8(Slávnosť Krista Kráľa, 20. novembra 2016) –  Dnes, na konci cirkevného roka, slávime Krista ako Kráľa a Pána nášho života, dokonca ako Kráľa a Pána všetkého, i celého vesmíru. Dovoľte mi však otázku: je to naozaj tak? Prejavuje sa Kristus v celom našom živote ako skutočný Pán a Kráľ? Má Kristus v našom živote prvenstvo?

Obávam sa, že tu musíme veľmi pokorne vyznať, že hoci možno by sme si to aj priali, ale v konečnom dôsledku je to možno trochu inak.

Za posledný čas som si to asi najviac uvedomil vtedy, keď som od poslednej jari niekoľko krát pozýval deviatakov a prvákov – stredoškolákov do duchovno-formačných stretiek. Ich nezáujem ma ani tak veľmi neprekvapil. Čo ma však prekvapilo je, že rodičia nedokázali povzbudiť, či presvedčiť ich 14 ročné deti, aby sa tam prihlásili. A vtedy som si uvedomil, aký veľmi slabý, respektíve oslabený je vplyv rodičov na náboženskú výchovu svojich detí. A možno je to aj  ďaleko od toho, žeby sme mohli povedať v našich rodinách, spolu s deťmi, že Ježiš Kristus je náš Pán a Kráľ. Hoci verím, že všetci, ktorí sme sa tu dnes zišli si to úprimne, veľmi prajeme a snažíme sa aby to tak bolo.

Preto by som sa dnes chcel zamyslieť, prečo je vplyv rodičov na vlastné deti taký slabý, respektíve oslabený? Zároveň som presvedčený, že všetci rodičia, ktorí ste prítomní na tejto nedeľnej Rodinnej sv. omši, nič nezanedbávate vo výchove a záleží vám nato, aby vaša výchova bola skutočná tá najlepšie. No tiež si myslím, že žijeme v modernej spoločnosti, ktorá nás mnohými novými trendmi a postojmi tak ovplyvňuje, že si možno ani neuvedomíme, ako negatívne nás  tieto trendy môžu ovplyvniť aj pokiaľ ide o  náboženskú výchovu v rodine.

Nuž prečo je teda vplyv rodičov v náboženskej výchove dnes oslabený? Myslím, že v pozadí možno vnímať dva hlavné dôvody. Ten druhý, ktorým sa budem hlbšie zaoberať o dva týždne, na druhú adventnú nedeľu, súvisí za posledné roky s meniacou sa rolou muža a ženy, otca a matky v rodinnej výchove. Prvý dôvod, o ktorom budem hovoriť teraz, súvisí s dnešnou spoločnosťou, ktorej, okrem iného, patrí určite aj prívlastok – „permisívna“. Odvodené je  od slova „permettere“ – dovoliť. Inými slovami, spoločnosť, v ktorej je všetko dovolené , často do krajných, ba až nezdravých a škodlivých dôsledkov.

Jednen z prameňov prehnanej permisívnosti v spoločnosti možno datovať so vznikom tzv. Humanistickej psychológie v 70. rokoch minulého storočia v USA. Tá odmietla Boha i Cirkev a hlásala, že človek je vo svojej podstate dobrý, a že problémy sú len vďaka nedorozumeniam, ktoré treba racionálne vysvetliť. (Úplne odmietla pohľad Cirkvi, ktorý vraví, že hoci človeka Boh stvoril na svoj obraz, predsa je dedičným hriechom naklonený k zlému, a zlo existuje a je tajomnej povahy, teda nedá sa všetko len racionálne vysvetliť).  Dôsledkom takéhoto, tzv. humanistického pohľadu na človeka je, že treba človeku všetko dovoliť, dať priestor všetkému čo cíti, aby naplno realizoval seba samého, svoju osobnosť. Ono v tých 70. rokoch, kedy boli ľudia pomerne dosť vnútorne „zošrobovaní“, tieto myšlienky prinášali do života človeka aj pozitívne výsledky – často sa človek naozaj stal viac vnútorne slobodným a slobodným aj od všetkého, čo ho umelo zväzovalo.

