(Nedeľa Božieho milosrdenstva, 23. apríla 2017) – Dnešné evanjelium nás vracia späť do Večeradla v nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania. Už je večer, ale ako môžeme pozorovať, žiadna slávnostná či radostná nálada tu nepanuje. Opýtajme sa prítomných, čo ich trápi. Boja sa tých, ktorí zabili ich Pána a Majstra, ale nemenej ich ťaží tiež nová situácia. Tri roky zdieľali spoločnosť Pána Ježiša a teraz zostali sami. Nevedia, čo robiť, sú bezradní a bezmocní.
Neprežívame aj my niekedy podobné situácie? Pán nám ich posiela, aby sme si uvedomili, že sa nemôžeme spoliehať sami na seba a na zvyčajné okolnosti. A to je dôležité práve vtedy, keď sa pre nás chystá nová, prekvapujúca milosť.
Božia milosť prichádza z iniciatívy Boha, od Ježiša Krista, nie na základe našich zásluh. Keď vidíme Petra, ktorý sa smrti Pána Ježiša vracia k svojmu pôvodnému remeslu, keď povie „Idem loviť ryby“, možno by sme očakávali, že potom, čo bol skvelým Ježišovým učeníkom celé tri roky, mohol by sa niečomu naučiť, ale zdá sa, že opäť zlyháva. Ale nádejou je, že Ježiš po zmŕtchvstaní mu ide v ústrety práve v okamihu tohto jeho ďalšieho zlyhania. A Peter neprehliadne Ježiša, lebo je mužom pokorným, autenticky ľudským.
Vráťme sa však k dnešnému evanjeliu. V čase, keď skľučujúca nálada vrcholí, Pán náhle stojí uprostred svojich učeníkov. Zamknuté dvere nie sú pre neho žiadnou prekážkou. Dokáže nás nájsť aj v tých najlepšie zamaskovaných skrýšach. Ak chceme mať úžitok z jeho príchodu, musíme sa predovšetkým upokojiť. Už jeho prítomnosť nám musí stačiť, aby sme odložili všetok nepokoj a strach. Jeho prítomnosť má mnoho podôb. Jednu z nich nám ukazuje dnes. Aby sme sa mali o čo oprieť aj vtedy, keď ho naše zmysly nevnímajú, sprítomňuje seba a pôsobenie svojej milosti vo vznešenom dare kňazstva. Počúvajme pozorne jeho slová a snažme sa z nich pochopiť, čím je pre nás Kristov vyslanec?
S rovnakou dôslednosťou, s akou sa podrobil Otcovej vôli a splnil ju až do krajnosti, ustanovil tiež spôsob, akým sa bude rozdeľovať ovocie jeho vykupiteľskej smrti. Správcom Božích tajomstiev nebude ktokoľvek, ale len ten, koho si on vyvolí. Ježiš si ich vyberá spomedzi nás všetkých a posiela ich k nám svojím menom ako svojich zástupcov, ktorí majú rovnaké poslanie, s akým Jeho poslal Otec na tento svet: všade uzdravovať a preukazovať dobrodenia. Najväčšie dobrodenie spočíva v tom, aby uzdravovali všetkých, ktorých opanoval diabol, tak ako On.
Aby nebolo pochybnosti o ich vyvolení, odovzdáva im svoju moc slávnostným znamením: dýchne na nich so slovami: Prijmite Ducha Svätého. V ich právomoci je naša istota. Nemusíme závidieť tým, ktorí sa kedysi dotýkali Ježiša, aby ozdraveli. Aj my sa máme na koho obrátiť. Môžeme prísť za Kristovým kňazom tak, ako šiel malomocný za Ježišom a prosiť s rovnakou dôverou: Ak chceš, môžeš ma očistiť. Dobre vieme, že každý hriech je omnoho väčšie zlo ako telesné malomocenstvo, preto nemôžeme Ježišovi dosť poďakovať, že zanechal na tejto zemi dar svojej dobrotivej moci a zľutovania. Kristov splnomocnenec nás sviatostným znamením moci Ducha Svätého môže oslobodiť spod nadvlády Zlého. A keby vaše hriechy boli ako šarlát, budú obielené ako sneh. Len jedno je potrebné: ak chceme s radosťou čerpať vodu z tohto prameňa spásy, musí nás k nemu privádzať to, čo privádzalo chorých k Pánovi, čo On sám zdôrazňoval aj oceňoval, a to je VIERA. Bez našej viery by Ježiš nemohol byť pre nás vo svete prítomný svojou milosrdnou mocou.
