Ignaciánska spiritualita

V KAŽDODENNOM ŽIVOTE

Štíkok: Sv. Ignác (strana 1 z 3)

Pôst so sv. Ignácom – 2. časť

5_Ignac_P.Norman O´Neal SJEšte viac do hĺbky…

V štvrtom pravidle (213) ide sv. Ignác viac do hĺbky: nerozlišuje viac medzi chlebom, nápojom a inými potravinami, ale navrhuje proces pre „dosiahnutie strednej, umiernenej, striedmej cesty, ktorú treba zachovávať v jedení a pití“. Nasledujme postupný vývoj citovaním krok po kroku túto časť, ktorá nie je bez paradoxov. „Keď dávame pozor na to, aby sme neochoreli a tiež odopieraním si toho, čo vyhovuje  čo je normálne a potrebné, rýchlejšie dosiahneme strednú cestu. – (pozn. Španielsky text znie „el medio que debe tener…“ Vybrali sme preto odtieň  „spôsob bytia“ „časovo sa zhodovať so samým sebou“ ktorý prináša tento výraz spoločne, lebo priamy vzťah k jedlu je tiež priamym vzťahom k sebe samému.) Pokračovať v čítaní

Pôst so sv. Ignácom

5_Ignac_P.Norman O´Neal SJTémy súvisiace s jedlom tiež tvoria súčasť duchovnej skúsenosti. Otázku  jedla a duchovnosti si už viacerí kládli a je súčasťou  klasických textov kresťanskej askézy. Ale ich perspektíva sa zdá dosť vzdialená mysleniu v našej dnešnej dobe. Napriek tomu je tu vždy  intuícia : Pôst sa zdá byť rehabilitovaný do praktického života v podobe kampaní za zdravie, pre estetiku tela, a najmä v kampaniach solidarity proti hladu vo svete. Nebude to však iba sociálna otázka, lebo aj keď možno sme citlivejší na sociálne nespravodlivosti, ak sa pozrieme do hĺbky problematiky jedla v súvislosti so spiritualitou, musíme si uvedomiť, že ide veľakrát o našu osobnú vnútornú nezriadenosť. Spôsob, akým sa sv. Ignác zaoberá touto otázkou nájdeme v   pravidlách, ako sa v budúcnosti správať pri jedení (DC. 210-217), ktoré jednohlasne indikujú : otázka pôstu v jedle sa týka rozlíšenia toho, čo je ťažké na posúdenie, toho, čo je prirodzene nie tak jasné.

Pravidlá, ako sa v budúcnosti sprá­­­­­vať pri jedení.

Pokračovať v čítaní

Realista medzi svätými

5_Ignac_P.Norman O´Neal SJRealizmus, zmysel pre skutočnosť, nie sú postoje, ktoré sa spontánne spájajú so zbožnosťou a spiritualitou. U sv. Ignáca to môžeme a musíme urobiť. Môžeme ho označiť ako realistu medzi svätými, aj keď sa na počiatku jeho cesty nachádzali “pubertálne” a neskutočné sny o bláznivo pôsobiacich veľkých činoch. Väčšinou je Ignác skúpy na slová a “nechá hovoriť činy”, ale aj jeho reč poukazuje na jeho blízkosť ku skutočnosti: skúsenosť, skutky, skutočnosť, cieľ a prostriedky, “Boh vo všetkých veciach” sú pre neho dôležité pojmy. Predovšetkým jeho pohľad na Krista ako na “Pána a Stvoriteľa všetkých vecí” poukazuje na vieru, ktorá miluje zem /Karl Rahner SJ /.

Opísanie zážitku osvietenia, aký mal Ignác pri rieke Cardoner, dáva tušiť, akým základom bol tento zážitok pre celý jeho život a ako veľmi bol skrze neho pritiahnutý ku skutočnostiam viery a sveta. Pokračovať v čítaní

Čo sv. Ignác rozumie pod examenom?

16Ignác nikdy nedefinuje spytovanie svedomia. Skôr ide o duchovné cvičenie (DC 24-31.32.33-42.43.44). Ide o cvičenie, ktoré sa robí pred Bohom, v úctivom postoji, v modlitbe, vo vnútri dynamiky obrátenia s očami upretými na nápravu. Osoba, ktorá sa skúma, hľadá disponibilitu vlastného života, pokiaľ ide o božiu vôľu. Nie je to teda niečo patologické, ale pozorný pohľad do svojho vnútra. Ďalej ide o otázku, hľadanie, či pohľad – teda viac o duchovné cvičenie, než o terapiu. Ide o dynamiku obrátenia a evanjeliového nasledovania, o duchovnú citlivosť a jemnosť (forma modlitby).

nebezpečenstvo spytovania svedomia: je to veľmi hladký terén, keď hovoríme o spytovaní svedomia, lebo tam môžu byť zmiešané mnohé psychoneurózy, ktorých pôvod by mohol byť zmiešaný s náboženským problémom. O tejto skutočnosti nebolo veľa dobre literatúry. Veľa krát slúžila k tomu, aby sa vyhrotila obviňujúca tendencia, ktorá prešla až do depresie, či neurózy. Je preto dôležité obnoviť examen – cestu duchovného života. Ide teda o duchovné cvičenie, v ktorom sa exercitant usiluje hľadať a nájsť Božiu vôľu. Pokračovať v čítaní

„Cesta“ sv. Ignáca

25Ak chceme charakterizovať ignaciánsku spiritualitu jedným slovom, veľmi výstižným slovom na to je slovo “cesta”. Aj keď Ignác toto slovo prehnane často nepoužíval, predsa sa objavuje vždy znova a na rozhodujúcich miestach a dýcha celým jeho životom, vierou a cítením.

Najskôr bola cestou Baska Iniga z Loyoly narodeného v roku 1491 na zámku Loyola, cesta hore: kariéra na kráľovskom dvore. Ťažkým zranením kolena, ktoré utrpel pri obrane pevnosti Pamplona v roku 1521, sa začala jeho priamočiaro naplánovaná cesta nahor stávať duchovnou cestou obrátenia a cestou “kariéry smerom nadol”. Viedla ho do všetkých hĺbok až k pokušeniu spáchať samovraždu, ale aj do všetkých výšin mystického spojenia s Bohom.

Na tejto svojej životnej ceste sa Ignác označuje ako “pútnik”. Každý človek je homo viator, t.j. človek na ceste.

Pokračovať v čítaní

Staršie príspevky