Ignaciánska spiritualita

V KAŽDODENNOM ŽIVOTE

Na ceste k radostnému životu

(Nedeľný príhovor, 16. septembra 2018) – „Za koho ma pokladájú ľudia?“ to je základná otázka Ježiša Krista z dnešného evanjelia, ktorá sa dotýka hlboko aj každého z nás. Za koho pokladáme my, každý z nás Ježiša, a za koho ho pokladáme nielen na dnešnej sv. omši, keď sa k nemu modlíme tu v chráme, ale aj v každodennom živote? A potom je tu ešte aj ďalšia otázka – veríme Ježišovi, keď nás pozýva ho nasledovať, v zmysle svojich slov: „Každý, kto by si chcel svoj život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“?

Toto Ježišovo pozvanie by som rád konfrontoval, s niektorými príbehmi, ktoré som prežil tento týždeň, s ktorými by som s vami v krátkosti rád podelil.

Už v pondelok začal na hlavnom námestí v Piešťanoch „Pivný festival“. Ako ho možno najvýstižnejšie charakterizovať? „Veľa piva, klobás a hlučnej hudby, a čím viac hluku, tým viac piva a viac klobás“. Možno si niekto povie, ale veď sa ľudia môžu stretnúť, socializovať, porozprávať, odreagovať, oddýchnúť si…., nuž možno, aj keď pri tom hluku, neviem, nakoľko sa môžu pokojne porozprávať, ale je pravdou, určite môžu piť, jesť, odreagovať sa a zabudnúť, aspoň na chvíľku nato, čo ich trápi. Z hodnotového pohľadu, tu však ide predovšetkým o naplnenie tých najzákladnejších potrieb, ktoré nás spájajú so zvieratami, čo je však na míle ďaleko od ideálu, ktorý sme počuli v evanjeliu.

V utorok som navštívil slávnostné otvorenie Medzinárodného filmového festivalu v Piešťanoch, 13. ročník Cinamatik. Bolo vypredané, ušlo sa mi sadnúť si len na zemi, na schodoch. Úžasné, že toľko ľudí sú inšpirovaní kultúrou súčasného filmového umenia. Myslím, že tu už ide o podstatne vyššie hodnoty, ako sa len napiť a najesť. Aj keď na druhej strane, opäť ide iba o príjímanie – áno, určite na vyššej úrovni, – to ktoré filmové umenie poskytuje, teda citovej, a možno aj intelektuálnej. Ale je to stále a opäť len o prijímaní.

Rád by som na tomto mieste spomenul, z nedeľného príhovoru pre týždňom, slová a myšlienky pápeža Františka, o povolaní k svätosti, teda o povolaní k dávaniu seba samých iných, o čom dnes pán Ježiš hovorí v evanjeliu veľmi radikálne.

Áno, prejsť vo svojom myslení od postoja prijímania k postoju dávania, vôbec nie je jednoduché, veď od útleho detstva, tá prvá a najhlbšia fyzicko-emočná pečať, ktorá je do nás vtláčaná, je o dôležitosti prijímania, stravy, lásky, starostlivosti, vzdelania. Táto skúsenosť je prvotná a hlboká, a niekedy sa nám môže zdať že je jediná a najdôležitejšia. Až v relatívne neskorom veku, až vtedy, keď sa človek stane otcom a matkou, mnohí spoznajú, že šťastie spočíva nielen v prijímaní, ale aj v nezištnom dávaní, a že hlboký pocit lásky a šťastia dokonca vyrastá oveľa silnejšie zo skúsenosti takéhoto dávania sa v láske. Človek k takejto skúsenosti môže prísť prirodzenou skúsenosťou rodičovstva, ale môže k tomu prísť aj prostredníctvom viery, keď uverí a začne žiť svoj život tak, ako k tomu pozýva Pán Ježiš – ako sme o tom aj dnes explicitne počuli v evanjeliu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo každý, kto by si chcel svoj život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“.

