10Chudoba tvorí jeden z prvoradých aspektov charizmy sv. Ignáca a celej Spoločnosti Ježišovej. Modelom formy jezuitského života a teda aj chudoby je Ježiš Kristus, ktorý učí a žije chudobu, a ktorý posiela apoštolov, prakticky bez ničoho, aby išli a hlásali evanjelium a žili z darov veriacich. Robotník si totiž mzdu zaslúži. (por. Mt 10, 5n) Ignaciánska chudoba nie je hodnotou samou v sebe a nemá nič dočinenia so stoickou sebestačnosťou, ale je účasťou na spásnej láske Krista, ktorý sa pre nás stal chudobným (2Kor 8, 9) a má svoje pokračovanie v apoštolskej láske.

Základné motívy ignaciánskej chudoby

a) Chudoba na prvom mieste znamená nasledovanie Krista, ktorý sa stal chudobný pre nás ľudí. Ignác nerozvíja teóriu chudoby. Vyberá si chudobu jednoducho, pretože si ju Ježiš vybral. V Duchovných cvičeniach sa spomína ako najvyššia norma práve nasledovanie. Ten, kto chce ísť s Kristom, musí pracovať ako On, aby mal potom s Ním účasť na víťazstve, ako ju mal v prácach. Odpoveď na volanie Ježiša Kráľa pozostáva v ponúknutí sa, nasledovať ho vo všetkých potupách, urážkach ale aj vo všetkej chudobe. (por. DC 93, 95, 98). Základným zákonom pre Ignáca je „viac“. To ho pohýna k tomu, aby mu bol „viac“ podobný, a vybral si radšej chudobu s Kristom chudobným ako bohatstvo. (por. DC 146 n, 167) Motív nasledovania Krista pokorného a chudobného, ktorý je hlavou Spoločnosti Ježišovej, sa ukázal pre Ignáca centrálnym bodom aj pri voľbe chudobe v roku 1544, ako to opisuje vo svojom Denníku. (Denník: 11. február a 23. február 1544. Ide o dva dôležité záznamy Ignáca o chudobe).

b) Druhým základným motívom je nasledovanie apoštolov, ktorí boli poslaní do sveta v chudobe. Od Manresy Ignác videl v Kristovi predovšetkým Pána, ktorý volá a posiela apoštolov. Táto misia pokračuje v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi. Ignác túto skutočnosť zhrnul do osoby Pápeža. Mal silné vedomie byť s ním aj s celou svojou Spoločnosťou, najmä čo sa týka misií pre spásu sveta. Práve od tohto pohľadu sa rozvinul model – apoštolská forma života a apoštolská chudoba jezuitov. Ignác chápal svoj apoštolský ideál v slovách „kázať v chudobe“. Napísal o tom v liste Jaimemu Cazadorovi 12. februára 1536. Pri voľbe chudoby sa objavuje motív apoštolskej chudoby. V Konštitúciách je to parafrázované aj inými termínmi: budovanie, sloboda, pokoj, univerzálne dobro…. (Konštitúcie 331, 564, 565, 580, 572, 576)

c) S prvými dvoma základnými motívmi je vnútorne spojená dôvera v Otcovu prozreteľnosť. Táto dôvera sa tiež viackrát objavuje v evanjeliách, v spojitosti s apoštolským poslaním. (por. Lk 22, 35) Tento motív obsahuje v sebe teologický motív chudoby. V dôvere alebo v nádeji sa totiž uskutočňuje základný vzťah človeka s Bohom: jeho totálna závislosť, jeho neistota, jeho podriadenie sa jedinému, ktorý môže dať istotu. Pre samého Ignáca bolo putovanie do Svätej zeme, sám a bez provízií, veľkou školou dôvery v Boha. (por. Autobiografia 36) Základná bula v roku 1540 (schválenie Formuly Inštitútu) kladie základy zrieknutia sa vlastníctiev a pevných dôchodkov, z dôvodu toho, že Kristus sľúbil svojim služobníkom, ktorí hľadajú Božie kráľovstvo, dať všetko potrebné na živobytie a ošatenie. (Formula Inštitútu 27. september 1540, kapitola štvrtá/7) Konštitúcie zdôrazňujú, že treba vložiť celú svoju dôveru jedine v Boha, ktorý sa postará o všetko, čo bude prínosom na jeho väčšiu chválu a väčšie oslávenie aj bez akýchkoľvek dôchodkov. (por. Konštitúcie 555) Hovorí tiež o špeciálnom putovaní bez peňazí, aby sa jezuita naučil vkladať svoju nádej a dôveru do rúk Stvoriteľa a Pána. (por. Konštitúcie 67) Bezplatnosť apoštolských prác je ďalším vyjadrením tohto Ignácovho postoja. Všetky duchovné veci má vykonávať čisto pre Božiu službu. (por. Konštitúcie 4) Ignác povzbudzuje k dôvere v Boha, ktorý zachová a zveľadí Spoločnosť, pretože nebola založená čisto ľudskými prostriedkami, ale milosťou všemohúceho Boha a nášho Pána. Prvým najprimeranejším prostriedkom ako Spoločnosť zachovať a zveľadiť, hovorí Ignác, sú modlitby a omše. (por. Konštitúcie 812-814)

d) Niektoré rozhodnutia Ignáca o chudobe mali základ v askéze – asketické motívy. Umŕtvovanie však nebolo pre neho cieľom, ale prostredníctvom neho sa pripravoval na apoštolát. Aj jednotlivé skúšky pre kandidátov a novicov, ako žobrať almužnu, slúžiť v nemocnici, putovať bez peňazí, mali tento apoštolský rozmer. V týchto sa budúci jezuita musel naučiť zachovať si svoje dobré čnosti a svoju obetavosť a zriekanie sa a musel sa naučiť rásť v ľudskosti a vo zvykaní sa na horšie jedlo a horší spánok. (por. Konštitúcie 285, 296 n, 67, 82)

(Spracoval Ján Benkovský SJ,  podľa Diccionario histórico de la Compañía de Jesús)