(2. cezročná nedeľa, 15. januára 2017) – Pred týždňom sme slávili Krst Pána Ježiša Krista, pričom sme poukázali na základné dve posolstvá tejto udalosti: manifestácia Otcovej lásky voči Kristovi ale aj voči nám, a tiež ide o začiatok Ježišovej činnosti, ako Jeho totálnej angažovanosti sa vo svete.
Dnešné evanjelium sa opäť vracia k tej istej udalosti. Akoby nám Cirkev chcela povedať: „Postoj chvíľočku pri tomto okamihu nového začiatku, tohto Ježišovho vyjdenia zo skrytosti k životu plnej angažovanosti.“ Akoby nám Cirkev chcela ešte niečo dopovedať – resp. logicky nás to stavia pred otázku – k akej angažovanosti nás to Kristus vlastne pozýva? Možno povedať, že určite je to pozvanie k angažovanosti sa za dobro v tomto svete, a zároveň pôjde o zápas, ako o ňom hovorí apoštol Pavol v liste Efezanom, keď zdôrazňuje, že : „nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ Čiže všetkým čo je dobré, máme premáhať zlo. To je taká všeobecná, univerzálna rovina tohto pozvania.
Dnešné prvé čítanie však ešte upresňuje, že nejde len o túto univerzálnu perspektívu zápasu o dobro, ale ide aj o niečo veľmi špecifické: totiž o ohlasovanie Kristovho evanjelia tomuto svetu. V úryvku z proroka Izaiáša sme počuli túto výzvu: “To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izreala. Urobím Ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme”.
A podobnú výzvu počujeme aj v žalme: “Nežiadaš žertvu, ani obetu zmierenia, preto som povedal: Hľa prichádzam …. ohlasujem tvoju spravodlivosť vo veľkom zhromaždení, svojim perám hovoriť nebránim, Pane ty to vieš”.
Nuž sme aj my ochotní počuť toto dnešné božie slovo, ktoré nás nepozýva len k starosti o dobro pre našich najbližších, nielen k úsiliu o svätosť vlastného života – ale pozýva nás k ohlasovaniu. Sme ochotní ísť a ohlasovať Kristovo evanjelium dnešnému svetu? Sme ochotní hovoriť o Kristovi a pozývať ľudí k spoznaniu Krista a k spoznaniu Cirkvi aj tuná v Piešťanoch, kde 90 percent ľudí už nechodí do kostola a mnohí možno vôbec nevedia, kým skutočne Kristus je a kým sa môže stať v ich životoch.
K takémuto rozhodnutiu je potrebná odvaha. Odvaha preklenúť svoj vlastný tieň, svoje pohodlie, svoju uzavretosť vo vyšlapaných chodníkoch. Stať sa tak trochu aj “crazy”. Spomínam si, keď som bol pred 30 rokmi na vojne, Pán ma pozval medzi českých charizmatikov, trávil som s nimi všetky opuštáky – boli to skutočne ľudia “crazy”. Raz ma jeden kňaz z oficiálnych predstaviteľov vtedajšej českej charizmatickej scény navštívil na vojne, pomodlil sa nado mnou a povedal, a teraz Leo prijímam ťa do klubu bláznov, ale nie hocijakých, ale tých bláznov najbláznivejších, ale len tých, výlučne pre Krista. – Na toto som si spomenul uplynulú nedeľu, keď som zavítal na piešťanské chvály – opäť charizmatici, zdvihnuté, nadšené ruky v modlitbe vo verejnom vyznaní lásky pre Krista. Povedal som si: “To je ono”. Takto to má byť. Ale zároveň som v sebe počul aj ten hlas, ktorý sme počuli v dnešnom prvom čítaní: “To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izreala. Urobím Ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme”. – Inými slovami, je to síce pekné, že sa sme sa tu takto modlili a vyznávali lásku ku Kristovi – ale “je to málo.” Dnes už nestačí to robiť v uzavretom a chránenom priestore chrámu. Je to málo neustále len mávať rukami nad hlavou a vyhľadávať neustále nové stimuly, nové citové zážitky. O to viac, že si uvedomujem, že už sú to dlhé roky, kedy sa tu takto z kostola do kostola prelievajú tí istí ľudia, ale nič nové sa nedeje. – Je potrebné vyjsť z chrámu, stať sa “crazy” a začal ohlasovať Kristovu zvesť verejne, tým, ktorí ju ešte nepočuli, a ktorí určite do kostola neprídu. Charizmatici sú na takého poslanie ako stvorení, – vidíme to v Písme a v celých dejinách Cirkvi, ako ich Duch Svätý robil “crazy”, bláznivými – a verím, že v blízkej budúcnosti príde už chvíľa, kedy budú mať odvahu k takejto bláznivej evanjelizácii. – Ale nie je to pozvanie len pre charizmatikov, je to pozvanie pre každého z nás, lebo všetci sme pri krste dostali dar Ducha Svätého, a s ním aj pozvanie k ohlasovaniu Krista a pozvanie k prijatiu iných ľudí do Cirkvi, do spoločenstva, kde pôsobí Kristus osobitným spásonosným spôsobom. To je pozvanie pre každého z nás, ktorých nás tu dnes Boh zhromaždil, povolal a vyvolil. Nikto za nás to neurobí. Práve nás k tomu On sám pozýva. A raz, na poslednom súde, sa nás určite bude pýtať, čo sme pre ohlasovanie Krista tomuto svetu naozaj konkrétne urobili? Či sme boli ochotní aspoň niekedy prekročiť svoj tieň, či sme aspoň raz boli ochotní prijať nejaké pozvanie, ktoré sme počuli a ktoré nám, práve nám, niekto adresoval, a aspoň raz sa stať, aspoň trošku “crazy”, riskujúc svoje pohodlie, alebo svoj imidž, pre Krista?
