Ešte viac do hĺbky…
V štvrtom pravidle (213) ide sv. Ignác viac do hĺbky: nerozlišuje viac medzi chlebom, nápojom a inými potravinami, ale navrhuje proces pre „dosiahnutie strednej, umiernenej, striedmej cesty, ktorú treba zachovávať v jedení a pití“. Nasledujme postupný vývoj citovaním krok po kroku túto časť, ktorá nie je bez paradoxov. „Keď dávame pozor na to, aby sme neochoreli a tiež odopieraním si toho, čo vyhovuje čo je normálne a potrebné, rýchlejšie dosiahneme strednú cestu. – (pozn. Španielsky text znie „el medio que debe tener…“ Vybrali sme preto odtieň „spôsob bytia“ „časovo sa zhodovať so samým sebou“ ktorý prináša tento výraz spoločne, lebo priamy vzťah k jedlu je tiež priamym vzťahom k sebe samému.) Pokračovať v čítaní
Ignác nikdy nedefinuje spytovanie svedomia. Skôr ide o duchovné cvičenie (DC 24-31.32.33-42.43.44). Ide o cvičenie, ktoré sa robí pred Bohom, v úctivom postoji, v modlitbe, vo vnútri dynamiky obrátenia s očami upretými na nápravu. Osoba, ktorá sa skúma, hľadá disponibilitu vlastného života, pokiaľ ide o božiu vôľu. Nie je to teda niečo patologické, ale pozorný pohľad do svojho vnútra. Ďalej ide o otázku, hľadanie, či pohľad – teda viac o duchovné cvičenie, než o terapiu. Ide o dynamiku obrátenia a evanjeliového nasledovania, o duchovnú citlivosť a jemnosť (forma modlitby).
Ak chceme charakterizovať ignaciánsku spiritualitu jedným slovom, veľmi výstižným slovom na to je slovo “cesta”. Aj keď Ignác toto slovo prehnane často nepoužíval, predsa sa objavuje vždy znova a na rozhodujúcich miestach a dýcha celým jeho životom, vierou a cítením.
Najnovšie komentáre