Nuž tento ideál je nám jasný. Ale otázka, ako k nemu prísť, ako ho dosiahnuť, ako ho prežívať v našom každodennom živote?

Rozpoviem Vám ešte jeden príbeh tohto týždňa, myslím, že nám všetkým môže napovedať niečo dôležité na ceste hľadania odpovede práve na túto otázku.

Na internete som tento týždeň zašiel na stránku TED (Technology Education Design), čo sú také bezplatné zaujímavé príhovory, zaujímavých ľudí na zaujímavé témy. Jeden z rečníkov, Andy Puddincombe, hovoril o dôležitosti tzv. mindfullnes – všímavosť, na ceste za šťastím.

Vravel o tom, že dnes žijeme vo veľmi hektickom svete, ale upozornil, že to, čo nám skutočne berie pôdu pod nohami, to, čo nás oberá o pokoj a šťastie, nepochádza z vonka, ale odohráva sa v našej mysli, že vlastne sa strácame v našich myšlienkach. Podľa vedeckých štatistík totiž až 47 percent toho, o čom premýšľame, však reálne nemá nič dočinenia s našim konkrétnym životom, resp. s našim šťastím. Našu myseľ napĺňajú často zbytočné veci až do takej miery, že vlastne prestávame mať kontakt s prítomným okamihom, ktorý jediný môžeme v našom živote ovplyvniť a zároveň sa z neho tešiť. Prevažne ide o zbytočné starosti, strachy a úzkosti, ktoré nás zahlcujú, valcujú a berú nám pocity pokoja a spokojnosti. – Preto dnes človek túži zabudnúť na tieto negatívne pocity a myšlienky, hlukom, alkoholom, rozličnými formami zábavy, alebo aj liekmi. Ale ono to nefunguje, pretože to nerieši podstatu problému. A ako východisko uvádzal myšlienku hnutia „mindfulnness“, ktoré spočíva v tom, že človek prestane utekať do alkoholu, hluku, zábavy či liekov, a zastaví sa, nadobudne kontakt so sebou samým, so svojim vnútrom a naučí sa prežívať prítomný okamih, bez oscilovania medzi trýznivými spomienkami minulosti a neefektívnym snívaním o budúcnosti.

A presne o tomto hovorí sv. Ignác z Loyoly, keď hovorí, o potrebe moditby: examen. Táto modlitba má 5 bodov, ale úplne najdôležitejší je ten prvý. Na obed a večer sa vedieť zastaviť, aspoň na 10 minúť, a stretnúť sa so sebou samým, so svojimi pocitmi a myšlienkami, pozrieť sa na svoj život z inej perspektívy, z perspektívy, ako ma Boh miluje, a ako mi to chcel ukázať počas dňa cez rozličné udalosti môjho každodenného života.

Inými slovami, ak sa chceme otvoriť pre náročné ideály Ježiša Krista, a chceme za nimi vykročiť, je potrebné sa najskôr naučiť stretnúť so sebou samými, s tým, čo prežívam v srdci a potom sa naučiť rozpoznávať, ako chce Boh ku mne prehovárať rečou svojej lásky v mojom každodennom živote. Ak sa staneme jeho žiakmi, vstúpime do jeho školy, verím, že podobne ako svojich apoštolov, aj nás naučí, ako ísť za ním s radostným srdcom až do úplného rozdania sa v láske, a zároveň prežívania šťastia, teda ako to sám Ježiš sľubuje – plnosti života, ku ktorej nás on sám pozýva.

1 Comment

  1. eluonora maresova

    16. septembra 2018 at 12:24

    Krásne myšlienky a uvahy- nutia k zamysleniu.
    To bol asi zamer pisatela.

    Nie je to vždy lahké sa zahlbit sam do seba.
    Ale chce to trpezlivost a nebat sa sebakritiky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *