(3. veľkonočná nedeľa, 30. apríla 2017) – „Ukáž mi Pane cestu života“ – aj týmito slovami responzóriového žalmu by sme mohli vyjadriť hlavnú myšlienku liturgických textov dnešnej nedele. V evanjeliu túto „cestu života“ Pán Ježiš vysvetľuje emauzkým učeníkom, ktorým pri počúvaní „horeli srdcia“. A v prvom čítaní sme zasa počuli, ako Peter v deň prvých Turíc vysvetľuje, ako sa táto „cesta života“, často ohlasovaná v Písme, práve naplnila. Pre hlbšie pochopenie tohto posolstva, vzhľadom na náš konkrétny život, sa mi však zdajú dôležitými slová druhého čítania, kde apoštol Peter hovorí: „Žite v bázni v čase svojho pobytu na zemi. Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista.“ Apoštol Peter, inými slovami tu zdôrazňuje skutočnosť, že Ježiš Kristus za nás zaplatil výkupné za naše hriechy a hriechy našich otcov. A tu sa dostávame k ešte konkrétnejšej otázke nášho života: Znamená toto vykúpenie aj zmazanie všetkých dôsledkov našich hriechov, resp. zla, ktoré spôsobil náš hriech?
Myslím, že pre hlbšie pochopenie tejto otázky, nám pomôže siahnuť po koncepte riešenia otázky zla, ktoré nachádzame vo východných náboženstvách, ktoré definuje v tzv. karme. A čo je karma? Definícia znie: „Karma je osudová rana, ktorú každý z nás aspoň raz v živote utŕžil. Žiaľ, neudeľuje ju osud, hoci by nám takáto útecha veľmi pomohla, udeľuje si ju človek sám. Svojimi skutkami vyvoláme istú príčinu, jej dôsledok sa objaví neskôr, často krát až vtedy, keď sme už na svoj skutok zabudli. Karma je žatva toho, čo sme zasiali. A tak z údelu človeka vyčítame, ako konal človek predtým.“
Inými slovami, že všetko, čo zlé v našom živote či už vyslovíme alebo urobíme skutkami, sa nám ako bumerang, skôr či neskôr, v inej, zlej podobe, vráti. – Takýto je platný zákon v našom vesmíre, ktorý nájdeme vo všetkých náboženstvách. Totiž, že každé zlo spôsobuje ďalšie zlo a zlo musí byť buď nejak potrestané alebo vynahradené, vykúpené.
Zaujímavú paralelu tejto otázky možno vidieť vo vedeckom svete. Vedci, ktorí sa zaoberajú vývojom vesmíru, hovoria, že vo vesmíre platí tzv. prvý termodynamický zákon, ktorý hovorí o tom, že žiadna energia vo vesmíre nezaniká, len sa mení a v tomto zmysle tu existujú dva zákony vývoja: zákon evolúcie a zákon entrópie. – Inými slovami, že sú tu sily, ktoré vo vesmíre pôsobia pozitívne, teda evolučne, alebo naopak na princípe entrópie, ktoré sú deštrukčné a smerujú k rozkladu a zániku. – Teda, že všetko so všetkým súvisí, a všetko, čo urobíme, do čoho vložíme nejakú našu energiu, či to bude dobré alebo zlé, všetko bude mať svoje dôsledky, buď to prinesie dobré alebo zlé ovocie.
Je určite dobré si všimnúť, že aj Starý zákon spomína – podobne ako aj karma – že človek môže trpieť aj za hriechy svojich otcov, podobne, ako sme to dnes počuli aj v tom druhom čítaní . Dnes sa to hlavne v charizmatickej obnove rieši tzv. modlitbou rodových koreňov. Ale nezabúdajme, že aj my môžeme svojim životom dať do vienka aj niečo zlé, čo postihne aj naše deti. Áno, naše hriechy nám Ježiš odpustil, ale zmizne tým automaticky aj dôsledok hriechu, zlo, ktoré sme hriechom spôsobili. Alebo to zlo nás v našom živote dobehne, ako o tom hovorí karma?
