Ignaciánska spiritualita

V KAŽDODENNOM ŽIVOTE

Štíkok: Modlitba

Roztržitosť pri modlitbe – problém alebo príležitosť?

201604131514090_08

Katolícke noviny: 17. apríla 2016

Roztržitosť pri modlitbe – problém či príležitosť

Ignaciánsky charakter modlitby

Post_6_KernIgnácov život je presiaknutý stále trvajúcou modlitbou. Neustála modlitba pre neho znamená, že ho Boh vo všetkom priťahuje, a že je na neho upriamený: „Hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach.“ V „Zápiskoch zo života pútnika“ (Autobiografia) priznáva svoju ľahkosť spojiť sa s Bohom ….. je teraz väčšia ako kedykoľvek predtým v celom jeho živote. Vždy a v každú hodinu, keď chce nájsť Boha, aj ho nachádza.” ( Autobiografia 99 ). Nie dlho trvajúce modlitby sú špecificky ignaciánske, ale stále vnútorné úsilie kontaktovať sa s Bohom. Raz píše, že keby bola modlitba najvyššia, ako jediný spôsob spojenia sa s Bohom, potom by bola každá modlitba, ktorá by netrvala 24 hodín denne príliš krátka. Pokračovať v čítaní

Ignaciánske kritéria pôstu

princip a fundament_Ako sme počuli v Evanjeliu na Popolcovú stredu, svätospôstna skúsenosť získava konkrétnu podobu v almužne, modlitbe a pôste (Mt 6, 1-18). Takto sa pripravujeme na slávenie Veľkej Noci, milujúcej obety Ježišovej lásky a robíme to na základe našej ignaciánskej tradície.

Almužna je symbolické gesto mojej lásky blížnemu: „láska sa musí viac vložiť do skutkov, než do slov“ (DC 230). Sv. Ignác tiež rozvíja sériu odporúčaní o rozdeľovaní almužien, veľmi osobitný zvyk jeho doby, ktoré dnes môžeme preložiť ako „kritériá solidarity“. Pokračovať v čítaní

Sv. Ignác – spirituálny revolucionár svojej doby

5_Ignac_P.Norman O´Neal SJSv. Ignác bol spirituálny revolucionár svojej doby, niet divu, že sa aj viackrát dostal pred inkvizičný súd, vždy však odišiel bez akejkoľvek dokázanej viny. A skutočnosť, že jeho nasledovníci, jezuiti sa o krátky čas stali najväčšou rehoľou na svete a začali pôsobiť na všetkých kontinentoch, vrátane Zakázaného mesta v Číne, hovorí, že aj ignaciánska spiritualita sa stala revolučnou a príťažlivou hlavne pre toho, kto hľadal popri klasickej farskej pastorácii, akúsi živú a autentickú alternatívu, ktorá by ho priviedla k Bohu, v modernom svete.

Ja naozaj zaujímavé, že sv. Ignác už v 16. storočí mal odvahu zrušiť dva znaky, ktoré najviac charakterizovali vtedajší rehoľný a mníšsky život. Odmietol rehoľné rúcho a taktiež chórovú modlitbu, na ktorú sa rehoľníci schádzali niekoľko krát za deň a každý deň tak strávili na spoločných modlitbách päť – šesť hodín. Naproti tomu sv. Ignác prikázal svojim nasledovníkom, že sa môžu modliť maximálne jednu hodinu, nie v chóre a ani nie spolu, ale sami a takým spôsobom, aby im tá jedna hodina umožnila načerpať toľko Božej energie, aby mohli všetky svoje sily venovať tvorivej službe lásky pre svojich blížnych. Pokračovať v čítaní