16Čo naozaj chceme? Ľudské a Božie túženie je základnou črtou duchovného života. Naše túžby dodávajú energiu duchovnému hľadaniu a vedú nás k Bohu. Ešte väčším prekvapením je možnosť, že Boh túži po nás tak, ako my túžime po Bohu. Túžba je taká všadeprítomná v ľudskej skúsenosti, že duchovní exercitátori veľa času venujú skúmaniu túžob exercitanta, ba zameriavajú sa na ne. Rôzne prúdy kresťanskej duchovnej tradície ponúkajú vedenie a predkladajú rôzne prístupy. Exercitátori musia byť veľmi zruční, aby spoznali túžbu exercitantov po Bohu a odpovedali na ňu. Majú pomôcť exercitantom odhaliť iluzórne túžby.

Mechtilda z Magdeburgu úžasne opisuje túženie „duše“ a túženie Boha. Hovorí z našej strany, že duša sa takto rozpráva s Bohom:

„Bože, ty si môj milovník, moje túženie, môj tečúci prúd, moje slnko

a ja som tvoj odraz.

Z Božej strany takto Boh odpovedá duši:

„Moja prirodzenosť ma pobáda, aby som ťa často miloval, lebo ja som sama láska.

Moje túženie ma pobáda, aby som ťa miloval intenzívne, lebo túžim, aby si ma z duše milovala.

Večnosť ma pobáda, aby som ťa dlho miloval, lebo nemám koniec.1

Na začiatku duchovného života si myslíme, že celé túženie je na našej strane. Mechtildin mystický pohľad naznačuje opak. Odvážne tvrdí, že Božie túženie vyvoláva a podporuje naše túženie. Boh sám iniciuje tieto túžby.

Túžba v Duchovných cvičeniach

 Duchovní exercitátori, ktorí sú vyškolení, aby dávali duchovné cvičenia sv. Ignáca, sa stretávajú s verziou tejto témy, keď Ignác opakovane radí exercitantovi, aby „prosil od Pána to, čo chce a žiada“ v druhej predohre každej meditácie.2 Keď exercície pokračujú, Ignác hovorí exercitantovi, čo si má žiadať. Ignác špecifikuje konkrétnu postupnosť túžob, ktorá štruktúruje proces obrátenia a rastúcej citovej intimity s „Kristom, naším Pánom“.

Toto ústredné zameranie na desať konkrétnych túžob, ktoré korešpondujú s obsahom každého cyklu kontemplácie, je jedna zo silných stránok procesu exercícií. Zároveň to môže byť aj najproblematickejšia dynamika exercícií.

Špecifikácia túžby je silná technika, ktorá zjednocuje túžby exercitanta po konkrétnej milosti a vedie k progresívnemu intímnemu vzťahu a stotožneniu s Ježišom. Je však problematická, pretože naše túžby nám nie sú vždy prístupné. Exercitanti a duchovní exercitátori hneď nevedia, čo naozaj chcú. Duchovní exercitátori musia mať zručnosť a vnímavosť, aby pomohli svojim exercitantom objaviť túžby a správne ich vykladať, aby odhalili Božie túžby voči nim v hĺbke svojho vlastného túženia.

Duchovní exercitátori, ktorých formovala ich vlastná skúsenosť s ignaciánskymi exercíciami, skrze ktoré osobne zakúsili svoje autentické túženie, sa obyčajne pýtajú exercitantov, akú majú túžbu. Za čo sa exercitanti modlia? Čo chcú? Ako môžu a mali by sa modliť za to, čo chcú?

Túžba v kresťanskej tradícii

 Mechtilda a Ignác spolu s Augustínom, Bernardom a nespočetnými inými v kresťanskej mystickej tradícii tvrdia, že Božia túžba voči nám prevyšuje a podnecuje našu túžbu po Bohu. To je hlboká duchovná realita. Naše túženie vždy pramení v tom, že Boh túži po nás. My a naši exercitanti príliš často pristupujeme k modlitbe, ako keby sme my niečo chceli a Boh chcel niečo iné. Títo mystici idú hlbšie. Dôrazne tvrdia, že naše túžby, naše chcenia, naše túženie, naše vonkajšie i vnútorné hľadanie, keď ho odhalíme, vyjadríme a spoznáme, vedie k božskému Milovanému. Ako to Augustín tak výrečne vyjadril vo Vyznaniach: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, ó, Bože.“ Boh je túžbou nášho srdca. Naše nenásytné túžby nás vedú priamo k Svätému Tajomstvu, ktoré je ich pôvodom a cieľom.