Túto otázku, teda otázky karmy, respektíve toho, čo sa deje so zlou energiou, ktorú vyšleme do vesmíru, resp. čo sa deje so zlom, ktoré spôsobí náš hriech, riešila vo svojej histórii aj Cirkev a to vo svojom učení o tzv. odpustkoch, ktoré sme mohli získať aj uplynulú nedeľu, na sviatok Božieho milosrdenstva. Keď hovoríme o odpustkoch, myslíme práve na tzv. „časné tresty“, teda nato zlo, ktoré zo sebou prinášajú naše zlé skutky, naše hriechy. Je pravdou, že Pán Ježiš nám odpúšťa naše hriechy, hneď po našom vyznaní vo sv. zmierenia, a otvára nám tak cestu do neba, teda do večného života. Avšak zlo po hriechu má svoju silu a energiu a ostáva tu aj naďalej prítomné. Cirkev ho nazýva „časným trestom“ a treba ho tiež nejak riešiť. V prvých kresťanských časoch sa táto otázka riešila prísnym a dlhoročným pokáním. Ľudia, ktorí po krste zhrešili, teda spáchali ťažký hriech, mali v kostoloch osobitné miesto, medzi tzv. kajúcnikmi, museli robiť dlhoročné pokánie a zlo museli vynahradiť, napríklad výstavbou nemocnice alebo iných charitatívnych diel. Cirkev neskôr zmiernila túto prax s tým, že povedala, že Kristova vykupujúca moc je tak silná, že má moc „nahradiť a uzdraviť“ aj tie naše dôsledky hriechu, tie časné tresty, ale za podmienky nášho vnútorného, opravdivého pokánia – a preto hovorí o podmienkach ako sú sv. spoveď, sv. prijímanie a modlitba na úmysel sv. Otca. Možno je to akýsi minimalizmus v porovnaní s prvokresťanskými časmi, ale podmienkou ostáva, že ak chceme, aby nás zlo, ktoré v živote spáchame a vo sviatosti zmierenia vyznáme, nedobehlo, nás alebo naše deti, aby sa nám ako bumerang nevrátilo v nejakej inej zlej forme, je potrebné nadobudnúť vo svojom živote opravdivého ducha pokánia, spôsobené zlo ak ide o sociálnu rovinu, teda vzťahy – je potrebné napraviť, a tam, kde to nejde priamo napraviť, je potrebné prosiť o získanie plnomocných odpustkov, teda odpustenie, resp. o uzdravenie aj tzv. časných trestov, teda uzdravenie a zmazanie tej zlej energie, ktorej sme v našich životoch, resp. v našom svete, dali priechod a živnú pôdu. Takýto opravdivý, autentický a pokorný duch pokánia nám dáva nádej, že Ježišova vykupujúca smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie bolo skutočne dostatočným výkupným za naše hriechy a tiež bude dostatočné výkupné aj za všetky dôsledky našich hriechov, teda zla, ktoré sme my dali do pohybu, a že teda, že týmto spôsobom sa vyhneme aj negatívnym dôsledkom karmy, a tak nájdeme skutočnú „cestu života“.
2. mája 2017 at 13:46
Zaujímavé prepojenie pohľadov z rôznych náboženstiev doplnené o zákonitosti z fyziky či evolučnej biológie. Keď sa nad tým takto zamyslíme, naozaj nás to privádza k tej istej podstate. A to k plnšej ľudskej zodpovednosti za náš pozemský život. Keby sme to mohli vyjadriť fyzikálne, tak svojím každodenným konaním sme zodpovední za to, na akú energiu dennodenne nadväzujeme, akú posúvame k premene ďalej, alebo aká sa premieňa priamo v nás… Ešte by bolo tiež zaujímavé rozšírené uvažovanie o energii dobra nášho života vo vesmíre. Keď za zlé skutky sme povinní robiť očistné, či už vonkajšie alebo vnútorné pokánie, tak paralelne dobro a preukázaná schopnosť skutočne milovať, sa tiež nemôžu len tak „energeticky“ niekde vytratiť. Môžeme tak s nádejou veriť, že popri úprimnej zodpovednosti za zlo, ktorého sa vedome a nevedome dopustíme, tak aj to naše vykonané dobro a jeho ovocie nás snáď poteší v nejakej inej podobe ešte tu na zemi.