Pokora je črta, ktorá sa v ignaciánskej spiritualite objavuje všade. Tu sa vzťahuje na osobu lídra. Na druhej strane, nedostatok pokory – poníženosti, bol motívom kritiky proti jezuitom. Ako protiváha k nebezpečenstvu hrdosti alebo pýchy, ku ktorej môže navádzať funkcia vodcovstva, je dobré výslovne mať na zreteli, že pokora a zníženie sa, musí byť súčasťou vodcovstva a života. Takto bude jednotlivec ľahšie hodný lásky. „Má to byť muž, ktorý bude svojím príkladom všetkých čností pomáhať ostatným členom Spoločnosti. Predovšetkým má u neho žiariť láska ku všetkým blížnym, ale najmä k Spoločnosti, ako aj pravá poníženosť, ktorá ho urobí milým Bohu a ľuďom“ (Konštitúcie 725).
„Uvažovať nad rečou, ktorú má Kristus, náš Pán, ku všetkým svojim sluhom a priateľom, ktorých rozposiela na svoju výpravu. Odporúča im, aby sa usilovali všetkým pomáhať, nahovárajúc ich najprv na krajnú duchovnú chudobu, a keby sa to páčilo jeho božskej Velebnosti a keby si ich na to chcela vyvoliť, nie menej na skutočnú chudobu; po druhé, túžiť po potupovaniach a opovrhovaniach, lebo z týchto dvoch vecí nasleduje poníženosť. Ide teda o tri stupne: prvý je chudoba proti bohatstvu; druhý potupa a opovrhovania proti svetskej cti; tretí poníženosť oproti pýche. A z týchto troch stupňov nech potom navádzajú ľudí na všetky ostatné čnosti“ (DC 146).
„A chválili sme pokoru tohto starého svätca (sv. Ignáca), ktorý, keď si bol istý svojím odchodom (…), keď teda mal tú istotu o svojom odchode, nechcel nás ani zavolať, aby nám dal svoje požehnanie, ani menovať svojho nástupcu, ba ani vikára (zástupcu), pokým sa neurobí voľba (kým nezvolia nového), ani uzavrieť Konštitúcie, ani urobiť nejaký iný prejav, ktorý v takom prípade zvyknú niektorí Boží služobníci. Ale, keďže zmýšľal o sebe tak ponížene a nechcel, aby v nikom inom ako v Bohu, našom Pánovi spočívala dôvera Spoločnosti, odišiel z tohto sveta obyčajným spôsobom“ (J. A. de Polanco, citované v J. García de Castro).
(Spracoval Ján Benkovský SJ, podľa: Diccionario de liderazgo ignaciano)
(Fotografia: Norman O´Neal SJ: Sv. Ignác)
15. februára 2016 at 15:02
Je to veľmi dôležité udržať si pokoru. Z tohto uhla pohľadu majú výhodu tí, ktorí sú podceňovaní, opovrhovaní, kvôli svojmu vierovyznaniu. Mimochodom, takúto výhodu t.č. pripravujeme kresťania moslimom, atď. Keďže aj duchovných ľudí – moslimov, hádžeme do jedného vreca s teroristami. Alebo aj vplyvom predsudkov si myslíme, že hinduisti sú hašišáci a znečistili by náš duchovný stánok počas medzináboženského dialógu . Ale ak máme nájsť zmysel, ak sme dokázali pred tisícročiami vytvoriť monoteizmus, vieru v jedného Boha, treba urobiť ďalší krok , uvedomiť si jednotu ľudstva – monantropizmus podľa V. Frankla. Tento svetoznámy rakúsky psychiater vidí zdroj existenciálneho vakua, konformizmu, špecifického neuroticizmu r e d u k c i o n i z m u s.
A tak najmä na Západe čelíme „duchovnej pýche“. Myslím tým to, že nám uniká vzájomná spätosť na Zemi, vo vesmíre, jeden Boh a jedna ľudská rodina. A niektorí z nás sa cítia nadradení nad stúpencami iných náboženstiev. Čo keď pod inštrukciou „neklaňajte sa iným bohom“ sa v 1.storočí n.l. myslelo hlavne rímskym bohom, ako Marsu- bohu vojny, svetskej moci, zlatému teľaťu – mamone, ktorá najmä dnes balamutí mnohých orientovaných predovšetkým na zisk a materiálnu prosperitu, bohyne lásky Afrodite, atď.
Aj preto si veľmi vážim pápeža Františka, že nečaká, kým sa mu duchovní hodnostári z iných cirkví poklonia, ale aj v takejto drobnosti ako je pozdrav – býva pokorný a ponížený.
S nedostatkom pokory a poníženosti ide netolerancia, neustúpnosť, nielen v politickom ringu. Prichádzajú k nám do Európy utečenci. Je to pre kresťanov skúška ich pokory a lásky k bližnému.
Chcela by som pri odchode z tohto sveta byť tak pokorná a silná vo viere ako jezuita Ignác.