(5. veľkonočná nedeľa, 29. apríla 2018) – V európskych krajinách, v ktorých sa stále viac šíri ateizmus, neustále narastá aj počet osamelých ľudí. Niektorí kresťania prichádzajú v tejto situácii s organizovaním takých slávení ako „dňa matiek“ či „dňa rodiny“. Dúfajú, že sa im podarí vyzdvihnúť význam tradičnej rodiny a všeobecne tradičných hodnôt. – Inými slovami, veci treba začať riešiť od ich zdroja. Platí to pre ekonomiku, politiku, rodinu i pre samotný duchovný život.
V súčasnosti sú zaiste vážnym problémom napr. voľné partnerstvá, neochota sa viazať v rodine, malý počet narodených detí a pod.
Alebo sa dejú aj neslýchané veci v mene tzv. humanizmu, akých sme boli svedkami posledné mesiace, ktoré vyvrcholili včerajším úmrtím dvojročného britského chlapca, Alfie Evansa, ktorého lekári proti vôli jeho vlastných rodičov odpojili z prístrojov, a keď včera ráno Alfie zomrel, jeho otec vyhlásil: „Môj gladiátor zložil štít a dostal krídla“. Stalo sa tak nielen proti rozhodnutiu jeho rodičov, ale aj po morálnej výzve pápeža Františka, a ochote prijať choré dieťa vo Vatikánskej nemocnici Bambino di Gesú, a dokonca aj Taliansko vyšlo v ústrety, keď malému Alfimu udelilo talianske občianstvo, aby prevoz do Talianska bol možný. Nič nepomohlo, humanizmus bez Boha sa stáva vrcholne nehumánnym.
Kde hľadať východisko a správnu orientáciu pre život? My veriaci, sme túto orientáciu našli v nasledovaní Ježiša Krista, len či to naše svedectvo kresťanského života je dostatočne silné a dostatočne príťažlivé? K čomu nás vedie Kristus v dnešnom evanjeliu?
Podľa dnešného textu z Jánovho evanjelia Ježiš zdôraznil pevnosť vzťahov, zdôraznil aj zotrvávanie vo vzťahu k Bohu, ale tento vzťah nepredstavil ako jednoduché spojenie, ale ako spojenie, čo umožňuje prúdenie života a prináša viditeľné ovocie. Toto je dôležité…., spojenie s Kristom, ktoré umožňuje prúdenie života v nás a prináša viditeľné ovocie aj ľuďom okolo nás, tomuto svetu.
Obraz viniča sa nachádza už aj v SZ, texte proroka Izaiáša (Iz 5, 1-7) i Jeremiáša (Jer 2, 21) a vzťahuje sa na celý ľud Izraela. Veriaci ľud je tu predstavený ako vinica, ktorú s láskou vysadil sám Boh. Ak sa hovorí, že vinica nerodí, znamená to, že ľudia svojím životom neodpovedajú Bohu na jeho oslovenie. Ak kresťania hovoria o Ježišovi ako o pravom viniči, chcú povedať, jednak to, že Ježiš je ten pravý vinič, teda ten opravdivý zdroj života, ale zároveň aj ten, naozaj Bohu odpovedajúci a Bohu zodpovedajúci človek. Zároveň sa teda pripomína, že Ježiš tým pravým viničom chce byť spolu s nami. Ak Starý zákon povedal: Hľa, tu je záhrada a tu záhradník, ktorý sa prichádza pozrieť, či jeho záhrada rodí ovocie; Nový zákon hovorí: Hľa, tu je živá rastlina, živý organizmus, ktorý nie je kontrolovaný zvonka, ale je vyživovaný zvnútra.
Ježiš, ktorý toto hovorí, nie je Ježiš „dobrého príkladu“, ale ten vzkriesený Ježiš, ktorý sa nám dáva vo svojom slove a obohacuje nás svojím duchom.
