„On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu...“ (Flp 2, 6-7)
Presne tento záväzok, toto rozhodnutie k maximálnemu rozvoju nášho kresťanského povolania, je to, čo si vyžaduje, aby sme sa „vyprázdnili“ zo seba (t. j. aby sme vykonali kenózu). Keď sebaprijatie je až také silné, že nás núti, aby sme sa vyprázdnili zo všetkého, čo stojí v ceste nášmu autentickému osobnému rastu, vtedy je v nás prítomná dimenzia pravej kenózy, o ktorej hovorí Písmo. Pavlova veta z listu Filipanom pripomína kresťanom presne tento fakt: „Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“
Pavol písal tieto slová v kontexte ranokresťanského hymnu na Kristovo totálne prijatie jeho ľudskosti a jeho vernosti voči svojmu ľudskému stavu. Ježiš sa zriekol všetkého, čo by mu bránilo byť naplno človekom vo svete. Interpretovať Ježišovu kenózu ako popretie jeho vlastných ľudských potrieb alebo ako odmietnutie ktorejkoľvek ľudskej dimenzie, ktorú potreboval k tomu, aby bol opravdivo a naplno človekom, by znamenalo zdeformovať najhlbší zmysel jeho obety.
Ježiš prijal seba samého tým, že sa „vyprázdnil“ zo všetkého, čím sa ľudia snažia ujsť zo svojho tela. Vyprázdnil sa z ospravedlňovaní, hier, úloh, taktík, prázdnych táraní a povrchných poznámok, ktoré ľudia tak často používajú, aby sa udržali v bezpečí. Vyprázdnil sa od útekov do božstva vtedy, keď by sa s „byť človekom“ nebol cítil dobre. Vyprázdnil sa z bežného pokušenia skrývať svoje pocity, hľadať sebaochranu a bezpečnosť v ohradení sa múrom a v izolácii. Vyprázdnil sa z kompromisnej poslušnosti voči náboženským vodcom, s ktorými nesúhlasil v podstatných otázkach. Vyprázdnil sa z praktík zachovávania obradov a zákonov, ktoré robili prísne zachovávania náboženských predpisov dôležitejšími, ako potreby, životné skúsenosti a zážitky ľudí. Vyprázdnil sa dokonca aj z pokušenia priľnúť k Bohu, a tak sa zbaviť prevzatia plnej zodpovednosti za svoj život a za svoje rozhodnutia.
Ježiš sa nevyprázdnil samoúčelne preto, aby bol prázdny – to nebol cieľ sám v sebe. Každým činom sebavyprázdnenia zároveň objal čosi iné, čo bolo bližšie srdcu človeka. Vždy, keď Ježiš z Nazareta povedal „nie“ povrchnému preletu ponad svoje človečenstvo, povedal zároveň „áno“ prijatiu tohto človečenstva spôsobom omnoho hlbším a s dôstojnosťou a úctou omnoho silnejšou, než to kedy urobil ktokoľvek iný pred ním. Jeho sebaprijatie siahalo do hĺbky jeho ľudskej identity, poháňajúc ho k tomu, aby prijal každý znak a skúsenosť svojho človečenstva ako dar i ako zodpovednosť. Kenóza (sebavyprázdnenie) Ježiša bola úplná. Tak úplná, že v ňom bolo dosť priestoru pre všetky vyjadrenia jeho človečenstva, aby tak našiel plnosť a integráciu.
Takéto úplné sebavyprázdnenie nevedie k sebaponižujúcemu správaniu. Presne naopak. Každé pokušenie a každé ospravedlnenie, z ktorých sa Ježiš vyprázdnil, bolo odmietnutím prekážky na ceste k plnému sebarozvoju, sebarozvoju v tom najlepšom kresťanskom zmysle slova. Takýto sebarozvoj nie je to isté ako sebavyvyšovanie alebo egoistické sebanapĺňanie. So žiadnou z týchto vecí to nemá nič spoločné. Je to skôr skutočný rozvoj seba, rozvoj, ktorý je aj úplný (integrálny), aj svätý. Tento rozvoj v sebe obsahuje pohyb smerom k najväčšiemu prikázaniu – k prikázaniu lásky k sebe a lásky k blížnemu a k prijatiu tohto prikázania naplno do svojho života.
