Na Slovensku počiatky Obnovy v Duchu Svätom, ako ich opisuje Imrich Degro vo svojej knihe Charizmatické hnutie, boli oveľa problematickejšie ako v susedných Čechách. Prvé spoločenstvá Katolíckej charizmatickej obnovy sa na Slovensku objavili v roku 1985, prevažne na strednom a východnom Slovensku, no väčšinou sa obnova širila len prostredníctvom laikov, bez kňazského vedenia. Tak sa v počiatkoch stávalo, že v tejto situácii nejasného alebo nijakého vedenia prichádzalo k nedostatočnej náukovej príprave, k pseudocharizmatickým prejavom, k davovej psychóze, k prílišnému zdôrazňovaniu duchovných darov a nedoceneniu podstatných prvkov obnovy, k prílišnému citovému nadšeniu, sprevádzanému neprimeranými prejavmi, čo niekedy sprevádzal aj nedostatok viditeľnejšieho ovocia Ducha Svätého, vzájomnej lásky a jednoty. Na druhej strane, ako sa možno o tom dočítať z výpovede kňazov a laikov, uverejnenej v časopise Nové Turíce v roku 1989, k tejto neblahej situácii v charizmatickej obnove prispievala niekedy aj nechuť samotných kňazov brať na seba novú pastoračnú povinnosť asistovať charizmatickej obnove v prípade jej výskytu v ich farnostiach alebo skupinách.
Jednou z najvýznamnejších kňazských osobností Obnovy v Duchu Svätom na Slovensku od jej počiatkov bol zaiste páter Václav Kocian a neskôr, od roku 1990, združenie JAS vo Zvolene. Na začiatky si sám páter Kocian spomína takto:
„Počas víkendu 27. a 28. apríla v roku 1985 sme v Budapešti na vlastné oči uvideli, čo vo svojej láske robí živý Pán, prítomný v živých spoločenstvách Obnovy v Duchu Svätom, a rozhodli sme sa, že aj my sa dáme na túto cestu. Mesačná obnova v Chráme Svätého Ducha v Pešti a svedectvá bývalých stroskotancov zo »zlatej« budapeštianskej mládeže na nás mocne zapôsobili. Tiež láska a starostlivosť Imricha, otca Ištvána Katonu, duchovného asistenta obnovy, Klariky, Ilonky a ďalších bratov a sestier. Dali nám tiež brožúru na prípravu na »krst Duchom Svätým«, ktorú Anka preložila do slovenčiny. Podľa nej som potom dával duchovné cvičenia pre tých, ktorí chceli vstúpiť do Obnovy v Duchu Svätom a prijať novým spôsobom Ducha Svätého, aby si tak prehĺbili svoje zasvätenie Kristovi a mohli mu lepšie slúžiť aj s pomocou charizmatických darov. 28. júla a 27. októbra 1985 sa uskutočnili spoločné výpravy do Budapešti na premodlenie a naplnenie Duchom Svätým. Okrem toho niekoľko individuálnych výprav, prevažne kňazov. Potom nasledovali návštevy maďarských charizmatikov na Slovensku, najmä 7. a 8. decembra 1985 na spomínanej chate – na Ranči a 1. a 2. marca 1986 vo Zvolene, na byte Vierky Nemcovej. Hnutie Ducha Svätého sa dalo do pohybu a začali sa prejavovať aj vyššie duchovné dary u niektorých sestier a bratov, najmä dar jazykov, uzdravovania, slova poznania, obrazov a prorokovania. Skoro na to začali nimi aj slúžiť. Pri týchto akciách v dôsledku neskúsenosti, začiatočníckeho nadšenia a tempa, ktoré sa nasadilo, robili sa aj chyby: slabá alebo veľmi urýchlená príprava, slabý modlitbový život, citová nemiernosť, málo rozlišovania a pokornej závislosti od Ducha Svätého, ľudské plánovanie a organizovanie, málo ovocia Ducha Svätého a vnútornej slobody, smútok v skúškach, časté upadanie do duchovných kríz.
