Ak hovoríme o formácii vzhľadom na svet ľudských túžob, na prvom mieste rozhodne pôjde o rozlišovanie, o ktorom sme už hovorili. Otázka je však, ako konkrétne toto rozlišovanie robiť? Na duchovné dedičstvo sv. Ignáca v tejto súvislosti poukazuje taliansky jezuita a psychológ Giovanni Cucci vo svojej knihe „Sila slabosti“.[1]

 Učiť sa čítať vlastné túžby – spytovanie svedomia

Podľa neho, ako prvý krok na tejto ceste je potrebné sa učiť „čítať“ vlastné túžby a z tohto hľadiska bude nevyhnutné pozastaviť sa v tichu a získať si určitý odstup od vlastného vnútra. Samotné „cítenie“ ešte nie je synonymom pravdy. Ak chceme získať správny pohľad na celok mesta, musíme sa z neho vzdialiť. Sv. Ignác práve pre tento cieľ poskytuje vhodnú metódu: „spytovanie svedomia“,[2] ktoré sa môže stať chvíľkou pozastavenia sa počas dňa, alebo na jeho konci a pozvaním k retrospektívnej reflexii nad vlastným životom. Takáto retrospektíva môže pomôcť k rozpoznaniu toho, čo cítime a po čom v hĺbke srdca túžime. Podobne ako hovorí filozof Santayna, že človek, ktorý nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať.

Pokračovať v čítaní

Zdielať na

Facebook

0

Twitter

Tumblr

0

Linkedin

Jedným z pravidiel rozlišovania je časové trvanie túžby. Zo skúsenosti sv. Ignáca vidno, že hlboká túžba, ktorú v srdci človeka vzbudzuje Boh sa nestráca rýchlo, ako keď mu prichádzali myšlienky na svetskú slávu. Ale naopak, postupom času zosilnieva podobne, ako horčičné zrnko, ktoré sa stane stromom, o ktorom hovorí Ježiš vo svojom podobenstve (porov. Mk 4, 31 – 32). Ak je Boh pôvodcom takejto túžby ani čas, ba ani ťažkosti ju neuhasia, ale naopak ju ešte viac posilňujú a túžba rastie na svojej intenzite.

Taktiež ťažkosti, s ktorými sa človek stretáva na ceste realizácie svojich túžob, sú ďalším dôležitým kritériom rozlišovania, či ide o túžbu, ktorej pôvodcom v našom srdci je Boh, alebo je naša túžba, len našou fyziologickou či psychickou potrebou.

Pokračovať v čítaní

Zdielať na

Facebook

0

Twitter

Tumblr

0

Linkedin

Túžby a limity, ich vzájomná interakcia a dialektika tvoria akýsi  „základný paradox“ tvorivého napätia v našom ľudskom a spirituálnom raste. Napríklad pre rehoľníka autenticky prežívania chudoba, ako nedostatok, frustrácia a teda limitácia toho, čo môže poskytnúť materiálne uspokojenie, je zároveň pozvaním k otvoreniu sa v túžbe o naplnenie voči Bohu. A čím je silnejšia a intenzívnejšia táto túžba voči Bohu, o to viac On sám, môže v jeho živote konať. V tomto bode sa duchovná a ľudská zrelosť zároveň prelínajú, ako to naznačuje Lynch: „Sila túžby a konania na jednej strane a schopnosť zotrvávať v očakávaní na strane druhej, tvoria možnú definíciu psychologickej zrelosti“.[1]

Aké je teda miesto túžob v duchovnom živote? Pokračovať v čítaní

Zdielať na

Facebook

0

Twitter

Tumblr

0

Linkedin

Pre hlbšie pochopenie dôležitosti aké majú túžby v našom živote, je potrebné ich vidieť ešte v inom kontexte, ktorý či už vedome alebo podvedome ovplyvňuje schopnosť túžiť. Tento kontext tvorí na jednej strane svet túžob, na strane druhej svet limitov a ich vzájomná interakcia.[1]

a, Svet túžob – v dynamike ľudského vnímania predstavuje svet bez limitov a bez obmedzení s nekonečnými možnosťami. Je charakteristický svojou expanziou. Tento svet sa človeku od jeho narodenia otvára stále viac a viac a poskytuje mu neustále väčšie možnosti dosahovania nových cieľov, po ktorých možno túžiť. Od schopnosti naučiť sa jeden či viac jazykov, ďalšie možnosti sa otvárajú geometrickým spôsobom.

Pokračovať v čítaní

Zdielať na

Facebook

0

Twitter

Tumblr

0

Linkedin