V Duchovných cvičeniach nám Ignác z Loyoly predstavuje svoje videnie skutočnosti v troch cvičeniach, ktoré spolu súvisia: Princíp a fundament, Výzva Kráľa a Kontemplácia na dosiahnutie lásky. Ignácov pohľad zahŕňa spôsob vnímania sveta, čiže aký máme životný postoj a ako máme rásť v našom vzťahu k Bohu. Začiatok nášho uvažovania siaha k tomuto pohľadu. Často počujeme slová: „Uverím, ak uvidím.“ Ignác však mení dôsledok a použije takúto formuláciu: „Ak uverím, potom uvidím.“ Svätec si všimol, že obraz, ktorý nosíme vo svojom srdci a vo svojej mysli, má obrovský vplyv na vnímanie reality z našej strany. Ak si osvojíme mienku, že svet je ponuré miesto, plné zla a žiadostivých, egoistických ľudí, ktorí neprechovávajú nijakú lásku k Bohu ani k sebe navzájom, takýto svet a takýchto ľudí budeme vidieť vždy, keď sa rozhliadneme okolo seba. Naproti tomu, ak si uvedomíme, že náš svet je plný dobroty a možností, že je to miesto, ktoré Boh stvoril, udržuje v jestvovaní a miluje, vtedy nájdeme okolo seba presne takýto svet. Ignác bol presvedčený o tom, že obraz, o ktorom hovoríme, sa nachádza v samom srdci nášho vzťahu k Bohu.
Ignaciánska spiritualita nám ponúka spoľahlivý pohľad. Je to trojnásobný pohľad na život, prácu a lásku, ktorý nám umožňuje vidieť, čo je naozaj pravdivé vo vzťahu k Bohu a k svetu, ktorý Boh stvoril. Tento pohľad možno nájsť v Duchovných cvičeniach, v knihe, ktorú zostavil Ignác, aby pomohol ľuďom nadviazať dôvernejší vzťah s Bohom. Ignaciánska spiritualita pramení práve v Duchovných cvičeniach. Základnú myšlienku pohľadu svätý Ignác stručne zhrnul na začiatku Exercícií vo forme reflexie nazvanej Princíp a fundament. „Boh, ktorý nás miluje, nás utvára a chce s nami navždy zdieľať život. Naša odpoveď lásky spočíva v preukazovaní chvály, cti a služby Bohu nášho života. Všetky veci na tomto svete sú tiež stvorené z Božej lásky a stávajú sa prostredím pre dary vložené do našich rúk preto, aby sme ľahšie poznávali Boha a ochotnejšie opätovali jeho lásku. Preto preukazujeme úctu všetkým stvoreným darom a spolupracujeme s Bohom, pričom tieto dary používame tak, aby sme boli dobrými sluhami, rozvíjali sa ako milujúci ľudia v našej starostlivosti o Boží svet a jeho rozvoj. Ak však zneužijeme ktorýkoľvek z týchto Božích darov, alebo naopak, uznáme ho za centrum svojho života, prerušujeme svoj vzťah s Bohom a znemožňujeme, aby sme sa rozvíjali ako milujúci ľudia. Preto v každodennom živote musíme zachovať rovnováhu v používaní stvorených darov natoľko, nakoľko máme možnosť voľby a nie sme viazaní nejakým druhom zodpovednosti. Svoje túžby nemá sústreďovať na zdravie alebo chorobu, bohatstvo alebo chudobu, úspech alebo prehru, na krátky alebo dlhý život. Pretože všetko môže v nás vyvolať milujúcejšiu odpoveď na pozvanie žiť s Bohom naveky. Naša jediná túžba a jediná voľba má zaujať nasledujúci postoj: Chcem a volím si to, čo ma viac vedie k prehĺbeniu života s Bohom.“ Prvá zásada svätého Ignáca zdôrazňuje, že celé stvorenie je dar, ktorý pochádza od Boha a k nemu vedie. Ba viac, „všetky veci na povrchu zeme“ sú nám darované, aby sme mohli ľahšie poznať Boha a ochotnejšie opätovali jeho lásku. To znamená, že Boh je prítomný v stvorení. Rozhodnutia, ktoré robíme každý deň, buď nás k Bohu približujú, alebo nás od neho vzďaľujú. Ignác vníma Boha ako niekoho prítomného, nie vzdialeného a oddeleného od sveta. Boh sa zaujíma o jednotlivosti nášho života, náš každodenný život na tomto svete má význam v jeho očiach. Princíp a fundament zahŕňa pohľad na život. Nastoľuje otázku, o čo ide v živote. Je to pohľad, ktorý nás orientuje na prameň života. K tomuto pohľadu sa v tejto