Hýbať sa hlbšie smerom k sebaprijatiu znamená automaticky sa hýbať smerom k zážitku pravej dobroty, ktorá sa nachádza v človečenstve; v človečenstve nášho blížneho ako aj v človečenstvo našom vlastnom. Sebavyprázdnenie sa teda stáva postupnou elimináciou všetkých prekážok, ktoré nám stoja na ceste k tomu, aby sme najhlbším možným spôsobom zažili to, čo je v človeku najlepšie: potenciál k deleniu sa, k dávaniu a prijímaniu lásky, k pretrvávajúcim vzťahom, k prejavom kreativity a generativity, k osobnému rastu smerom k integrite a svätosti.
Často sa nám zdôrazňuje, že nie je možné milovať blížneho, ak nemilujeme zároveň aj seba samých. Dramatické príklady lásky nasmerovanej na iných, ktorá je tak veľmi viditeľná u Ježiša, sú dôkazom toho, že Ježiš miloval aj seba a že sám seba prijímal a že táto jeho láska k sebe samému a prijímanie seba samého tvorili jadro jeho života. Jeho láska vychádzala z plnosti jeho človečenstva, nie z vyprázdnenia sa z neho. Ježiš prijímal iných s totálnym spolucítením iba preto, lebo na svoje vlastné človečenstvo hľadel s úctou.
Písmo je plné výziev k praktizovaniu sebadarujúcej lásky. Biblia predpokladá a psychológia výslovne vyhlasuje, že u človeka musí jestvovať rozumne a dobre definované „ja“, aby tak sebadarujúca láska mala svoj východiskový bod. Podstatným prvkom v povolaní ku kenóze je povolanie k sebaprijatiu. Pokus o darovanie seba (svojho „ja“), ktoré sme my sami však nikdy nespoznali, by bolo to isté, ako dať niekomu dar bez toho, že by sme vedeli, čo sa nachádza v krabici a bez toho, že by sme vedeli, či tento náš dar niekoho náhodou nezraní alebo či mu vôbec bude na úžitok.
Podobne je to aj s darovaním seba druhým – darovať seba (svojho „ja“), ak sme sa my sami nikdy neprijali, by bolo to isté, ako dať niekomu niečo, čo sa nám samým nepáči. Takáto ponuka bude obdarovanému iba veľmi zriedka pripadať ako dar, ba dokonca môže prísť až k jeho odmietnutiu (alebo dokonca i k urážke). Toto je dôvod, prečo mnohí jedinci s nízkym stupňom sebaprijatia zažívajú opakujúce odmietanie, keď sa snažia iným ponúknuť seba samých v priateľstve. Chýbajúce sebaprijatie sa prejavuje mnohými neviditeľnými a rafinovanými spôsobmi. Snaha o jeho ukrytie ľudí neoklame. Usmievanie sa, konanie akoby s pocitom viditeľného šťastia na povrchu a konanie vecí pre iných, ľuďom pripadá povrchné, ak to nie je zakorenené v podstatnom sebaprijatí.
Cesta k väčšiemu sebaprijatiu začína v našom živote presne tak, ako začala v živote Ježišovom: vedomým odmietnutím chytiť sa ľahšej cesty, ktorá by nepočítala s ľudskou prirodzenosťou. Toto si bude vyžadovať, aby sme urobili jasné rozhodnutie vstúpiť do svojho tela, priznať sa k svojmu dedičstvu namiesto toho, aby sme sa naň sťažovali alebo od neho utekali. Bude to znamenať byť pravdiví voči svojim skutočným pocitom. Pozýva nás to hlboko sa nadýchnuť a zahryznúť sa do skutočnej práce na realizácii našich možností a do nasmerovania našich energií smerom k tomu, aby sme priviedli do skutočnosti tú najlepšiu definíciu seba samých, ktorú máme.[1]
[1] spracované podľa: BUBÁK, M.: Zriekol sa seba samého – sebaprijatie a otvorenie sa
Pridaj komentár