Tvrdím, že všetky naše túžby nás napokon privádzajú k Bohu. Často nespoznáme hlbšie veci, po ktorých túžime, pretože v skutočnosti nechceme vec, ale hlbší vzťah k Bohu. Túžime, aby sa nás zmocnilo Sväté Tajomstvo.

Tento prístup k Bohu prostredníctvom lásky a túžby je v ostrom kontraste s budhistickou tradíciou, ktorá často ovplyvňuje mnohých z nás a našich exercitantov. Podľa štyroch šľachetných právd budhizmu je príčinou celého ľudského utrpenia túžba a náklonnosť. Budhistickí hĺbatelia „sľubujú, že vyhasia túžbu“. Budhisti tvrdia, že utrpenie vytvárajú naše náklonnosti k túžbam, chceniam a žiadostiam. Veľké duchovné tradície teda ponúkajú dva radikálne odlišné prístupy – jeden prostredníctvom túžby a jeden prostredníctvom vyhasenia túžby.

Prečo budhisti odmietajú túžbu? Jeden dôvod spočíva v tom, že túžby nás poháňajú do budúcnosti. Ľahko nás môžu odtrhnúť od prítomnosti, kde je Boh alebo najvyššia realita (a kde sme aj my), do možno iluzórnej, neuskutočniteľnej fantázie. Existuje určitý prvok túžby, ktorý nikdy nemožno uspokojiť. Táto frustrácia vedie do závislej formy túžby, ktorá zotročuje – dôvod utrpenia podľa Budhu. Pre iných sa bezprostredná frustrácia zmení skôr na formu nádeje než na túžbu. Budhovo učenie z iného hľadiska je dosť podobné kresťanskej mystike. Budha spoznal narušenú, iluzórnu vlastnosť túžob a učil svojich učeníkov, aby ich jednoducho vylúčili alebo ignorovali. Týmto procesom sa stala absolútna realita dostupnou. Kresťanskí mystici afektívneho typu odporúčali zintenzívňujúcu sa túžbu až do takej miery, že bola priehľadná. Obidva prístupy privádzajú meditujúceho alebo modliaceho sa človeka za hranice konvenčných a povrchných túžob.

Zistiť, čo naozaj chceme

Som presvedčená, že mnohí kresťania sa nikdy nezaoberajú svojimi túžbami dostatočne dlho, aby vedeli, čo naozaj chcú. Ak potláčame svoje túžby, možno nikdy neobjavíme skutočnú podstatu nášho túženia, ktorá by nás mohla priviesť bližšie k Bohu. Potrebujeme odvahu, aby sme dovolili našim túžbam, aby sa stali vedomými. Keď im to dovolíme, budeme zodpovední buď za to, že sa zúčastníme na ich naplnení – dosiahneme to, po čom túžime, alebo sa zúčastníme na ich zmarení – nepodarí sa nám uskutočniť našu túžbu.

Mnohí z nás očakávajú, že naše túžby budú tak či tak zmarené. Sme si istí, že nikdy nedosiahneme to, čo chceme. V kresťanskej tradícii je veľa „kazičov“. Existuje veľmi silný nesprávny názor, že to, čo naozaj chceme, sa bude určite protiviť Božej vôli. Naša vôľa sa často porovnáva so vzdorovitosťou. Božia vôľa, Božia túžba, Božie chcenie vždy bude protirečiť nášmu. Tento názor môže byť pravdivý v raných etapách procesu obrátenia, keď naša vôľa nie je zosúladená s Božou. Po začiatku sa však naša vôľa zhoduje s Božou.

Možno sme si vysvetlili Božiu vôľu ako niečo podobné vôli autorít, ktoré na nás urobili dojem, že len na ich želaniach záleží. Aby sme prežili, museli sme odložiť svoje túžby nabok, aby sme uspokojili ich túžby. Niektorí ľudia majú ešte bolestnejšie spomienky na výchovu rodičov alebo vychovávateľov. Ich detskú vôľu zlomili trestom, ktorý udelila autorita. Toto vychovávanie k podriadenosti sa dieťaťu často predstavovalo ako Božia vôľa. Exercitátori si musia uvedomiť dopady týchto negatívnych skúseností, ktoré sa pripisujú Božej vôli a majú ich jemne priviesť na povrch, aby sa exercitantovi otvorili nové možnosti.

