Podľa Soverniga náboženský pocit viny alebo skúsenosť hriechu spočíva „v narušení alebo v oslabení vzťahu s Prítomným-Neprítomným, podobným spôsobom, ako prichádza k narušeniu priateľstva alebo vzťahu medzi dvoma ľuďmi“[1]. Náboženský pocit viny teda jednoznačne vyviera z osobného vzťahu s Bohom. Možno dokonca povedať, že je to sám Boh, ktorý zjavuje človeku jeho hriech, vzdialenie sa od Boha a od jeho projektu pre človeka, totiž aby sa stal podobným jeho obrazu a podobe. Vo svojej podstate teda nie je „vinou voči sebe samému, ale vinou voči Bohu“[2]. Neredukuje sa na niečo, čo osobu vnútorne blokuje nevedomým spôsobom, ako je to v prípade psychického pocitu viny, na niečo, čo v nej vzbudzuje pocit viny pre prekročenie poriadku, čo nainfikuje celé jej vnímanie seba a okolia šedivým pochmúrnym pocitom bez nálady, s pocitmi menejcennosti a depresie. Ak ide o náboženský pocit viny, ústredný je najmä vzťah priateľstva medzi dvoma osobami, ktorý spolu s pozvaním k rastu v láske ponúka zároveň aj slobodu.
Hlavnými protagonistami náboženského pocitu viny sú „subjekt ako osoba a Boh ako osoba, nie Superego“[3]. Inými slovami, tento typ pocitu viny nie je uzavretým systémom, ktorý udržuje človeka v zajatí nechuti, beznádeje a paralyzujúceho pocitu hanby, ale je dialogickým, otvoreným systémom, v ktorom prichádza k odpusteniu viny, pretože Ten, ktorý odpúšťa, v skutočnosti beží oproti so svojím milosrdenstvom a láskou, podobne ako beží otec v ústrety márnotratnému synovi z evanjelia.
Citovo nezrelí ľudia, a osobitne mladí, v dospievajúcom veku, často prežívajú istý model – „nie som taký, aký by som mal byť, cítim sa hriešny, cítim sa vinný, nikto mi nemôže odpustiť“[4]. Hlavnou príčinou takéhoto postoja je silný psychický pocit viny, ktorý v nich vyvoláva pocit hanby pre opakované pády do istých hriechov, následkom toho mávajú tendenciu voliť útek od kňaza, z Cirkvi, aby sa takýmto spôsobom vyhli bolestivej vnútornej konfrontácii.
Vzhľadom na citový vývin ľudskej osobnosti bude cesta ku zrelosti vo vzťahu k pocitu viny úzko súvisieť s prekonaním psychicky nezrelého pocitu viny. Bude to cesta odvážnej sebareflexie, zostúpenia do vlastného vnútra, vlastných tabu, cesta k rozpoznaniu vlastného Superega a jeho jazyka, vlastného narcizmu, zranení, skrytej agresivity, strachu a úzkostí. Týmto spôsobom človek bude môcť vojsť do dialógu so svojím nevedomým, infantilným „Ja“ a postupne sa dopracovať ku prežívaniu zrelého morálneho a náboženského pocitu, a týmto spôsobom nadobudnúť opravdivú vnútornú slobodu, ktorá je nevyhnutná pre osobný a zodpovedný rast v láske, ku ktorému človeka pozýva Boh. – (Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).
[1] SOVERNIGO, G.: Senso di colpa, peccato a confessione (Pocit viny, hriech a spoveď), s. 168.
[2] SOVERNIGO, G.: Senso di colpa, peccato a confessione (Pocit viny, hriech a spoveď), s. 171.
[3] SOVERNIGO, G.: Senso di colpa, peccato a confessione (Pocit viny, hriech a spoveď), s. 171.
[4] ALETTI, M.: Psicologia, psicanalisi e religione: Studi e ricerche (Psychológia, psychoanalýza a náboženstvo: Štúdium a výskum), s. 137.
24. marca 2016 at 19:24
Milý páter,
keď si precítim-uvedomím chyby, ktoré robím, hlavne postojom mysle, následne konania, tak hlboko, že ozaj vnímam že to treba zmeniť, tak zvyčajne dôjde k spojeniu s Ním. Jeho vedomím. Tak potom mám silu to zmeniť. Ale vyžaduje si to riadnu úprimnosť k sebe, seba-analýzu. „S tým prichádza akýsi pocit, vnímanie, že nie som sám, ale je tu On vo mne a vidí čo robím.“ Potom už nie je ľahké vystrájať – ísť starou cestou. 🙂 Život sa stáva vedomejším, viac v súlade s Ním. No nie je to ľahké zotrvávať v Ňom. Verím, že raz sa to podarí byť v Ňom natrvalo. Len to ego ustrážiť… Hlboká, úprimná modlitba mi pomáha. Vnímám to tak, že keď svoju chybu -nevedomosť spoznám, tak Boh vie odpustiť. Požehnané sviatky. Ivan