Tu sme sa už dostali ku konkretizácii samotnej otázky: ako psychológia môže byť v službe spirituality? A akým spôsobom osobitne v živote kňazov a Bohu zasvätených osôb, ktorí sa na rozdiel od ľudí žijúcich v manželstve, môžu celostne venovať duchovnému životu? Jednou z celkom konkrétnych foriem takého úsilia je aj Inštitút psychológie na Pápežskej Gregorovej Univerzite v Ríme. Na jeho počiatku, v roku 1971 stál taliansky jezuita Luigi Rulla[1], spoločne s neskorším rektorom Gregorovej univerzity Frankom Imodom, a rehoľnou sestrou Joyse Ridickovou.
Už v šesťdesiatych rokoch páter Rulla so svojimi spolupracovníkmi začal rozsiahly experimentálny výskum venovaný náboženskému, respektíve kňazskému a rehoľnému povolaniu. Vychádzajúc z dokumentov II. vatikánskeho koncilu, rozpracovali takpovediac vlastnú školu s kresťanskou antropológiou, v ktorej sa pokúsili o integráciu teológie, filozofie a psychológie. Jedným z výsledkov ich úsilia sa stalo trojzväzkové dielo Antropológia kresťanského povolania, ktorého závery, až v prekvapivej miere neskôr potvrdili encykliky Veritas Splendor (1993) a apoštolská exhortácia Vita consecrata (1996). Ich práca a výsledky, založené na dlhoročnom experimentálnom výskume sa stali základom členenej vízie kresťanského povolania a prekážok, ktoré mu kladú do cesty rozličné aspekty ľudskej bytosti, zvlášť na úrovni jej podvedomia. Ba možno povedať, že jedným z najcharakteristickejším prínosom v teoretickom rozpracovaní tejto psychologickej školy s vlastnou jasne kresťansky orientovanou antropológiou, je práve prihliadanie na vplyv podvedomia na normálny život človeka – inými slovami vplyv podvedomia, ktorý síce nie je patologický, ale môže negatívne ovplyvňovať kvalitu kňazského či rehoľného života. Z toho potom vyplýva úsilie adekvátnej pomoci pri formovaní kňazov, rehoľníkov a vôbec ľudí, ktorí túžia využiť psychologické prostriedky pre vlastnú ľudskú a duchovnú formáciu.
Ako už bolo spomenuté vyššie, štúdium kňazského a rehoľného života aj prostredníctvom psychologických diagnostických metód, okrem spomínanej teoretickej bázy Antropológie kresťanského povolania, dalo aj vznik Inštitútu psychológie na Gregorovej Univerzite. O jeho základných cieľoch, pre Vatikánsky rozhlas v roku 2006 jeho vtedajší riaditeľ, páter Timothy Healy, uviedol:
„Hlavným cieľom Inštitútu psychológie na Gregorovej univerzite je formácia budúcich formátorov v Cirkvi. Odpovedáme tak na pastorálnu konštitúciu II. Vatikánskeho koncilu Gaudium et Spes, ktorá pozýva k využitiu vedných disciplín ako sú psychológia a sociológia. Program Inštitútu psychológie sa snaží v kresťanskej formácii aplikovať interdisciplinárny prístup a integrovať aspekty jednotlivých vedných disciplín, akými sú – filozofia, teológia, spiritualita a tiež moderná psychológia, ktorá venuje okrem iného aj pozornosť vplyvu podvedomia na motivácie ľudskej osobnosti. Počas uplynulých 35 rokov existencie Inštitútu, rozvoj antropologickej vízie bol sprevádzaný rozsiahlym empirickým výskumom, ktorého výsledky potvrdili užitočnosť tohto prístupu.