V tom požehnanom roku svätého Metoda (1985) sa splnila aj ďalšia túžba môjho srdca a ďalších priateľov, túžba po väčšej vzájomnosti a spolupráci skupín laického apoštolátu. Viacerí zo začínajúcej Obnovy sme sa za to aj modlili. Zdalo sa, že by sa to mohlo dosiahnuť formou spolupráce rovnocenných partnerov na úrovni stretania predstaviteľov jednotlivých hnutí a združení pod predsedníctvom otca biskupa Jána Chryzostoma Korca, pričom v príprave a koordinovaní týchto stretnutí by sa postupne striedali jednotliví predstavitelia. Onedlho som sa potom vďaka prozreteľnostnej »náhode« stretol, práve na Turíce a v Šaštíne, s jedným z vodcov Hnutia laického apoštolátu, bratom Františkom Mikloškom. Ten s týmto návrhom nadšene súhlasil a sľúbil, že vyhľadá otca biskupa a predloží mu ho. Otec biskup súhlasil a poveril ma, aby som pripravil a koordinoval prvé stretnutie. Brat František zabezpečil účasť predstaviteľov – väčšinou z Bratislavy – a ja som pripravil časť programu i miesto a pohostenie s pomocou svojich priateľov z Obnovy a mojej rodiny. Prvé stretnutie sa uskutočnilo na sviatok Povýšenia svätého kríža, 14. 9. 1985, v byte mojej mamy v Bratislave. Vďaka týmto stretnutiam sa rozvinula spolupráca medzi hnutiami laického apoštolátu aj v rámci diecéz, či oblastí, ba dokonca aj na úrovni miest, pripravilo sa duchovne a organizačne slávenie mimoriadneho mariánskeho roku 1987/8, výrazne sa podporila sviečková manifestácia 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, veľké celonárodné púte a podpisové akcie, reťazový modlitbový zápas a napokon revolúcia v novembri 1989. Vďaka Duchu Svätému a Sedembolestnej! Oplatilo sa riskovať a trochu obetovať.
Vráťme sa však späť do roku 1986. Obnova sa v tom čase šírila takmer ako reťazová reakcia, z viacerých ohnísk, najviac azda zo Zvolena. Preto ma otec biskup Ján Chryzostom Korec vyzval, aby som sa venoval kňazskej asistencii Obnovy, aby sa tak vyhlo živelnosti a nežiaducim extrémom, a navrhol vydávať formačný časopis. A tak v rokoch 1987 až 1989 vychádzal vo Zvolene samizdatový občasník Nové Turíce s Máriou v náklade asi 250 kusov. Ja som ho redigoval a Janko Kubiš ho obetavo vo svojej »skrýši« tlačil na cyklostyle. Časopis prispel ku správnej orientácii a k mariánskej podobe Obnovy v Duchu Svätom na Slovensku. Veď Mária je prvá charizmatička v Cirkvi – pri vtelení, pri návšteve Alžbety aj v turíčnom večeradle. Robili sme tiež občasné stretnutia hlavných vedúcich spoločenstiev Obnovy. Zdôrazňoval som im nutnosť rozlišovať, modliť sa predovšetkým za dar rozlišovania a radiť sa s kňazským vedením. Tieto usmernenia niektoré skupinky na Východe však nebrali dosť vážne, najmä najhorlivejšia z nich – skupinka sestier, ktorá svojimi nesprávnymi postojmi a »proroctvami« strhla do omylu aj ďalších (aj inak triezvych, rozumných a vzdelaných mužov). Tak došlo k vybočeniam a nepríjemným udalostiam (porov. Imrich Degro, Dejiny charimatického hnutia III). Išlo pritom o horlivé a darmi Ducha obdarené duše, konajúce veľa dobra. Z ich prostredia a pod ich vplyvom vzišli aj viaceré rehoľné a kňazské povolania.