No po niekoľkých rokoch, a osobitne dnes, kedy už človek nie je „zošróbovaný“, ale naopak, akoby stratil svoju vnútornú štruktúru, ktorá by ho držala pohromade, to už neprináša len pozitívne ovocie, ale aj negatívne, a dokonca i choré príznaky, keď je všetko dovolené – i homosexuálne sobáše, i adopcia detí homesexuálnymi pármi, aj zabíjanie nenarodených detí – „všetko je dovolené, ale nie všetko osoží“, hovorí sv. Pavol. A dôsledky sú presne tie, o ktorých on sám píše už v liste Rimanom: „Veď im je zjavné, čo možno poznať o Bohu; Boh im to totiž zjavil. (…) A tak nemajú ospravedlnenie,  pretože hoci poznali Boha, neoslavovali ho ako Boha ani mu neďakovali. Vo svojom uvažovaní upadli do márnosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. (…) Božiu pravdu zamenili za lož a úctu a službu preukazovali stvorenstvu namiesto Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný naveky. Preto ich Boh vydal napospas hanebným vášňam. Lebo ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. Podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a rozpálili sa rozkošníckou vášňou jeden voči druhému“. (Rim 1, 19-26)

Toto sú možno extrémne polohy, kam môže viesť vedie „permisivínosť“, no v menej okázalých, ale tiež škodlivých, ho stretáme denno-denne v postojoch, ktoré nás často vedú do temných, bludných uličiek.

S akou obľubou sa dnes „nosí“ napr. slovo tolerancia.  Médiá nás týmto neustále masírujú – „treba byť tolerantnými ku všetkým a ku všetkému, bez obmedzenia.“ – Pomýlenosť takéhoto princípu sme mohli zažiť napríklad vlani, keď Nemecko bez obmedzenia prijímalo imigrantov, a až keď si štátnici uvedomili reálne ťažkosti s tým spojené, tak zmenili svoj postoj, ktorý je dnes úplný iný, ako bol na začiatku. Samotná tolerancia nemôže byť na vrchole rebríčka hodnôt – tam patrí miesto Bohu a rozlišovanie na základe Jeho usmernení a jeho pohľadu na  život, podobne, ako to nedávno vyjadril pápež František po návšteve vo Švédsku, že jednak treba rozlišovať medzi utečencom a  migrantom a hlavne, že krajina môže prijať len toľkých utečencov, ktorým môže zabezpečiť aj plnú integráciu do spoločnosti.

Áno, rešpekt a tolerancia sú zaiste pozitívnymi a dôležitými hodnotami v medziľudskej komunikácii. Ale ak „treba tolerovať všetko“, a to aj vtedy, keď to je v jasnom protiklade s Božím slovom a Božím príkazom, vtedy sa tolerancia stáva novým bôžikom, v mene ktorého, možno všetko. Všetko všetkým dovoliť či tolerovať. Ak však na miesto Boha dáme akúkoľvek, ba aj dobrú hodnotu, dostaneme sa do bludného kruhu, kedy sa princíp „najvyššej tolerancie“ stane princípom najvyššej intolerencie, voči tým, ktorí sa rozhodli rešpektovať, tolerovať najvyšší a najobjektívnejší dôvod života, totiž Boha s jeho objektívnymi usmerneniami pre život človeka.

