Začína sa vo chvíli, keď konečne poznávam svoju nedostatočnosť a obmedzenosť v službe, do ktorej ma Boh povolal, keď poviem: „Som v koncoch, som na dne.“ Začína sa osobným prijatím Božej lásky. Začína sa mojou osobnou modlitbou. O osobnej modlitbe nemecký jezuitský teológ Karl Rahner hovorí:
„Ak sme pri tejto modlitbe unavení, On sa neunaví nikdy. Aj keď nás zachvacuje bezhraničná nechuť z prázdnoty nášho srdca a z našej úbohej modlitby, on ostáva v ustavičnej vnútornej sviežosti svojej chvály, ktorou oslavuje Otca. Aj keď my máme strach zo skrytej nedôvery, ktorá – ako sa zdá – ako smrtiaci jed umŕtvuje slová našej modlitby skôr, ako vytrysknú zo srdca, On vraví slová, ktoré už nepotrebujú dôveru, pretože už vidia tvárou v tvár predmet našej viery. Aj keď v našej modlitbe bojuje skrytá beznádej nášho srdca s istotou, ktorá sa nám samým zdá v slovách modlitby taká vyumelkovaná, modlí sa On sám, neotrasiteľná istota večného Boha. Aj keď slová »milujem ťa, Bože«, ktoré Bohu tak často vravíme, znejú nášmu srdcu často trápne, až sa nám zdá, akoby za nimi číhalo hrozné nebezpečie, že by sa vynútené splnenie povinnosti lásky mohlo naraz obrátiť na pochabú nenávisť voči niekomu, koho milovať musíme, On sa modlí v nás a s nami i veľpieseň lásky, ktorá bez ohľadu na akúkoľvek povinnosť a zákon je len čistým výrazom lásky k milovanému Bohu.
A keď sa modlíme, On sa modlí v nás. Duch Svätý je pomocníkom v našej modlitbe. Pretože On nám pomáha, je naša modlitba spevom, ktorý znie celým nebom, je vôňou kadidla, ktorá stúpa k večným oltárom nebies pred trojjediného Boha.
Modlí sa v nás Duch Boží. To je tá najposvätnejšia útecha v našej modlitbe. V tom je najvznešenejšia hodnota našej modlitby. Ak sa zapojíme do modlitby Božieho Ducha, potom sa On modlí v nás. To nám dáva pocit novej zodpovednosti a povinnosti, aby sme sa modlili opravdivejšie a neochabovali. On sa modlí v nás. To je nevyčerpateľný obsah celej našej modlitby, ktorá vychádza z prázdnoty nášho srdca. On sa modlí v nás. Práve toto bude z našich modlitieb zvečnené, to bude plodom pre večnosť.
Naša modlitba je Duchom Svätým posväcovaná. Skôr, než sa začneme modliť, stíšme sa. A keď všetko stíchne a v tomto tichu našej bytosti sa slobodne a s pokojom spojíme s Duchom Svätým, akoby z hlbokej studne začnú ticho stúpať vody milosti a v modlitbe budú životodarne napájať to, čo je v nej dielom nášho ducha a vôle. Až potom dosiahneme vnútorný pokoj. Potom nechajme hovoriť Ducha, Otca i Syna. My ho nepočujeme, ale i vierou vieme, že On sa v nás modlí, modlí sa s nami a za nás. A jeho slová znejú ako ozvena v hlbinách nášho srdca a v srdci večného Otca. Nechávame hovoriť Ducha. A v rozochvení, plnom úcty a hlbokej lásky, opakujeme jeho slová po ňom. Modlíme sa.“
Čo je Obnova v Duchu Svätom
Jednu z najstručnejších, ale aj najvýstižnejších odpovedí na túto otázku dáva profesor teológie, dominikán De Monléon: „Obnova je otvorenie sa Duchu Svätému, aby sa mohli obnoviť dary Ducha Svätého v našich časoch.“ Takisto pápež Ján XXIII. zdôraznil jej význam, keď sa na začiatku Koncilu modlil takto: „Pane, obnovuj svoje zázraky v našich dňoch, aby sa znova stali Turíce, a daj svojej Cirkvi, aby sa vytrvalo modlila, aby bola jedno srdce a jedna duša, a to s Máriou, Ježišovou matkou, vedená svätým Petrom.“ Svätý Otec prosil všetkých kresťanov, aby sa pripojili k tejto modlitbe. Mnohí tak urobili a prijali Ducha Svätého. V tejto súvislosti je zaujímavé, že už pápež Lev XIII. na konci 19. storočia napísal encykliku o Duchu Svätom, v ktorej naliehavo žiadal, aby sa vo všetkých farnostiach na svete konali deväťdňové pobožnosti k Duchu Svätému. Zdá sa, že táto výzva ostala bez hlbšieho povšimnutia. Páter Monléon sa domnieva, že keby boli vtedy katolíci poslúchli Svätého Otca, nové vyliatie Ducha Svätého by sa stalo medzi nimi, a nie medzi metodistami.
Prijatie Ducha Svätého je teda centrálnou dimenziou Obnovy v Duchu Svätom. – (Pokračovanie zajtra….)
(Úryvok z knihy: Oživujúce vanutie Ducha Svätého).
Pridaj komentár