stiahnut(3. adventná nedeľa, 11. decembra, 2016) – Na veľké sviatky patrí sa primerane pripraviť. Čo však znamená pripraviť sa? Čo znamená pripraviť sa aj na Vianoce? Niekedy  sa mi zdá, že je čoraz viac ľudí, ktorí sa síce pripravujú, ale zároveň už nevedia na čo.

V dnešnom evanjeliu počúvame o Jánovi Krstiteľovi, ktorý ľudí pripravoval na príchod Mesiáša – Krista, ale neskôr sa dostal do väzenia a zneistel. A tak sa začal pýtať, či Ježiš je ten, ktorý bude krstiť Duchom Svätým a ohňom; či Ježiš je ten, ktorý ľudí preoseje, ten, ktorý dobrých zhromaždí a zlých pošle do pekla… Podľa všetkého pýtal sa takto preto, lebo Ježišove skutky, o ktorých sa dopočul, zdali sa mu v nesúlade s tým, čo od Krista – Mesiáša očakával.

Počuli sme, k akým skutkom sa Ježiš prihlásil: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa ohlasuje radostná zvesť. Ježiš ešte tajomne dodá: blažený, kto sa na mne nepohorší. Prečo by sa mal niekto pohoršiť? Zdá sa, že Ján a mnohí ďalší ľudia si toto pôsobenie predstavovali najmä ako súdenie a delenie ľudí. Dobrí na jednu stranu, zlí na druhú! Jedni budú požehnaní, druhí potrestaní. Ježiš sa však k súdu nehlási a delenie na zlých a dobrých odmieta. Alebo sa dá povedať, že to robí inak. Podľa toho, ako čítame v 11. kapitole Matúšovho evanjelia (a vlastne v celom evanjeliu), Božie kráľovstvo nie sú slová súdenia a rozdeľovania, ale skutky oslobodzovania. Ježišov program, s ktorým prišiel, nebol vylepšený zoznam pravidiel a predpisov, podľa ktorých by ľudia boli ľahšie posúdení. Ježišov program bol ponukou oslobodzujúcej lásky. Otázka však znie, ako sa otvoriť pre takúto oslobodzujúcu lásku, ako ju prijať tak, aby nás skutočne vnútorne oslobodila a premenila?

Myslím, že nie je správne,  keď sa niekto vyhovára na okolnosti, či na chyby alebo nedostatky iných. Okolnosti nás mocne poznačujú, ale namiesto toho, aby sme im úplne podľahli, máme sa im postaviť a pýtať sa, čo je správne, a potom zodpovedne konať, ako vieme a vládzeme. Sv. Písmo takýto prístup, keď nepodliehame okolnostiam, ale ich posudzujeme (aj z viery v Boha), nazýva bedlivosťou. Práve v čase adventu sa nám zdôrazňuje, že táto bedlivosť sa zameriava na príchod Pána, ktorý prichádza ako Záchranca, Liečiteľ a Osloboditeľ, ale tiež ako Sudca, ktorý podľa apoštola Jakuba z dnešného druhého čítania už priam čaká predo dvermi. Pojmu Sudca vo vzťahu k Bohu sa netreba báť: Sudca je ten, čo rozhoduje (teda nie ten, čo v prvom rade odsudzuje na trest), a my sa od neho učíme správne poznávať a rozhodovať.

Možno tiež povedať, že advent je pripomenutím a prežívaním toho, ako si predstavujeme svoje ideály. Aj veriaci kresťan má obyčajné ideály, ako je napr. dobré zdravie, dobrá práca a pláca, pekné ľudské vzťahy a pod. Tieto ideály sú však u kresťana nie iba doplnené, ale nesené a premieňané naším vzťahom k Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána, nášho ideálu, našej autority a orientácie. V ňom sme pokrstení, akoby do neho ponorení, do jeho zmýšľania a konania, s ním sa stretáme v jeho slove a modlitbe, aby sme s ním raz aj naplno zhodnotili svoj život. Okolnosti, v ktorých žijeme, nie sú jednoducho dobré alebo zlé. Preto je dôležité byť bedlivý, preto je dôležité príchod Pána prežívať aj ako príchod Sudcu a pritom si rozvíjať schopnosť rozlišovať o sebe, ľuďoch a svete a správne sa rozhodovať.

