože, odprosujem za všetko, čo ťa urazilo, za to, čo som urobil zle a čo som zanedbal. Bože, ostaň mi nablízku. Bože, úpenlivo ťa prosím, pritiahni ma v dnešný i nasledujúci deň ešte viac k sebe. Bože, ty si Boh môjho života – ďakujem ti.
Naša modlitba sa neraz stáva formálnou a abstraktnou. Na rozdiel od toho každodenné spytovanie svedomia nám umožňuje kráčať po zemi. Tento Duchom vedený prehľad dňa, ktorý je uvažovaním, zakoreňuje našu modlitbu v konkrétnej realite. Pretože sme synmi a dcérami Boha, ktorí žijú vo svete a ktorých on miluje a udržiava, môžeme si byť istí, že v našom živote a v tomto svete budeme počuť jeho hlas. Napokon je potrebné povedať, že existuje osobitný úžitok z každodenného spytovania svedomia. Určite nám nikdy nebudú chýbať veci, za ktoré sa modlíme. Niekedy sa však modlitba stáva suchou. Inokedy nevieme, čo povedať Bohu. Spytovanie svedomia odstraňuje tieto problémy. Ak máme k dispozícii dvadsaťštyri hodín, na ktoré sa môžeme spätne pozrieť, vždy objavíme tisíce vecí, o ktorých je hodné hovoriť s Bohom, a nájdeme veľa dôvodov, aby sme Bohu preukázali svoju vďačnosť.
(David L. Fleming SJ, Čo je Ignaciánska spiritualita? )
16. februára 2018 at 9:33
Áno, vďačnosť je bránou do náručia Boha a aj do vlastnej duše.. A potom pocítenie reálnej existencie Boha nám odhaľuje akosi samé náš uplynulý deň, naše motívy, vzbudzuje pokorný postoj a pripravenosť vidieť Boha, taký aký je, nie našu predstavu o Ňom. Potom aj naša vlastná duša sa pred nami odhaľuje, taká aká skutočne je. Mám opakovanú vnútornú skúsenosť, že až keď ustúpia do úzadia všetky predstavy a myšlienky, dokonca aj tie zbožné,najkrajšie, týkajúce sa uvažovania o Bohu , až vtedy vstupujem do tohto vnútorného náhľadu, pokorného, reálneho, ale zároveň-symbolicky vyjadrené- do utešujúceho náručia.