stiahnut-1

(2. adventná nedeľa, 4. decembra 2016) – Pred dvomi týždňami, na sviatok Krista Kráľa, som si položil otázku: Prečo je kresťanská výchova v rodine dnes tak slabá, resp.  oslabená? -Vychádzajúc aj z  konkrétnej skúsenosti, že  rodičia nedokázali povzbudiť, či presvedčiť ich 14 ročné deti, aby sa prihlásili do spoločenstiev duchovnej formácie. Uvažoval som o možných príčinách tohto javu, pričom som  spomenul jav „permisívnosti“, ktorý je taký charakteristický a zároveň často deštruktívny pre dnešnú spoločnosť. Hlavne v tom, že odmieta všetko to, čo prináša akýkoľvek nárok do života človeka. Inými slovami kresťanská askéza a pôst sú v duchu permisívnej spoločnosti „nepriateľmi človeka“, teda aj  akýkoľvek nárok a výchovná požiadavka budú často vnímané ako niečo negatívne, čo brzdí vlastnú realizáciu dieťaťa,…, ale nezabudnime dodať, že permisívny prístup bude rozvíjať aj typicky negatívne aspekty mladosti, ako sú: lenivosť, sebeckosť a narcizmus.

Popri tomto aspekte, je však ešte aj iný, ktorý oslabuje účinnosť kresťanskej výchovy v rodine dnes. A tým je zmenená úloha, rola muža a ženy, teda otca a matky v súčasnej rodine a teda aj v náboženskej výchove. S tým súvisí fakt, že prirodzenú autoritu muža vo  výchove prebrala žena. Ale keďže pre ženu je prirodzené predovšetkým prijatie a pochopenie, a nie jasné a pevné slovo, ktoré určuje hranice, čo charakterizuje predovšetkým muža, zdá sa, že tým je poznačená aj náboženská výchova, ktorá sa stáva akosi „ženskou“, bez mužského, pevného a silného princípu, namiesto toho, aby sa oba dopĺňali.

Otázka teda znie: Prečo je to tak? Ako sme k tomuto stavu dospeli? A ako by to mohlo byť inak, lepšie?

Stará ľudová múdrosť hovorí o tom, že človek by nemal stratiť kontakt so svojimi koreňmi, inak riskuje, že stratí svoju identitu a tým aj správne životné smerovanie. Nuž a čím sú korene našej kresťanskej kultúry a v užšom zmysle aj náboženskej výchovy v rodine? Jednoznačne musíme povedať, že kresťanstvo vyrastá zo židovských základov a tie sú patriarchálneho charakteru. To znamená, že muž bol v rodine dominantný, on určoval náboženskú výchovu v rodine. V ortodoxných židovských a je zaujímavé, že aj v súčasných moslimských rodinách si tento aspekt úpenlivo strážia – a náboženská výchova je v takýchto rodinách pevná a silná, deti ju prirodzene a spontánne prijímajú.  Ale aj v kresťanstve po celé minulé storočia to bolo presne tak isto. Aj kresťanstvo jednoznačne vyrástlo so židovsko – patriarchálne vnímanej rodiny. A bolo to tak po celé storočia.

K zmene prichádza až v posledných desaťročiach, zdá sa, že pod vplyvom ateistického feministického hnutia, ktoré začalo hlásať, že žena je vo všetkom, bez rozlišovania rovná mužovi. A zdá sa, že hoci podľa mena sa my nazývame kresťanmi, no v skutočnosti možno zabúdame na svoje korene a nechávame sa ovplyvniť a preniknúť touto ateistickou feministickou kultúrou. Problém však je, že namiesto patriarchálnej spoločnosti nevznikla matriarchálna, ktorá je tiež funkčná, ako ju poznáme hlavne v Afrike, ale vznikla akási zmiešanina, kde sa často úplne stratili pôvodné roly otca a matky v rodine. Resp. dominantnou sa stala ženská rola, ktorá však zároveň nedokáže prevziať plne zodpovednosť, ktorá je charakteristickou v matriarchálnom systéme, a výchova v rodine sa tak stáva veľmi oslabenou.

V súčasnej rodine je tiež evidentné, že muž sa často vzdal svojej dominantnosti a s ňou spojenej zodpovednosti. Možno to je predovšetkým jeho chyba a asi by bolo dobré, aby si položil otázku, prečo je tomu tak? Avšak  niekedy, aj keď by sa rád k nej vrátil, zdá sa, že pre ženu je ťažké prenechať mužovi tento priestor, a podporovaná, alebo možno lepšie povedané konfúzne zamotaná ateistickým feminizmom, akosi nevie, čo s tým ďalej. Nuž a muž, ktorý by niekedy aj rád prevzal dominantnejšiu a zodpovednejšiu úlohu v rodine a vo výchove, sa niekedy radšej stiahne, lebo nechce vyvolávať konflikt so ženou. – Zrejme nie je ľahké plne pochopiť, ako to vlastne je, hoci verím, že všetci tu prítomní, ženy i muži, potom určite úprimne túžite.

Kde hľadať východisko?  Dôležité bude si začať uvedomovať ako to vlastne v našich rodinách je. A dôležité bude, aby sa manželia začali na túto tému spoločne otvorene a úprimne rozprávať, a počúvať dôvody jeden druhého.

Pomôcť môže aj hľadanie, ako na tento problém reaguje a odpovedá Cirkev, ktorá sa pokúša aj v súčasnosti interpretovať hodnoty a postoje Evanjelia vzhľadom na nové problémy a ateistické postoje súčasnej doby, ktoré negatívne ovplyvňujú našu vieru v Boha a v Krista.

