27Ignác sa ďalej všíma zbožnosť podľa vývoja udalostí. Vo svojich pravidlách avizuje, že musíme byť veľmi opatrní alebo obozretní v skúmaní deja. Ignác hovorí: „Musíme upozorniť na priebeh alebo vývoj myšlienok. Ak začiatok, stred a koniec je všetok dobrý, smerujúc k celkovému dobru, je to znak dobrého anjela (alebo Boha); ale ak priebeh myšlienok, ktoré mu navrhuje, končí v nejakej zlej alebo márnej veci  alebo menej dobrej, ktorú duša mala predtým navrhnutú urobiť alebo ju oslabuje (zastrašuje) alebo znepokojuje alebo ju vyvádza z rovnováhy tým, že jej berie jej pokoj, vyrovnanosť a ticho, ktoré mala predtým, je to jasný znak toho, že to pochádza od zlého ducha, nepriateľa nášho úspechu a večnej spásy.“ (DC 333) Nachádzame tak praktickú aplikáciu tejto normy pre osoby, ktoré sú priťahované pre sladkosť alebo jemnosť k nábožnosti, avšak na druhej strane opúšťajú svoje úlohy svojho stavu alebo prinajmenšom diela, ktoré sú na väčšiu slávu Božiu. Sv. Františkovi de  Borja, ktorý mal veľký sklon k dlhým hodinám modlitieb, Ignác napísal nasledujúce riadky, podľa ducha tejto naznačenej normy: „Nie sú potrebné toľké zbrane, aby sme zvíťazili nad nepriateľmi, skrze to, čo môžem predvídať u vášho blahorodia v našom Pánovi. Bolo by lepšie, aby ste polovicu času venovali štúdiu, vládnutiu svojej krajine a duchovným konverzáciám, snažiac sa vždy o to, aby bola vaša duša mierna, pokojná a pripravená pre to, keď náš Pán by chcel v nej pôsobiť.“

Nakoniec Ignác rozlišuje vplyv vlastného ja na nábožnosť. Jasne sa musí rozlíšiť to, čo prichádza zo strany duchov a to, čo pochádza z nás samých. Pretože by sa mohlo stať, že si myslíme, že diskutujeme s Bohom, v skutočnosti by sa však jednalo o našu samovravu, t. j. hovorenie sám so sebou. Taktiež by mohlo ísť o prípad pravého dialógu s Bohom, avšak premiešaného z osobnými prvkami, napríklad náš spôsob rozvažovania, náklonností a zvyčajných návykov, viac menej oplývaných cez emócie alebo stavy duše. Sv. Ignác nás takto chráni, špeciálne, keď hovoríme o útechách bez predchádzajúcej príčiny: „Predsa však musí duchovná osoba, ktorej Boh dáva takúto útechu, s veľkou ostražitosťou a pozornosťou pozerať a rozlišovať vlastný čas práve aktuálnej útechy (bez príčiny) od ďalšej doby, v ktorej duša zostáva horlivá a obdarená s oduševnenosťou a dojmami z predchádzajúcej útechy. Pretože mnoho krát v tejto druhej dobe, skrze svoje vlastné rozvažovanie, ako ovocie svojich zvyčajných nadobudnutí a výsledok svojich vlastných kritérií a úsudkov, alebo skrze dobrého ducha alebo skrze zlého sa určujú rozdielne úmysly a mienky, ktoré bezprostredne nepochádzajú od Boha nášho Pána.“ (DC 336) Tým sa nechce povedať, aby sme odmietli to, čo pochádza z nás samých, ale aby sme rozpoznali mylné aspekty, na ktoré nás upozorňuje sv. Ignác. Ignác hovorí: „Je dobré byť veľmi dobre preskúšaný, skôr než by sa im dal úplný súhlas alebo než by sa vložili do skutočnosti.“ (DC 336)

Okrem týchto jednotlivých vplyvov na nábožnosť môžeme vidieť aj istú zmes alebo mix príčin, či dôvodov. Pôsobenia dobrého a zlého ducha nie vždy idú izolované a nezávislé od vplyvu opačného ducha. Sv. Ignác to veľmi jasne vyjadruje v piatom pravidle pre Prvý týždeň: „…lebo tak ako nás v úteche vedie a nám radí viac dobrý duch, tak v neúteche  zlý…“ (DC 318 ) Toto „viac“ nám dáva porozumieť, že existuje istá nadvláda jedného alebo druhého, a tiež nás vedie k tomu, aby sme boli v strehu, keď pôsobí opačný duch, ktorý môže byť veľmi nebezpečný.

Je zrejmé, že keď sa zaoberáme touto zbožnosťou, ktorá je časťou z duchovnej útechy, a že nie je v našich rukách, pretože je darom a milosťou od Boha, Ignác nepojednáva o takej zbožnosti, ktorú páter Suárez nazýva podstatnou a sv. Tomáš Akvinský vôľou pohotovo sa odovzdať službe Bohu. Ignác sa viac odvoláva na skúsenosťou Boha v citovo-duchovnom prežívaní a niekedy až v citovo-emotívnom prežívaní, čo páter Suárez volá nepodstatnou alebo vedľajšou zbožnosťou a sv. Tomáš Akvinský o tejto slasti, či o tomto prežívaní hovorí, že je budúcou príčinou zbožnosti alebo ju doprevádza.

Podľa Suáreza tri elementy pôsobia na pravú zbožnosť: chcieť sa venovať službe a Božiemu kultu; chcieť to pohotovo a chcieť to s potešením a radosťou. Podľa toho, čo sme povedali doteraz, zbožnosť, na ktorú poukazuje sv. Ignác, keď hovorí, že je ľahkosť, aby sme našli Boha, korešponduje nie tak s prvým, ako s dvoma druhými, ktoré sú darom a Božou milosťou a predpokladajú vždy prvé. Takúto zbožnosť tiež nazývam: časť z duchovnej útechy.

(Spracoval Ján Benkovský SJ, podľa Alfonso de la Mora, La devoción en el espíritu de san Ignacio, s. 31-40)