V tejto situácii som sa pýtal, čo ďalej. Táto otázka sa stala zvlášť naliehavou po revolúcii v roku 1989, keď bolo treba vyjsť z utajenia (bol som zamestnaný v lesníckom výskumnom ústave) a zaradiť sa do oficiálnej kňazskej služby v Cirkvi. Mal som zanechať spoločenstvá Obnovy, ktoré som sčasti zakladal a ktoré by pravdepodobne ostali bez kňazskej asistencie, a ísť na miesto, kam ma pošle rehoľná poslušnosť? Alebo som mal požiadať o uvoľnenie z rehole a prejsť do diecéznej kňazskej služby, aby som mohol plnšie pokračovať v započatom diele Obnovy? V čase, keď som sa zaoberal týmito otázkami a prosil Pána o svetlo, okolo 10. marca 1990 sa obrátil na mňa ešte pred svojou konsekráciou nový vymenovaný banskobystrický biskup Mons. Rudolf Baláž a požiadal ma, aby som sa v jeho diecéze venoval Obnove v Duchu Svätom. O pár mesiacov nato – po vybavení všetkých formalít – som dostal súhlas Svätej stolice a bol som inkardinovaný do Banskobystrickej diecézy. Banskobystrický biskup Mons. Rudolf Baláž potom stál pri nás aj pri zakladaní Združenia Jas, s cieľom zabezpečovať katolícku jednotu a animáciu členov a skupín hnutia Obnovy v Duchu Svätom v Banskobystrickej diecéze a na celom Slovensku. Prípravný výbor tvorili: Boris Kozlik, Rudolf Toma, Viera Nemcová, Martin Iskra a ja. Diecézny biskup na našu žiadosť dekrétom z 12. októbra 1990 schválil naše združenie a dal odporúčanie, aby dostalo od štátnych orgánov právnu subjektivitu. Tú mu bola udelilo Ministerstvo vnútra SR registráciou združenia 18. októbra 1990, na sviatok svätého Lukáša, ktorý je odvtedy jedným z našich hlavných patrónov.“
Podobne ako Obnova v Duchu Svätom, ani združenie Jas nemá vlastnú špeciálnu spiritualitu a charizmu. Zameriava sa na základné hodnoty osobného i spoločného kresťanského života, v duchu života prvých kresťanov. Činnosť združenia sa realizuje predovšetkým v modlitbovo-evanjeliových spoločenstvách, z ktorých niektoré dostávajú pomazanie Ducha aj pre spoločnú tímovu evanjelizáciu. Poslaním združenia Jas je napomáhať rast organickej jednoty Cirkvi najmä modlitbou, svedectvom, evanjelizáciou a darmi Svätého Ducha. V súčasnosti má približne štyritisíc členov. Formáciu svojich členov a členov Obnovy v Duchu Svätom napomáha vydávaním časopisu Nová zvesť 2000, ďalšej formačnej a evanjelizačnej literatúry a organizovaním seminárov obnovy a evanjelizácie, celoslovenských stretnutí vedúcich spoločenstiev a každoročnej charizmatickej konferencie, ktorá patrí medzi vrcholné podujatia hnutia Obnovy v Duchu Svätom. Prvá takáto charizmatická konferencia sa uskutočnila 15. – 18. júla 1993 v Dome kultúry v Banskej Bystrici. Evanjelizačný seminár sa uskutočnil na tom istom mieste už v roku 1992 za účasti asi 1 200 veriacich a pod vedením profesora Tomislava Ivančica zo Záhrebu na tému „Vnútorné uzdravenie a oslobodenie – východisko šťastného života a predpoklad účinnej evanjelizácie“. Odvtedy až do dnešných dní sa katolícka charizmatická konferencia na Slovensku uskutočňuje každý rok. Združenie Jas ju organizuje v spolupráci s ďalšími spoločenstvami Obnovy v Duchu Svätom, ktoré vznikli neskôr na Slovensku, ako sú napr. spoločenstvá Jána Krstiteľa, Emanuel, Blahoslavenstiev a iné. Charizmatická konferencia je tak príležitosťou spoločne osláviť Pána, prehĺbiť svoje poznanie a skúsenosti, jednomyseľne sa modliť za potreby Cirkvi a Slovenska a požehnaným začiatkom alebo pokračovaním na ceste života v Duchu Svätom. – (Pokračovanie zajtra….)
(Úryvok z knihy: Oživujúce vanutie Ducha Svätého).
Pridaj komentár