Podľa Soverniga náboženský pocit viny alebo skúsenosť hriechu spočíva „v narušení alebo v oslabení vzťahu s Prítomným-Neprítomným, podobným spôsobom, ako prichádza k narušeniu priateľstva alebo vzťahu medzi dvoma ľuďmi“[1]. Náboženský pocit viny teda jednoznačne vyviera z osobného vzťahu s Bohom. Možno dokonca povedať, že je to sám Boh, ktorý zjavuje človeku jeho hriech, vzdialenie sa od Boha a od jeho projektu pre človeka, totiž aby sa stal podobným jeho obrazu a podobe. Vo svojej podstate teda nie je „vinou voči sebe samému, ale vinou voči Bohu“[2]. Neredukuje sa na niečo, čo osobu vnútorne blokuje nevedomým spôsobom, ako je to v prípade psychického pocitu viny, na niečo, čo v nej vzbudzuje pocit viny pre prekročenie poriadku, čo nainfikuje celé jej vnímanie seba a okolia šedivým pochmúrnym pocitom bez nálady, s pocitmi menejcennosti a depresie. Ak ide o náboženský pocit viny, ústredný je najmä vzťah priateľstva medzi dvoma osobami, ktorý spolu s pozvaním k rastu v láske ponúka zároveň aj slobodu. Pokračovať v čítaní
Najnovšie komentáre