Cirkev po II. Vatikánskom koncile reaguje na tento problém a pozýva aj k východisku, hovorí o „komplementarite“ manželov. Teda o vzájomnom dopĺňaní, nie o dominatnosti, či vládnutí. Ide o znovu objavenie a uvedomenie si toho, čím Boh obdaril ženu a čím muža. Bude dôležité, aby muž i žena, otec i matka, opäť znova objavili svoju vlastnú identitu, ktorú do nich vložil Boh. Bude treba si uvedomiť, že muž i žena nie sú rovnakí, sú rozdielni, a vo svojej rozdielnosti sú krásni a jedineční, a sú povolaní vzájomným dopĺňaním sa, vytvárať Boží obraz lásky. Možno bude treba tiež uznať a odhaliť zblúdenia, ktoré nastali  pod vplyvom mediálne ateistickej spoločnosti, v ktorej žijeme. Bude potrebné, aby sa muž stal mužom,  a žena ženou, a aby si k tomu vzájomne pomohli, lebo je to úloha oboch, nie len jedného, a aby to robili v súlade s Božím programom pre nich, ako sa o ňom môžeme dozvedieť vo Svätom písme, ktoré pre dnešné časy interpretuje súčasné učenie Cirkvi.

V tomto hľadaní nám môže pomôcť aj vývinová psychológia, ktorá sa problémom výchovy v rodine tiež zaoberá, a zdôrazňuje, že vo vývinovom procese dieťaťa má spolu s matkou dôležité poslanie práve otec. Je to práve on, kto – či už z kultúrneho, alebo citového pohľadu, má úlohu separovať dieťa od matky, „odstrihnúť pupočnú šnúru“, uviesť ho do širšieho kontextu života spoločnosti a pomôcť mu stať sa autonómnou osobnosťou. Na rozdiel od matky, ktorá pre dieťa, osobitne pre dievča, predstavuje svet zjednotenia a symbiózy prežitej v ranom detstve, ale nereálnej v dospelom veku, otec predstavuje reálnejšiu dimenziu, keď pomáha rozvíjať schopnosť nezávislosti a odvahy, čo dieťaťu umožňuje prekonávať prekážky a ťažkosti. Je to práve ono „nie“, ktoré častejšie vyslovuje vo výchove otec, čo vzhľadom na psychický vývin osobnosti pomáha rozvoju vlastnej, rozlíšenej identity. Ak k tomuto „nie“ nepríde, ak sa dieťa nenaučí čeliť limitom, je možné, že nebude napredovať vo vývine zdravým spôsobom. Dieťaťu budú chýbať ďalšie stupne psychickej štruktúry, ktoré sú základom zdravého vývinu vlastnej identity a tiež reálneho akceptovania limitov a ohraničení, s ktorými sa človek v dospelosti stretáva. Nedozreje a zostane dieťaťom zameraným na seba, v egoistickom, narcistickom štádiu uspokojovania vlastných potrieb.

Postava otca má vo výchove dieťaťa, zvlášť chlapca, nezastupiteľnú úlohu aj pokiaľ ide o schopnosť zdravého spracovávania agresivity. Núti chlapca spracovať ju takým spôsobom, že ju nasmeruje na prekážky a ťažkosti, pričom táto skúsenosť sa stane základom uspokojenia a dôvery v seba samého. Dôvera, ktorá sa v tomto procese rodí a posilňuje, bude neskôr základom dôvery potrebnej na utváranie vzťahov. Ak k tomu však nepríde, čo je čoraz častejší prípad, keď prítomnosť otca v rodine a vo výchove absentuje, hrozí nebezpečenstvo, že dieťa sa vyvíja v istej štrukturálnej neistote, s akousi stálou potrebou hľadať v iných zrkadlo seba samého. To sa v dospelom veku prejavuje tak, že človek vo vzťahu s inými hľadá predovšetkým potvrdenie seba samého. Inými slovami, očakáva od druhých neustálu akceptáciu, uznanie a obdiv. Je zrejmé, že pre takto vnútorne štruktúrovaného človeka, s jeho neuvedomenými očakávaniami, je nemožné prežívať hlboké a stabilné medziľudské vzťahy.

Ako povedal jeden chlapec: „Otec mi dáva všetko, čo môže, ale nikdy mi nedal facku, keď som si to zaslúžil.“ Oveľa bolestnejší ako facka môže byť pocit viny za niečo, čo ostalo nepotrestané. Dieťa to môže vnímať aj ako ľahostajnosť či nezáujem. Spravodlivý a zaslúžený trest má pre dieťa skutočne očisťujúcu funkciu. Pomenúva niečo, čo dieťa môže vnímať ako svoje vlastné, a zároveň mu dáva nádej, že vinu je možné odpustiť a uzdraviť, čo nie je možné v prípade, ak vina nie je identifikovaná, prípadne je popretá. Niečo podobné vyjadrujú aj náboženské tradície, keď zdôrazňujú dôležitosť pokánia. Pokánie je priznanie sa k vine, vyjadrenie túžby po jej odčinení. Inými slovami, je to vyjadrenie túžby pozviechať sa po páde a opäť sa otvoriť životu. Pokánie vďaka tomu v sebe vždy nesie veľmi silné pozitívne posolstvo nádeje.

Drahí bratia a sestry, máme pred sebou neľahkú, ale veľmi dôležitú úlohu. S adventným očakávaním príchodu Krista, je to azda dobrý čas na zastavenie sa a prehodnotenie našich doterajších postojov aj pokiaľ ide o výchovu v rodine, podobne, ako nás k tomu pozýva aj dnešné evanjeliu, v ktorom sme počuli: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky“.