Z paranoidných tendencií prežívaných v dnešnej spoločnosti a nedôvery, Radcliffe vo svojej knihe hľadá, a aj nachádza riešenia. Pozýva predovšetkým k odvahe a k vydaniu sa na cestu ku vnútornému oslobodeniu sa. Zdôrazňuje cestu oslobodenia sa od toho, čo nás ponecháva vo väzení nereálnych, neurotizujúcich obáv a strachov, ktoré v nás vzbudzujú pocity nedôvery, pochybností a neistoty a tak paralyzujú náš životný elán, optimizmus a nádej. Psychológia môže na tejto ceste ku vnútornej slobode zohrať veľmi dôležitú, ba možno aj nenahraditeľnú úlohu.
Radcliffe ako verný syn autentickej kresťanskej spirituálnej tradície ponúka ako ďalšie východisko pozvanie na cestu zostúpenia do „srdca našej viery, ktorým je kríž. Obraz osoby nesmierne zraniteľnej, doráňanej a usmrtenej. Keď však Ježiš vstal z mŕtvych, jeho zranenia sú na ňom stále viditeľné“[1]. Vidíme to na stretnutí s apoštolmi, osobitne s apoštolom Tomášom, ktorého Ježiš pozýva dotknúť sa jeho rán. Znamená to, že Ježiš, hoci je vzkriesený, je zároveň aj zranený. Jeho utrpenie, smrť a celý jeho život ostávajú s ním spojené aj v oslávenej podobe. Podobne aj naše detstvo so všetkým, čo sme v ňom prežili, ostáva v nás a ovplyvňuje nás po celý čas dospelého veku. Podobne ako Kristus, aj my ako vykúpení Boží synovia a dcéry sme uzdravení a zároveň stále zranení a zraniteľní, podobne, ako o tom hovorí apoštol Pavol, „v nádeji sme spasení“ (Rim 8,24). V kríži je skutočne ukryté tajomstvo života.
Najnovšie komentáre