Študentom Inštitútu poskytujeme solídnu teoretickú prípravu, ktorá im umožňuje pôsobiť neskôr ako učitelia, ale tiež praktickú prípravu, ktorá v sebe zahŕňa aplikáciu poznatkov a metód modernej psychológie v službe duchovného sprevádzania, rozlišovania kňazských a rehoľných povolaní, v duchovnej formácii rehoľníkov a rehoľných sestier, seminaristov, členov sekulárnych inštitútov a kresťanov vôbec. Týmto spôsob hľadáme spôsob ako pomôcť ľuďom rásť vo vlastnom povolaní.“
Vráťme sa však ešte raz k našej pôvodnej otázke: ako konkrétne môže psychológia napomôcť spirituálnemu rozvoju, či rozvoju kňazského či rehoľného povolania na jeho duchovnej a ľudskej rovine? Inštitút psychológie vznikol ako ovocie viacročného štúdia a výskumu, ktorý bol zameraný na život rehoľníkov vo formácii. Samotný výskum začal ešte v USA. Počas 14 rokov sa zaoberal skupinou 608 mužov a žien v rehoľnej formácii a tzv. kontrolnou skupinou 38 laikov. Výskum mal tri fázy a uskutočňoval sa u tých istých osôb, v troch rozličných časových etapách:
– po 10 dňoch po vstupe do rehole,
– po dvoch rokoch
– a po 4 rokoch formácie.
Analýza osobnosti, okrem iných hľadísk, skúmala aj ľudskú zrelosť, ktorú Rulla nazval „existenciálnou zrelosťou“, a zahŕňala hlavne tieto aspekty:
– efektívnosť v štúdiu a v práci,
– vernosť a stupeň osobnej zaangažovanosti sa pre morálne hodnoty a ideály zasväteného života,
– schopnosť a kvalitu rozvíjania medziľudských vzťahov.
Výskum pokračoval v ďalších rokoch po druhom vatikánskom koncile, už na pôde vznikajúceho Inštitútu, kde si Rulla od roku 1971 zvlášť kládol otázku vplyvu ľudskej zrelosti na apoštolskú plodnosť a vytrvalosť v povolaní.
V rámci výskumu sa prišlo k prekvapivému zisteniu: hoci pri vstupe kandidáta do rehole jeho existenciálnu zrelosť najsilnejšie ovplyvňujú transcedentné hodnoty, čiže evanjeliové ideály, alebo tie, ktoré vyplývajú z charizmy tej ktorej rehole, postupom času, – po 2 a 4 rokoch a neskôr by sa čakalo, že ak kandidát prehĺbi poznanie týchto ideálov, že jeho zrelosť bude kvalitatívne vyššia, prežívanie evanjeliových ideálov bude hlbšie a autentickejšie ako pri vstupe do rehole. Výskum však ukázal, že až u 60-80 percent kanditátov po 4 rokoch formácie, evanjeliové či rehoľné ideály majú slabší vplyv na rozvoj zrelosti, ako tomu bolo na počiatku pri vstupe, čo sa postupom času negatívne odráža na živote rehoľníka práve pokiaľ ide o jeho apoštolskú plodnosť alebo vytrvalosť v povolaní. Inými slovami, Rulla dospel k záveru, že klasické osvedčené prostriedky duchovného života, strácajú po niekoľkých rokoch u niektorých rehoľníkov na svojej účinnosti. Natíska sa otázka: prečo je to tak? Rulla to definuje tým spôsobom, že tých 60-80% kandidátov má ťažkosť „interiorizovať“, čiže zvnútorniť evanjeliové hodnoty vo svojom živote. Nie žeby im chýbala úprimnosť a dobrá vôľa, to nie, ale nedokážu tieto ideály a hodnoty zvnútorniť, aby sa stali ich vlastnými osobnými hodnotami a túžbami.
Ďalšia otázka tu potom stojí: v čom spočíva táto ich ťažkosť? A to sa už dostávame ku koreňu, k tomu, ako psychológia môže v tejto ťažkosti podať pomocnú ruku. Podľa Rullu, ako aj celého antropologického a psychologického prístupu školy, ktorú založil so svojimi spolupracovníkmi, dôvodom sú podvedomé, psychické potreby, ktoré brania kandidátovi v procese zvnútornenia transcendentných hodnôt, ktoré ak sú silné a neuvedomené – kandidát ich môže na začiatku cesty svojho povolania silou svojho nadšenia a vôle vo svojom živote utlmiť, – avšak postupom času, keď opadne pôvodné nadšenie a sila prvotných motivácií – tieto podvedomé túžby nadobudnú väčšiu silu a viac ovplyvňujú cítenie, túžby, vnútorné postoje a rozhodovanie kandidáta, – inými slovami, – proces zvnútorňovania, taký nevyhnutný, pre rast v zrelosti v povolaní.