Aby táto viera zapustila hlboko korene v našom srdci, pozýva nás ešte raz do Večeradla na stretnutie s apoštolom Tomášom. Nebol tu pred týždňom, a keď mu ostatní apoštoli vyrozprávali, čo sa prihodilo, neuveril. Ich svedectvo však nebolo len ľudské svedectvo. Bolo to svedectvo tých, ktorých Pán splnomocnil ako správcov Božích tajomstiev. Sme svedkami Tomášovej pochybnosti, ktorá má posilniť našu vieru.
Tomášova nevera však nie je neverou pýchy alebo tvrdého srdca. Je to skôr nevera úžasu nad veľkosťou nesmierneho dobrodenia, ktoré všetko presahuje. Tvárou tvár svojmu Priateľovi však bez váhania vyznáva: Pán môj a Boh môj. Pripojme sa k jeho zvolaniu. Máme k tomu veľa dôvodov. Ježiš nám i bez našej žiadosti dovoľuje omnoho viac, ako to, čo si vyžiadal Tomáš: celých nás ukryje do svätej rany svojho boku, ak uveríme tým, ktorí nám o Ňom svedčia. Prosme Pána, aby nás zaradil medzi blahoslavených, ktorí nevideli a predsa uverili. Aj keď ho naše zmysly nevidia, z viery máme istotu, že je to Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý nám posiela svojho kňaza, aby sme pre svoju vieru mali život v Jeho mene. Aj keď je to pre nás podivuhodné, ale je tomu skutočne tak: Veľký deň Božieho milosrdenstva učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho!
(Nedeľný príhovor inšpirovaný homíliou vdp. Jána Adamusa)
(Obrázok: Rembrandt Van Rijn: Návrat márnotratného syna, 1669)
24. apríla 2017 at 8:48
Hodnotná homília o stretnutí s Bohom a zároveň človekom. Na hlboké zamyslenie i precítenie. Obzvlášť oslovujúce sú slová: „Už jeho prítomnosť nám musí stačiť…“ alebo „Tvárou tvár svojmu Priateľovi však bez váhania vyznáva…“
26. apríla 2017 at 16:56
Pre mňa je tiež veľmi inšpirujúca táto stať zo Sv.Písma, ten obraz, keď Ježiš prejde cez zamknuté dvere, stane si doprostred a povie: „Pokoj vám!“. Dá sa k tomu niekedy priblížiť a zažiť to aj vlastnou skúsenosťou.
V našom živote sa stretávame s rôznymi typmi návštev, rôznymi typmi ľudí, dokonca aj naši priatelia majú rôzne odstupňovaný prístup do nášho súkromia. Je vzácne mať priateľa, ktorého pozveme a on príde k nám. A v dôvernom prostredí pocítime upokojenie a nadobudneme celistvosť a rovnováhu. Lenže počas nášho života sú niekedy aj chvíle, keď nemáme dvere otvorené pre nikoho, keď sme celkom uzatvorení a pred ľuďmi sa chránime. A možno poznáme situáciu, že niekto citlivým spôsobom vníma naše „zamknutie“, nejakým nepochopiteľným a nenásilným krokom to prekonáva, je zrazu uprostred, blízko našej kľúčovej záležitosti a my pocítime nevyslovené: „Pokoj vám!“ To je skutočne Bohom obdarený človek, ktorý ohľaduplne rešpektoval naše rozhodnutie neotvoriť sa, a predsa nám priniesol v tej chvíli najcennejší dar.