Nie, nie je to jednoduché, a možno to nie je ani ľahké, ale ako niekto povedal, “čo je ťažké, to je možné”. Len mať trochu ochoty a uveriť, že túto výzvu mi dnes adresuje sám Kristus. Ktorý mi zároveň ukáže aj cestu a sám ma povedie, ak vykročím s dôverou.
Keď už som spomínal tie vojenské časy pred 30 rokmi, spomeniem ešte jednu udalosť – kedy som sa aj ja sám dostal do situácie, kedy nielen iní ma vnímali ako “crazy”, ako čudáka, ale do pochybnosti o sebe som sa dostal aj ja sám.
Stalo sa to vtedy, počas 2 – ročnej základnej vojenskej služby, keď som spoznal českých charizmatikov a opuštáky som trávieval na ich národných stretnutiach, ešte stále počas komunizmu. Raz som v srdci pocítil, že si mám vybaviť cestu do plzenskej nemocnice, ktorá bola od mojich kasáreň vzdialená asi 80 km a mám ísť navštíviť jedného spoluvojaka, o ktorom som sa dopočul, že ochorel na rakovinu. V srdci som pocítil, že mám ísť za ním a pomodliť sa za jeho uzdravenie. Hoci nebolo ľahké sa dostať von z kasární a už vôbec nie do Plzne a hoci som vôbec nevedel, v ktorej nemocnici leží, predsa som sa len zrazu ocitol pred týmto chlapcom v nemocnici a povedal som mu, že sa chcem za pomodliť za jeho uzdravenie. – Jeho reakcia ma však naozaj zarazila. S hnevom ma poslal preč s tým, že on sa s Bohom už vyrovnal a nepotrebuje žiadne modlitby. – Tak som odišiel – a asi si viete predstaviť, ako som sa asi cítil – ani nie tak v jeho očiach, ale v tých svojich, s toľkými myšlienkami, že čo som to vlastne urobil, čomu uveril, a či som vôbec psychicky zdravý a pod. No vrátil som sa do kasárni, vojna skončila a o tomto chlapcovi som už nikdy viac nepočul. – Až po 20 rokoch, pracoval som vtedy vo Vatikánskom rozhlase, som dostal telefonát. Z druhej strany sa mi predstavil muž menom Jaro s otázkou, či si ho pamätám a opísal mi celú situáciu v nemocnici spred 20 rokov. Zároveň sa mi ospravedlnil, že ma vtedy vyhodil a rozpovedal mi, ako po rokoch aj on sám našiel cestu ku Kristovi a do Katolíckej Cirkvi, a že dnes je opäť v nemocnici, kde umiera. – Mal som vtedy práve naplánovanú cestu na Slovensko, zastavil som sa za ním v martinskej nemocnici. Zvítali sme sa, pomodlili spolu až nakoniec povedal, že je šťastný, že prišlo k tomuto stretnutiu, a že kruh sa zavŕšil. Žiaril zvláštnou radosťou a silou, hoci bol už úplne pripútaný na lôžko. Po mojom odchode, o mesiac neskôr, mi jeho kamarát napísal, že Jaro, zaopatrený sviatosťami a zmierený s Bohom i ľuďmi, zomrel.
Áno, veriť Kristovi, ísť za Ním, a hlavne nechať sa Ním viesť, hlavne pri ohlasovaní Krista, nemusí byť vždy jednoduché. Ale počúvajme dobre božie slovo dnešnej nedele a pýtajme sa, či aj nám Pán nehovorí: “Je to málo, to čo si doteraz robil pre ohlasovanie Krista”. Alebo, možno, ak sa odhodláme urobiť krok, nechať sa viesť a prekročiť i vlastný tieň, a možno sa niekedy budeme možno cítiť aj tak trochu “crazy”, či neisto, – tak možno zažijeme stretnutie so skutočným, živým Kristom a objavíme, že sme našli tú perlu, pre ktorú človek predá všetko to čo má, aby ju mohol kúpiť. Možno objavíme, že sme objavili a našli to, počom sme skutočne dlho z hĺbky srdca túžili. Amen.
Pridaj komentár