knižke ešte veľakrát vrátime, pretože je základom ignaciánského nazerania na realitu. Ignaciánska spiritualita nám tiež predkladá pohľad na prácu. O čo ide v našej práci na tomto svete? Prečo robíme to, čo robíme? Aké hodnoty majú vplývať na naše rozhodnutia? V Duchovných cvičeniach Ignác kladie tieto otázky v súvislosti s meditáciou, ktorú nazýva Výzva Kráľa. Navrhuje, aby sme si predstavili Ježiša ako Kráľa, ktorého máme ctiť a poslúchať. Je to vodca, ktorý má vysoké ambície. „Chcem prekonať všetky choroby, chudobu a nevedomosť, všetok útlak a neslobodu – skrátka všetko zlo, ktoré dolieha na ľudstvo,“ hovorí Kristus. Zároveň vyzýva: „Každý, kto sa chce pripojiť k tomuto projektu, sa musí uspokojiť s tým istým jedlom, nápojom a odevom a so všetkým, čo sa spája s nasledovaním mojich krokov.“ Zamerajme pozornosť na dva osobitné znaky tohto pohľadu na prácu. Kristus, náš Kráľ, nás vyzýva pripojiť sa k nemu. Podstatou jeho výzvy nie je požiadavka, aby sme najprv vykonali nejaké špecifické dielo, ale aby sme boli s tým, ktorý volá. Je potrebné zvoliť si spôsob života, ktorým žije náš Kráľ. Máme žiť ako Kristus, myslieť ako on a robiť to, čo robí on. Druhým znakom je výzva pracovať s Kristom, naším Kráľom. Kristus nie je vládca, ktorý je od nás vzdialený a ktorý prostredníctvom hierarchie vojvodov, kniežat, lordov a rytierov vydáva rozkazy svojim oddielom. On je spolu s nami „v zákopoch“. On sám evanjelizuje a uzdravuje. Jeho výzva je nasmerovaná na každého človeka. Kráľ chce, aby sa mohol k nemu každý pripojiť a každý osobne dostáva pozvanie. Iniciatíva totiž patrí Kristovi. On pozýva, aby sme sa podujali na spoluprácu s ním. V ignaciánskej spiritualite je napokon tiež perspektíva lásky. Boh nás nadovšetko miluje a pozýva nás, aby sme ho aj my milovali, a to láskou, ktorú si navzájom preukazujeme. Neskôr si hlbšie všimneme ignaciánsku Kontempláciu na dosiahnutie lásky, ktorá korunuje celé Exercície. Nateraz chceme uviesť dve poznámky, ktoré svätý Ignác umiestňuje na začiatok tejto kontemplácie. Prvá z nich hovorí, že „láska sa má prejavovať viac v skutkoch ako v slovách“, a druhá, že „láska spočíva v obojstrannom darovaní“: „V láske človek túži dať druhému to, čo má.“ Španielske slovo „communicar“, ktoré tu Ignác používa, má význam „deliť sa“ alebo „komunikovať“. Milujúci ľudia sa navzájom milujú a delia sa o to, čo majú. Táto výmena je spôsob komunikácie. Boh nie je obyčajný darca, ale Ten, kto miluje a hovorí k nám dávaním. Boh si nič nenecháva pre seba. Posledným prejavom jeho sebadarovania je Ježišova smrť. Takýmto spôsobom sa Boh s nami delí o svoj život. Delí sa s nami aj o prácu, ktorú vo svete stále vykonáva. Z tohto pohľadu je práca, ktorú vykonávame my, podobou Božej lásky. Nie je to obyčajná práca. Tým, že nás Boh pozýva mať účasť na jeho diele, nám preukazuje lásku. Keď teda my, odpovedajúc svojou prácou, pracujeme s Bohom, preukazujeme svoju lásku. Ignác kladie otázky: Čo pre nás znamená láska? Ako vyjadrujeme svoju lásku? Ako prejavujeme lásku Bohu, sebe samým, druhým a svetu? Svätec nás pozýva, aby sme na tieto otázky odpovedali a zamysleli sa, ako Boh miluje. On je totiž Bohom, ktorý svojej láske k nám nekladie nijaké hranice.
(David L. Fleming SJ: Čo je ignaciánska spiritualita?)
15. decembra 2017 at 0:06
„Ak si uvedomíme, že náš svet je plný dobroty a možností, že je to miesto, ktoré Boh stvoril, udržuje v jestvovaní a miluje, vtedy nájdeme okolo seba presne takýto svet.“
Veľmi pekná, priam nosná myšlienka pre nás. Nie je to o idealizácii akýchsi neskutočných nereálnych životných podmienok, ale o tom, že človek verí v bežné, ľudské dobro už tu na zemi.