Táto snaha sa musí aj nejako prejaviť, na svoju bedlivosť si musíme nájsť čas, a ten čas naplniť aj primeraným obsahom. Určite nestačí prežívať advent len cez upratovanie bytu, kupovanie darčekov či pečenie koláčikov. V ostatných rokoch sa ujal zvyk organizovať rôzne (pred)vianočné posedenia. Chystajú ich veľké firmy, podniky, školy a združenia. Už aj bežné médiá zachytili, že na týchto posedeniach ide viac-menej o dobré jedlo, pitie a zábavu a že (pred)vianočné večierky dostali priam maškarný charakter. S kresťanským adventom to už nemá nič spoločné, ale ľudia sa bavia. Kto nič iné od života nečaká ako príjemné zážitky, kto nič iné neverí, ako v úspech seba samého, ten sa aspoň chvíľku baví. To bolo napokon heslo tzv. postmoderny – „baviť sa“, lat. delectare, tal. dilettare. (Odtiaľ známe slovo diletant…) Západní myslitelia vravia, že postmoderna ako kultúrna epocha je však už mŕtva – aj so svojím kultom mladosti a zábavy; skončila niekedy medzi 11. septembrom 2001 a vypuknutím veľkej finančnej krízy. Na Slovensku sa možno ešte tvárime, že zábava pokračuje. Všetko k nám dochodí oneskorene. V tejto situácii však nemožno nábožensky reagovať len dôrazom na tradície či plnenie povinností. A už vôbec nie je možné inscenovať v náboženskom priestore len ďalšiu formu postmoderného bavenia sa, hľadania zážitkov (to by bol ten diletantizmus), ale treba sa nám usilovať o súd, posudok a rozsudok – o sebe a o svete. Veď aj my sme svet, zadrel sa nám pod kožu – tie okolnosti, na ktoré by sme sa chceli vyhovoriť. Skúsme si to všimnúť aj pri našom adventom pokání. Nezostaňme na povrchu pri odriekaní tradičných fráz a formuliek, pokročme ďalej k porozumeniu seba a sveta, a najmä Pána, ktorý k nám a do nás prichádza.

Teológ Eugen Drewermann vysvetľuje sudcovskú úlohu Ježišovu na obraze Petra Paula Rubensa, ktorý visí v Múzeu starého umenia v Bruseli. Obraz znázorňuje scénu s cudzoložnou ženou. Okrem ženy a divákov je na obraze sebaistý zákonník s fanatickým pohľadom a pyšný farizej, ktorému je všetko jasné. Vedľa ženy stojí muž, ktorý spýtavo hľadí na Ježiša. Samotný Ježiš nehľadí na nikoho a všetko je znázornené v jeho ruke, ktorú napriamuje k žene, aby jej dal najavo, že ju neodsudzuje, ale chápe. Drewermann píše: „Veriť v Ježiša znamená: jestvuje sila, ktorá nás drží, keď si myslíme, že sa už potápame, jestvuje hlas, ktorý sa nás pýta, čo sme zač, keď už sami sebe nerozumieme, hľadia na nás oči, také láskavé, chápavé, smutné, a predsa radostné, že si vďaka tomu pohľadu môžeme trúfnuť pohliadnuť sami sebe do očí, nech sa stalo čokoľvek; je v nás dôvera, ktorá nám dáva silu uveriť opäť v seba samého, ísť a už „nehrešiť“. (E. Drewermann, Stopy spásy, Portál Praha 2010,11.) Milí priatelia, nech je toto aj naša skúsenosť, v ktorej sa chceme podporiť, chrániť si ju a rozvíjať!

(Vybrané z homílií vdp. Karola Moravčíka)