V autobiografii nazýva Ignác sám seba pútnikom. Pútnici nie sú tulákmi, ľuďmi, čo chodia po svete, cestujúcimi bez cieľa. Pútnici majú jasne vytýčený cieľ, hoci môžu prejsť mnoho rôznych ciest, kým zavŕšia svoje putovanie. Pre Ignáca je duchovný život skutočnou púťou, ktorá si nevyžaduje mapu, ale „spôsob postupovania“, aby sa dosiahol vytúžený cieľ.

Na konci života Ignác nadiktoval krátke rozprávanie o svojej minulosti jezuitovi Luis Consalvesovi da Cámara. Urobil to dosť nerád a s odporom, vlastne iba preto, že páter Cámara a iní blízki spolupracovníci ho o to prosili. Ignác bol skromný človek. Nevidel dôvod všade rozprávať o svojich úspechoch. Jeho priatelia však vedeli, že Ignácove duchovné úvahy sú hlboko zakorenené v udalostiach jeho života, a chceli, aby skúsenosť opísal vlastnými slovami. Autobiografia predstavuje cenný dokument, ktorý mnohorakým spôsobom pomáha lepšie pochopiť Ignáca a jeho spiritualitu.

V rozprávaní o svojom živote sa teda Ignác nazýva pútnikom. Najprv ním bol doslovne. Keď sa rozhodol, že svoj život venuje Bohu, vydal sa na púť do Svätej zeme. V istom ohľade to patrilo do poriadku náboženských praktík vtedajších ľudí, hlavne tých, ktorí si takú výpravu mohli dovoliť. Avšak Ignác vnímal svoj život ako púť v širšom zmysle. V istom čase jeho duchovná cesta vyzerala dosť neusporiadane. Roky smeroval k cieľu, ktorý sa mu zdal nejasný. Na vlastných nohách prešiel významnú časť Európy. Preskúmal rôzne prístupy k duchovnému životu. V podstate uplynulo dosť času, kým spolu s prvými spoločníkmi zistil, čo je poslaním novej rehole.

Myšlienka vydať sa na duchovnú púť je populárna aj v našej dobe, ktorú možno nazvať storočím hľadajúcej spirituality. Nebolo to však tak v dobe svätého Ignáca. Vo všeobecnosti mal duchovný život pevne ustálené formy a rituály. Prežíval sa na jednom mieste, v kláštoroch a opátstvach, v mestečkách a na dedinách, kde rytmus určovali pobožnosti, spoločný spev Liturgie hodín a súhrn pravidelných bohoslužobných úkonov. Inokedy duchovný život určilo jasné poslanie, napríklad evanjeliová chudoba františkánov alebo kazateľstvo a vyučovanie dominikánov. Ignác sa s týmito modelmi v istom zmysle rozišiel. Mal jasný a presne určený cieľ. Vyjadril ho v Princípe a fundamente Duchovných cvičení: „Chcem a volím si to, čo lepšie vedie k prehĺbeniu Božieho života vo mne.“ Skôr však, ako došiel k tomuto bodu, prešiel kľukatou cestou. Ignác by sa určite stotožnil s Ježišovými slovami: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky svoje hniezda, ale Syn človeka nemá, kde hlavu skloniť“(Mt 8, 20.

Na ignaciánsku spiritualitu sa teda môžeme pozerať ako na súbor základných smerníc, týkajúcich sa putovania, ktoré práve uskutočňujeme. Odpoveď, ktorú dávame Bohu, nie je raz a navždy ustálená. Okolnosti sa menia a otvárajú nové možnosti. Boh teda vyznačuje nové smery. Ustavične musíme zachovávať bdelosť a všímať si každú príležitosť na úspech života s Bohom. Nástroje ignaciánskej spirituality nám pomáhajú zaostriť pozornosť na hnutia Ducha Svätého. Osobitne je dôležité každodenné spytovanie svedomia, metóda „odhaľovania“ Božej prítomnosti vďaka prehľadu dňa v modlitbe.

Ignaciánska spiritualita je charakteristická širokým chápaním modlitby ako neustálej vzájomnej výmeny a osobnej komunikácie. No Ignác navrhuje aj modlitbu založenú na práci obrazotvornosti, ktorá umožňuje priam sa dotknúť živého Krista evanjelií. Putovať neznamená nič iné než kráčať v Kristových šľapajach. Hoci Ignác vykonával mnoho pobožností, nezanechal nám nejaký ich súhrn. Takisto nám nezanechal ani kázne. Nevybral z evanjelia mravné poučenia. Namiesto toho stavia Krista do centra nášho života a prosí nás, aby sme šli za svojím Pánom.

Spočiatku si Ignác myslel, že cieľom jeho púte do Jeruzalema je „pobozkať miesta, kde milý Ježiš stál, sedel alebo urobil jeden zo svojich zázrakov“. Chcel, aby sme počas nášho putovania prežili tú istú úctu k Ježišovi. Počas tzv. prípravnej modlitby skutočne myslíme na Ježiša. Hľadíme na neho a počúvame ho. Ako pútnici súhlasíme, aby nás Pán sprevádzal. Pútnici sú ľudia na ceste. Skutky apoštolov hovoria, že prví kresťania sa nazývali „ľuďmi Cesty“. Žili podľa Ježišovho spôsobu. Bol to charakteristický štýl prežívania každodenného života, ktorý si všimli aj ostatní.

Ignác vysvetlil pojem „cesta“, keď zostavoval Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej, ktoré opisujú život jezuitov. V tejto súvislosti bolo jednou z hlavných myšlienok presvedčenie, že jezuita má byť disponovaný prijať apoštolskú prácu. Zakladateľ zároveň vedel, že pútnický život jezuitov nemá byť zaťažený masou normatívnych zásad. Z tohto dôvodu vypracoval „spôsob nášho postupovania“. Bol to súbor postojov, správania, hodnôt a zvykov, ktoré si treba osvojiť počas formácie. „Spôsob postupovania“ je vierohodný sprievodca jezuitov, keď počas cesty uskutočňujú určité rozhodnutia. Na ignaciánskej ceste sa vyzdvihuje pružnosť a schopnosť prispôsobiť sa meniacim sa podmienkam. Vyplýva to z presvedčenia, že Boh je prítomný vo svete a je ochotný prijať nás medzi tých, ktorí mu svet pomáhajú uzdravovať a zachrániť. Boh komu-nikuje s nami rôznym spôsobom, osobitne cez okolnosti nášho každodenného života. Ignaciánska cesta zahŕňa tiež návyk dôsledne uvažovať o našej skúsenosti, aby sme spoznali Božiu prítomnosť uprostred svojho života a jeho pokyny pre nás.

Treba však povedať, že sme uviedli iba niekoľko znakov, ktoré určujú ignaciánsky spôsob postupovania – kľúčový pojem v našej spiritualite, zahŕňajúci prístup k duchovnému životu, a nie k duchovnému systému. Tento prístup je jedným z dôvodov, pre ktoré je ignaciánska spiritualita taká geniálna v očiach mnohých súčasníkov. Ignaciánskemu spôsobu postupovania možno celkom dôverovať a prežívať svoj pútnický život. Takto vybavení si môžeme byť istí, že budeme schopní ísť za Ježišom bez ohľadu na okolnosti a mnohé zákruty, ktoré sa objavia na našej ceste.

(David L. Fleming SJ, Čo je Ignaciánska spiritualita?)