(2. nedeľa v období cez rok, 17. 1. 2016) – Je skutočne zaujímavé, že po Vianociach, kedy nás Cirkev opätovne pozýva k poznávaniu Ježiša Krista, tak prvé evanjelium sa odohráva na svadbe, čo je aj prvý zázrak Ježišovho mesiánskeho pôsobenia. Určite to nie je náhoda, ale skôr to poukazuje na dôležitosť, ktorú Ježiš ako aj Cirkev pripisujú manželstvu a rastu lásky medzi ženou a mužom v manželskom zväzku. Verbistický páter Milan Bubák z jeden svojej kázni hovorí o zaujímavom porovnaní dvoch vín na svadbe a dvoch stupňov lásky prežívanej v manželstve:
Na svadbe v Káne boli dve vína. Prvé víno vzniklo prirodzeným spôsobom. Urodilo sa na poli: hrozno dozrelo, obralo sa, vyprešovalo, šťava vykysla a vzniklo víno a snúbenci si ho kúpili na svoju svadbu. Druhé víno prirodzeným spôsobom ale nevzniklo; bol to zázrak. Vzniklo z vody pričinením Ježiša. Nezaobstarali si ho mladomanželia, ale postaral sa oň Ježiš. A čo je najdôležitejšie, toto víno bolo lepšie ako to prvé. Čo tieto dve vína symbolizujú? Sú symbolom dvoch lások, ktoré patria do vývoja manželského vzťahu.
Prvá láska sa niekedy nazýva aj romantickou láskou. Je to láska, ktorá je prirodzená. Vyvíja sa spontánne prirodzeným spôsobom. On a ona si padnú do oka a čosi sa v nich, v ich vnútri odohrá. Preskočí tam iskra a oni sa do seba zaľúbia. Romantická láska je láska prirodzená, vrcholne ľudská. A má určite svoje pozitíva.
1) Zaľúbencov mení. Aj on aj ona začnú pod jej vplyvom zabúdať na seba a začnú výlučne myslieť iba na toho druhého. A objavuje sa tu galantnosť, pozornosť, rytierskosť, veľkodušnosť. On, ktorý dovtedy šetril každý cent zrazu dokáže vyhodiť všetky svoje peniaze za veľkú kyticu ruží, alebo za slávnostnú večeru v reštaurácii bez toho, že by premýšľal z čoho bude žiť zajtra. Romantická láska tak dokáže zmeniť egoistu na altruistu.
2) Romantická láska dáva ľuďom schopnosť riskovať. Ona začína vzťah, ktorý potom vedie k rozhodnutiu. Ťažko sa rozhodnúť pre vec, pri ktorej necítime romantiku. V romantike nie je v činnosti rozum, alebo ak aj, tak veľmi málo. Preto je človek schopný ísť do rizika a to je dobre. Zaľúbenec sa v okamihu zaľúbenia nepýta, či dokáže vychovať deti, alebo či budú mať kde bývať, alebo či to či ono zvládnu. On je presvedčený, že všetko pôjde a že nič na svete nie je ľahšie, ako to, do čoho práve idú. S vekom sa pravdepodobne zmysel pre romantiku vytráca. Ľudia v neskoršom veku, keď uvažujú o možnom manželstve v práve začatom vzťahu, ho začnú hodnotiť rozumom zo všetkých strán nakoniec to možno aj nechajú. Romantika je pri rozhodovaní sa pre niečo veľmi potrebná, pretože je motorom, ktorý nás ženie dopredu. Prežiť romantickú lásku naplno je dôležité aj preto, lebo neskôr, keď prídu v manželskom vzťahu ťažkosti a krízy, práve tieto spomienky môžu manželom pomôcť nezastať ale s dôverou a nádejou napredovať spoločným životom.
3) Avšak romantická láska je aj nebezpečná. A to preto, že nemá nič spoločné s realitou. Totiž to, čo sa v romantike odohráva je vlastne to, že sa do seba nezaľúbia dvaja reálni, skutoční partneri, ale že je to skorej projekcia seba samého do toho druhého. Ja mám vysnenú predstavu osoby a túto predstavu zrazu vidím v tom druhom. A keď sa z druhej strany udeje to isté, začne sa túžba po tom druhom, snaha o totálne zjednotenie sa ním, snaha o vzťah. Lenže romantika človeka idealizuje. Každý človek je vo svojom jadre bytosťou aj s pozitívnymi ale aj s negatívnymi vlastnosťami. Človek si zrazu uvedomí, že ten druhý má svoje vlastné predstavy, želania a očakávania, ktoré sa nie vždy zhodujú s jeho. A to je problém. V romantickej láske sú veci pod kontrolou, alebo aspoň všetko vychádza prirodzene a automaticky podľa očakávania. Realita je ale iná. V realite je veľa prekvapení a aj neočakávaných a nepríjemných sklamaní. Ba aj veľa vzdoru. Romantika toto odmieta, trvá na vysnívanom obraze. Ten však nie je udržateľný nadlho. A keď človek z neho jedného dňa vytriezvie nastáva šok a kríza.