Podobne je to aj s ďalším princípom permisívnej spoločnosti – asertivitou. Tá je v zásade veľmi dobrým princípom, umožňujúci lepšiu medziľudskú komunikáciu, totiž, aby sme dokázali vyjadriť to, čo cítime. Problém však nastáva vtedy, keď asertívnosť nadradíme nad Boží príkaz, napr. nad lásku k blížnemu. Do dôsledkov to bude vyzerať tak, že ak sa všetci staneme naplno asertívnymi ľuďmi, tak každý budeme chcieť povedať to čo cítime, a zo skúsenosti vieme, že žiaľ niekedy neostane len pritom  – totiž, že niekto už sa neuspokojí len s vyjadrením toho, čo cíti ale chce aj presadiť to, čo cíti –  čo potom nastane? Nuž to, čo sa stáva s dnešnou spoločnosťou, že sa stáva narcistickou, kde každý myslí len na seba, na realizáciu vlastného ega. A potom je už žiaľ často len krôčik k nenávisti, k nevraživosti, k agresivite a k násiliu. A opäť sa opakuje to biblické, že bez rešpektovania Boha a Božích princípov, sa prísľub raja na zemi mení na peklo.

Nuž takto je to so všetkým, čo na prvý pohľad má lesk humanistického pozlátka, no akýkoľvek humánny či humanistický princíp, ak je v protiklade s Božími princípmi, skôr či neskôr sa postaví proti človeku samému.

Problém permisívínej spoločnosti je aj ten, že úplne odmieta všetko to, čo prináša akýkoľvek nárok do života človeka. Inými slovami kresťanská askéza a pôst sú v duchu permisívnej spoločnosti prakticky „nepriateľmi človeka“. Teda – a tu sa už opäť vraciam k pôvodnej otázke – prečo je výchovný vplyv rodičov tak slabý na svoje deti? Nuž aj preto, lebo, ak hlavným princípom výchovy je „permisívnosť“ – teda všetko je potrebné dovoliť, aby sa dieťa rozvinulo, nech si samo vyberie, čo sa mu páči a pod., potom, je jasné, že akýkoľvek nárok a výchovná požiadavka budú vnímané ako niečo negatívne, čo brzdí jeho vlastnú realizáciu, jeho túžby a chcenie,… Ale nezabudnime dodať, že permisívny prístup bude rozvíjať aj typicky negatívne aspekty mladosti, ako sú: lenivosť, sebeckosť a narcizmus.

Vývinoví psychológovia, (napr. W. Winnicott),  zároveň tvrdia, že k zrelému vývinu je potrebný nárok, dokonca i tzv. optimálna frustrácia, teda inými slovami, všetko, to, k čomu nás pozýva aj kresťanská askéza, ktorá nás učí, že k autenticky prežívanej láske, ku ktorej nás pozýva Kristus, patrí neoddeliteľne aj  obeta a zriekanie sa seba samého, podobne, ako to vyslovil Pán Ježiš: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje“. Teda Kristov princíp života stojí jednoznačne v opozícii voči duchu „permisívnosti“, ktorý vládne v dnešnej spoločnosti.

A ešte posledná otázka: Ako nato? Akým spôsobom to možno zlepšiť v našich rodinách? Prvý krok je uvedomenie si týchto nových moderných vplyvov a trendov. To je totiž podmienkou, aby sme mohli s tým niečo vôbec urobiť.  Druhý krok bude spočívať v rospoznaní toho, ako tieto trendy ovplyvňujú dnešnú rodinu a rodinnú výchovu, v konkrétnych každodenných prejavoch.  A v treťom kroku bude dôležité vedieť násť v týchto nových trendoch to, čo je v nich pozitívne, a čo je dobré rozvinúť, a naopak, že  je negtívne, a to odflitrovať, toho sa chrániť. Lebo pravdou je, že nie všetko nové je úplne zlé, ale naopak, ako to vyjadril aj Pán Ježiš, že všetko rastie spolu,  „kúkoľ i pšenica“.

Nuž, ak sme to pochopili, potom si skúsme ešte raz položiť otázku: Túžim, aby sa Kristus stal skutočne mojim Pánom a Kráľom, ktorému chcem veriť a ktorého chcem ho vo svojom živote nasledovať?

(Obrázok: Berndnaud Smilde: Nimbus, St. Peter Kunst-Station, Kolín, 2014)