citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Taliansky psychológ a psychoterapeut Giuseppe Sovernigo definuje psychický pocit viny ako „citovo skľučujúci, izolujúci a deštruktívny stav, vedomý alebo nevedomý, ktorý vyrastá z úzkosti a strachu z možného trestu na základe porušeného zákona alebo zo strachu z možnej pomsty zo strany signifikantnej poškodenej osoby“[1].

Tento typ pocitu viny má ďalšie charakteristiky: je automatický, slepý, nerozlišujúci, rigidný a tyranský, založený na imperatíve „ty musíš alebo ty nesmieš“. Osoba, ktorá ho prežíva, je v jednej osobe katom a zároveň obeťou, pretože nie je schopná prekročiť samu seba, ale ostáva v obsedantnej ustarostenosti o vlastný sebaobraz. Tento pocit je akoby „úzkosť z toho, že som prekročil neviditeľnú hranicu a teraz sa cítim byť vystavený trestu, ktorý príde zo strany tajomných síl, ktoré strážia túto hranicu“[2].

Takýto psychický pocit viny si možno všimnúť aj v niektorých biblických príbehoch. Napríklad v Dávidovom počínaní (2 Sam 11,1-27), keď po tom, čo sa dopustil hriechu, usiluje sa zachrániť len vlastnú spoločenskú reputáciu, bez toho, že by prevzal zodpovednosť za svoje správanie či už voči druhým a tiež voči Bohu. Iným príkladom je Judáš (Mt 27,5-10), ktorý po tom, čo zradil Ježiša, cíti sa byť úplne preniknutý egocentrickou úzkosťou, ktorá ho uzatvára čoraz viac do seba a ženie až do okamihu vlastnej sebadeštrukcie.[3]

Anna Bissi[4] rozlišuje vzhľadom na psychický pocit viny jeho dva významy, ktoré sa vzťahujú na dve štádiá citového vývoja: na štádium medzi prvým a tretím a na štádium medzi tretím  a piatym rokom života dieťaťa:

  1. Strach, ako predchodca pocitu viny: Toto štádium je charakteristické strachom z možného trestu. Nemožno tu hovoriť o pocite viny v pravom zmysle slova, pretože to, čo človeka zaujíma, nie je objekt vlastnej viny či škoda, ktorú spôsobil, ale reakcia a efekt, ktorý môže spätne priniesť jemu samému, teda fakt, že by mohol byť potrestaný. V takomto prípade sa ocitáme v konfrontácii s pocitom, ktorý má svoj pôvod v ranom vývinovom štádiu, v ktorom dieťa zažilo príliš prísneho rodiča, ktorý netoleroval jeho neperfektnosť, a takto sa potom v dospelom veku človek cíti byť sprevádzaný takýmto pocitom nie preto, aby nezranil druhého, ale preto, aby sa vyhol trestu alebo negatívnych reakcií zo strany iných, alebo aby nebol odhalený.
  2. Psychologický pocit viny: Vzťahuje sa na nepríjemný pocit, ktorý človek pociťuje vtedy, keď svojím správaním zapríčiní nepríjemné pocity u signifikantných ľudí. Teda to, čo je dôležité, nie je dobro alebo zlo samotného skutku, ale fakt, či sa to páči alebo nepáči osobe, ktorá je dôležitá z hľadiska subjektu. Aj keď tento spôsob prežívania vzťahu voči druhému je zrelší ako ten predošlý, vo všeobecnosti ide stále o nezrelý postoj, pretože človeka, ktorý prežíva tento druh pocitu viny, v skutočnosti nezaujíma reálne dobro druhého, ale fakt, či uspokojil alebo neuspokojil predstavu iného človeka, ktorý predstavuje v jeho živote dôležitú postavu.

Pokiaľ ide o zrod psychického pocitu viny, Freud tvrdí, že sa rodí v dôsledku vytesnenia vlastnej agresivity. „Keď sa nejaký nedovolený pud podrobí vytesneniu, jeho libidinózne aspekty sa transformujú do symptómov a jeho agresívne elementy do pocitu viny.“[5] Vytesnený pocit viny neznamená, že je zabudnutý, alebo že neexistuje, naopak, tento pocit aj naďalej pôsobí, ale skrytejšie, inak, ako keby bol vedomý. Je tiež dôležité vidieť, že dieťa, ktoré prežíva pocit viny, nemá priamo strach z rodičov, ale z obrazu, ktorý ich predstavuje a s ktorým sa dieťa stotožnilo. Preto nevedomá agresivita má tendenciu obrátiť sa proti dieťaťu, alebo v dospelom veku voči človeku samému, prostredníctvom sebaobviňovania, sebaznevažovania a sebatrestania. Skutočne, pocit viny nie je namierený voči iným, ale voči sebe samému. Je to vlastne nedostatok lásky a úcty k sebe samému, čo potom často človek projektuje do iných tým spôsobom, že nadobudne presvedčenie, že tí druhí ho nemajú radi a nectia si ho. Možno teda zhrnúť, že psychický pocit viny sa rodí z potlačenia agresivity; človek má tendenciu otočiť agresivitu proti sebe samému, a tak prichádza k pocitu, že je nemilovaný. Keďže tento svoj pocit projektuje  do druhých, toto vedomie sa v ňom ešte prehlbuje, potvrdzuje a vytvára začarovaný kruh, čo je zároveň aj prejavom citovej nezrelosti osobnosti, ktorú okrem prežívania takéhoto psychického pocitu viny bude pravdepodobne charakterizovať aj postoj netolerantnosti, rigídnosti, tendencia k perfekcionizmu, či čierno-biele vnímanie skutočnosti vyjadrené postojmi „všetko a ihneď“ či „všetko alebo nič“. Cesta ku zrelosti v dospelom veku, teda cesta k väčšej vnútornej slobode by mohla viesť cez uvedomenie si skutočných vlastných pocitov a odhalenie ich opravdivých koreňov, odhalenie toho, čo človek v sebe obyčajne potláča a vytesňuje.[6] – Pokračovanie zajtra…..

(Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).

[1] SOVERNIGO, G.: Senso di colpa, peccato a confessione (Pocit viny, hriech a spoveď), s. 133.

[2] SOVERNIGO, G.: Senso di colpa, peccato a confessione (Pocit viny, hriech a spoveď), s. 133.

[3] Porov. SOVERNIGO, G.: Senso di colpa, peccato a confessione (Pocit viny, hriech a spoveď), s. 135.

[4] Porov. BISSI, A.: Il colore del grano: Crescere nella capacità di amare (Farba zrna: Rásť v schopnosti milovať), s. 88 – 90.

[5] FREUD, S.: Il disagio della civiltá (Nepohodlie civilázie), s. 270.

[6] Porov. SOVERNIGO, G.: Senso di colpa, peccato a confessione (Pocit viny, hriech a spoveď), s. 132 – 143.