Jednou z najcharakteristickejších čŕt morálneho pocitu viny je, že jeho podstatu „netvorí strach z odhalenia alebo potrestania, alebo ľútosť nad tým, že niekto významný sa zle cítil, ale skutočnosť, že bol vykonaný negatívny skutok sám osebe“[1]. Ak hovoríme o morálnom pocite viny, už sa ocitáme mimo vývinového štádia medzi tretím až piatym rokom, pretože takýto druh pocitov so sebou nesie už podstatne jasnejšie uvedomenie si reality toho druhého. Človek už je v takomto prípade schopný sledovať nielen uspokojenie vlastných potrieb, ale aj nároky iných ľudí a prostredia, v ktorom žije.
Morálny pocit viny teda vyviera už z viac vedomého a intencionálneho postoja osoby k objektívnym hodnotám v neskorom detstve a počas dospievania. Jeho formovanie úzko súvisí s čoraz jasnejším a stabilnejším autonómnym vedomím, ktoré osobnosť v tomto čase nadobúda, a s formáciou štruktúr, ktoré vytvárajú podstatu etického „Ja“.[2]
Je teda evidentné, že v živote dospelého človeka existuje veľký rozdiel medzi psychickým a morálnym pocitom viny. Prvý pocit človeka blokuje, ovplyvňuje ho nevedomým, infantilným spôsobom, nedovoľuje mu konať s vnútornou slobodou, naopak, morálny pocit vedie človeka ku slobodnému rozhodnutiu medzi dobrom a zlom. Z kresťanského pohľadu však ešte ani tento pocit viny nie je prejavom zrelého prežívania vlastného vzťahu s Bohom. Zrelosť, ku ktorej človek smeruje, sa skrýva až v takom pocite viny, ktorý nazývame „náboženským pocitom viny“. – Pokračovanie zajtra…..
(Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).
[1] BISSI, A.: Il colore del grano: Crescere nella capacità di amare (Farba zrna: Rásť v schopnosti milovať), s. 90.
[2] Porov. SOVERNIGO, G.: Senso di colpa, peccato a confessione (Pocit viny, hriech a spoveď), s. 165.
Pridaj komentár