Nasledujúce cvičenie môže byť užitočné pre vašu reflexiu:

Kedy ste si naposledy položili otázku, čo naozaj chcete? A ako dlho ste sa zaoberali touto túžbou? Tridsať sekúnd? Pár minút? Aké vnútorné alebo vonkajšie hlasy našepkávali, že nech je to čokoľvek, nemali by ste byť takí hlúpi, aby ste si mysleli, že sa tieto túžby môžu naplniť? Mysleli ste si, že ste vzdorovití alebo sebeckí?

Tí, čo odovzdávajú kresťanskú tradíciu, často zanedbávajú hlbšie rozmery reality Božej túžby a našej túžby po počiatočnom štádiu duchovného rozvoja. Keď si uvedomíme Božiu lásku a odpovedáme na ňu, obyčajne tu tečie hlboký prúd vzájomného túženia – reagujúcej túžby a túženia, ktoré je v zhode s Božou túžbou. Keď my alebo naši exercitanti prechádzame duchovným prebudením, naša vôľa a Božia vôľa sa zjednocuje do jednej túžby, ako to napríklad opisuje Mechtilda. Čoraz väčší blízky vzťah s Bohom uzdravuje našu nezriadenú a nesprávnu vzdorovitosť a postupne ju premieňa na ochotu… otvorenosť… priestornosť. Uznanie tohto procesu je počiatkom objavovania konvergencie Božej a ľudskej lásky, ktorá je základom všetkých našich túžob.

Ak nesprávne predpokladáme, že nikdy nedokážeme naplniť svoje túžby, potom sme dosť blízko tomu, že ich uhasíme. Nikdy sme nezistili, kam vedú, alebo čo by nás naozaj urobilo šťastnými. Namiesto toho sa usilujeme uspokojiť samých seba. Pochovávame svoje rodiace sa, nevytvarované, sotva badateľné túžby po blízkom vzťahu k Bohu a uspokojíme sa so spotrebiteľským tovarom alebo vzťahmi, ktoré sú hneď dostupné alebo výhodné. Príliš často utíšime svoje túžby niečím, čo nikdy nedokáže uspokojiť naše hlboké túžby. Interakcia, po ktorej naozaj túžime, sa odohráva na úplne inom mieste; žiadna vec, žiaden ľudský vzťah nedokáže zniesť váhu našej túžby po Bohu.

Severoamerická kultúra nás neustále bombarduje reklamami v médiách. Reklamný priemysel dokáže neobyčajne šikovne manipulovať s našou túžbou prostredníctvom podprahových posolstiev, ktoré nám hovoria, čo by sme mali chcieť. Zvádzajú nás, aby sme si mysleli, že prostredníctvom spotrebiteľských tovarov sa môžeme stať zabezpečenými, bezpečnými a pohodlnými. To správne auto, voňavka alebo dezodorant ponúka šťastie alebo spásu. Ak si myslíme, že nás toto bombardovanie neovplyvňuje, premýšľajte o tom, že priemerný človek vidí alebo počuje tisíc reklám denne. Trochu pouvažujeme a v sekunde sa nám vybavia slogany konkrétnych výrobkov. Žijeme v kultúre, ktorá programuje naše túžby skôr k veciam než k iným hodnotám. Tieto umelo vytvorené a zorganizované túžby nás odvádzajú od zamerania do vnútra a od akejkoľvek formy bolesti alebo nepohodlia. Vyžaduje si to čas a usporiadanie, aby sme zistili, čo naozaj chceme vo svojom vnútri. – (Pokračovanie zajtra….)

(Spracoval Bernard Mišovič SJ podľa Janet K. Ruffingová RSM, Duchovné sprevádzanie, Ivánka pri Dunaji 2016).

(Obrázok: Sv. Ignác z Loyoly, 17.- 18. storočie).

1 Beguine Spirituality (Beguínska spiritualita), ed. Fiona Bowie, preklad Oliver Davies (New York: Crossroad, 1990), I. 4; I, 24; 55-56.

2 Duchovné cvičenia svätého Ignáca, preklad Louis J. Puhl (Chicago: Loyola University Press, 1951), č. 48.