Prvá kríza v manželstve vraj prichádza okolo druhého roka, kedy prvé zaľúbenie vyprchá a ľudia precitnú, uvedomia si, že sú iní a nemôžu toho druhého zmeniť na svoj obraz. Neskôr manželia prechádzajú určite mnohými krásnymi okamihmi a tiež rozličnými ťažkosťami či manželskými krízami. Mnohí však dosvedčujú, že najťažšia kríza v manželstve prichádza až okolo 15. roku manželstva. Z manželského života sa často vytráca sexuálna túžba z jednej alebo z obidvoch strán, city na istý čas veľmi ochladnú. Najhoršie na tom je, že táto kríza väčšinou prichádza v čase tzv. krízy stredného veku, teda okolo 40. roku života. Ľudia v tomto období väčšinou už majú postavený a zariadený spoločný dom, deti už pomaličky dospievajú a nevyžadujú už toľko starostlivosti ako v minulosti, aj v kariere sa dosiahnu túžené méty, finančne sú ľudia stabilizovaní a zabezpečení a možno si povedia, že teraz konečne si môžu oddýchnuť či užiť si. Ale kríza stredného veku môže prekvapiť, pretože namiesto vytúženej spokojnosti, prichádza akési vákum, pocit prázdnoty a neuspokojenia. Niet divu, že mnohé manželstvá stroskotávajú práve v tomto období. Preto je potrebné si klásť otázku, k čomu ma pozýva Boha, ktorý určite si praje moje šťastie. K čomu pozýva manželov, keď ženu stvoril tak, že deti môže mať len do istého veku, resp. až do istého veku. Žiaľ, niekedy manželia možno zo strachu pred stratou pohodlia či iných dôvodov, po dovŕšení 30. roku ženy, často už odmietajú prijať dieťa ako Božie požehnanie, hoci Pán Boh to asi s človekom myslel inak, keďže ho tak stvoril. Ľudia by tak mohli oveľa ľahšie a bezpečnejšie prežiť toto krízové obdobie, ak by mali dostatok odvahy veriť v Boží plán s človekom. Potom neskôr, by totiž začali prichádzať vnúčatá, nové radosti do rodinného a manželského života, ktorý by manželov napĺňal zmysluplnosťou, pokojom a šťastím.
Vráťme sa však na svadbu v Káne, kde sa prvé víno minulo a keďže tam bol prítomný Ježiš, on sa postaral o druhé víno, ktoré bolo lepšie ako to prvé. Druhé víno je obrazom opravdivej realistickej druhej lásky, ktorá prichádza, keď prvá pominie. Je to láska, ktorá vníma toho druhého nie ako predĺženie seba samého, ani nie ako predmet na vlastné uspokojenie, ani nie ako filmové plátno, na ktoré si môže premietnuť svoj vlastný film, ale skorej ako zdroj jedinečnosti a šancí aj pre jeho vlastný rast.
Táto druhá láska nie je ľahká. Nie je ani prirodzená ani automatická. Nesmerujeme k nej svojou prirodzenosťou. Moja prirodzenosť mi skorej radí, keď sa začnem prebúdzať z romantiky, radšej vzťah prerušiť a nájsť si vzťah iný, ktorý by bol znova rovnako romantický, ako ten predchádzajúci. A tak sa vlastne stať motýľom, ktorý prelietava z jedného kvetu na druhý. Opravdivá láska neuteká pred realitou. Skutočná láska slúži druhému a nie sebe samému. Romantická láska je samoláska; až realistická láska je láska. Tá miluje aj keď je ten druhý iný, ako by som si to želal, aj keď je nepríjemný, ba dokonca protivný. Tá slúži nielen v slnečných dňoch, ale aj v dňoch zamračených a nepríjemných. Je to láska nepríjemnej každodennej rutiny. Toto je láska, o ktorej píše apoštol Pavol v 13. kapitole svojho Prvého listu Korinťanom: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.“
Kde však takúto lásku vziať? Presne tam, kde ju vzali mladomanželia v Káne: od Ježiša. Iba a jedine on je autorom tejto druhej, zrelej a dokonalej lásky. Iba on dokáže premeniť nič, ba niekedy otvorený vzdor na opravdivú lásku, tak ako dokázal premeniť vodu na víno. Veď presne toto je zmysel sviatosti manželstva: mladomanželia pozývajú v nej Ježiša do svojho stredu. Deje sa to troma spôsobmi: tým, že Ježiša počúvajú ako svojho učiteľa a jeho učenie sa snažia zachovávať. najťažšia časť jeho učenia je bezosporu tá o kríži: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma!“ (Mt 16, 24) Je to paradox, ale symbolom dokonalej lásky je kríž a to aj v manželstve. Ďalej tým, že Ježiša nasledujeme ako svoj vzor: on odpúšťal do krajnosti, dokonca z lásky k nám zomrel, a konečne máme ho ako svojho pomocníka: v modlitbe a vo sviatostiach dostávame od neho silu žiť ideál lásky naplno.
Prosme priatelia, aby sme mali dostatok odvahy žiť podľa Božieho plánu, ktorý Boh vpísal nielen do nášho svedomia ale aj do ľudskej prirodzenosti. A tiež prosme Ježiša, aby náš život neustále premieňal na nové víno, v sile novej lásky ako moci Ducha Svätého.
(Fotografia: Auguste Rodin: Katedrála, 1908)
Pridaj komentár