Merítkom nášho kresťanského snaženia má byť čo najlepšie priblíženie sa k životu, zdravé integrovanie všetkých jeho častí. Kresťan by mal vedieť zapojiť do svojho života všetky jeho zložky. Nemal by sa usilovať získať duchovno tým, že potlačí niečo z roviny sveta, fyzična.
Psychoanalýza nás učí, že to potlačené potom aj tak žije ďalej svojim odštiepeným životom. Plnosť života nedosiahneme potlačením, vytesnením niektorej stránky života – ako to robí chybná askéza, ale ich integrovaním, zapojením do celku.
Boli to práve neproduktívne formy pseudo-kresťanstva, ktoré viedli filozofa Nietzscheho k známym skeptickým slovám: „Uveril by som kresťanstvu, keby kresťania mali vzhľad ľudí vykúpených“. Naše konanie je možno často vedené úmyslom skôr nespraviť nijakú chybu – aby nám raz Boh nemal čo vyčítať. Našim ušiam znejú cudzo aj slová veľkonočného chválospevu o blaženej vine, ktoré nám pripomínajú odvážneho nádenníka z Ježišovho podobenstva, ktorý sa nebál riskovať zverený peniaz. Dnes už nestačí žiť len slušný a pokojný humanistický život, je potrebné sa odhodlať k hrdinskému vyznávaniu svojej viery, a hodnôt, ku ktorým nás viera v Ježiša Krista, pozýva.
Dnešná nedeľa nám dáva možnosť pozrieť sa bližšie na náš vzťah ku Kristovi. Môžeme ho očistiť – ak je to potrebné – konať tak v mene života, v mene skutočnej úrody. Nemali by sme sa báť, že to niekedy aj bolí, pretože táto bolesť je potrebná pre novú očistenú budúcnosť plnšieho života. Snažme sa smerom k nej vykročiť.
Keď sa teda stretáme na bohoslužbách, keď sa tu modlíme a rozprávame, nejde v prvom rade o poučenie, nejde len o zachovanie dobrej tradície a pod., ale omnoho viac ide o duchovné spojenie s Ježišom, čiže o zasvätenie svojho rozumu a srdca, svojej vôle a svojich citov Ježišovi osobne, dialógu s ním, existovaniu s ním. To vyjadruje známa modlitba, ktorú ma kedysi naučili rodičia, aby som ju ticho odriekal počas sv. omše: Ježišu, tebe žijem, Ježišu, tebe umieram, Ježišu, tvoj som v živote i vo smrti, amen. Kiež by sme aj dokázali žiť, čo sa tu krátko vyslovuje! Je však vôbec možné, aby sa normálny človek takto osobne napojil na Ježiša, aby to takto prežíval? Nestačí jednoducho slušne, morálne žiť? Myslím, že nestačí, lebo nášmu konaniu (našej prípadnej slušnosti) predchádza to, čomu veríme, o čo sa opierame, čomu dôverujeme. Teológ Hans Küng, hovorieval, že dôvera, odvaha k pravde a sila dúfať patria pospolu. Tieto postoje tvoria základ každej skutočnej viery. Konanie v pravde je otázka odvahy a táto odvaha sa rodí z duchovnej sily, z duchovného prameňa, ktorý je nám k dispozícii, ale možno nie každý ho hľadá.
Povedané s evanjeliom: Plodnú vernosť, plodný, živý vzťah, zrastanie s Ježišom ako so životodarným viničom. Nech sa nám to darí žiť, nech vieme byť vďační všetkým, ktorí nám umožňujú vo viere a dôvere žiť – zvlášť našim mamám, ale aj našim otcom, aj ďalším našim blížnym, všetkým, ktorí sa s nami delia o život a vlievajú nám dôveru, odvahu žiť.
(Príhovor inšpirovaný homíliami vdp. Karola Moravčíka a vdp. Viliama Arbeta).
29. apríla 2018 at 7:18
Vdaka za oživenie Slova a pretavenie do vztahu a služby?