Rulla však neostal len v teoretickej rovine. Tým, ktorí sa rozhodli vykročiť na ceste vlastnej formácie ponúkol konkrétnu pomoc, využívajúc metódy klinickej psychológie a psychodynamickej terapeutickej metódy prostredníctvom tzv. Colloqui della crescita vocazionale, čo v preklade znamená: Rozhovory pre napomáhanie rozvoja v povolaní. Ide o pravidelný rozhovor so psychológom 2 x do týždňa po 45 minút, v ktorom záujemca o tieto rozhovory má možnosť si uvedomiť svoje hlboké podvedomé potreby a ako tieto ovplyvňujú jeho myslenie, cítenie a vnútorný postoj k evanjeliovým ideálom, a to v každodenných životných situáciách. Tento krok uvedomenia je dôležitý preto, lebo to čo sa stane uvedomené, môže človek v sebe spracovať a integrovať do vlastného života, čo je prakticky nemožné pri nevedomej činnosti, pri ktorej platí už horeuvedené, že „to čo človek nepozná, je odsúdený opakovať“. Pri takomto spoznávaní svojich podvedomých motivácií človek môže nadobudnúť väčšiu vnútornú slobodu, ktorá je predpokladom pre zvnútornenie evanjeliových hodnôt, inak povedané, pre otvorenie sa pre sebatrascendenciu, a zároveň pre rast v zrelosti a plodnosti prežívania rehoľného povolania.
A azda ešte jeden podnet vzhľadom na otázku, ako psychológia môže pomôcť v duchovnom rozvoji človeka, respektíve, ako môže byť užitočná pre rozvoj kňazského či rehoľného života. Profesorka Inštitútu psychológie na Gregorovej univerzite, rehoľná sestra Simona Brambilová, pre Vatikánsky rozhlas v roku 2006, uviedla:
„Myslím si, že psychológia sa môže ponúknuť ako nástroj na pomoc človeku, ktorý chce žiť život plnšie, orientujúc svoje energie na ciele, pre ktoré sa rozhodol, ako napríklad milovať Boha celým svojim srdcom, mysľou a silou, a nechať sa tiež milovať Bohom samým. Koncil vo svoje encyklike Gaudium ed Spes, v 62. článku odporúča, aby sa v pastoračnej starostlivosti poznávali a využívali nielen teologické princípy, ale aj objavy profánnych vied, na prvom mieste psychológia a sociológia, aby tak veriaci mohli byť vedení k zrelšiemu životu vo viere.
Tieto poznatky o ľudskom živote nám ponúkajú prostriedky, aby sme mohli nadobudnúť hlbšie sebapoznanie vlastnej vnútornej dynamiky, aby sme mohli dozrievať v umení rozlišovania toho, čo sa odohráva v našom vnútri. Toto hlbšie poznanie nás môže priviesť k väčšiemu realizmu o nás samých, ktorého vyjadrením je pokora, väčšia sloboda pre zodpovednosť, schopnosť koherentnejšie sa rozhodovať vzhľadom na hodnoty, ktorým veríme. Taktiež, schopnosť darovať sa v láske a lásku tiež prijať s vďačnosťou a nezištne. Myslím si, že rozvoj povolania v Bohu zasvätenom živote, sa nemôže uskutočniť bez vzťahu k ľudskému rozvoju osobnosti. A práve pre tento cieľ môže byť užitočná psychológia, ktorá ponúka prostriedky či už pre toho, ktorý duchovne sprevádza alebo pre toho, ktorý sa nechá sprevádzať. Tieto prostriedky umožňujú rozvoj sebapoznania, sebaprijatia , osobnostného rastu, čo rozvíja tiež schopnosť vždy viac sa učiť z vlastnej životnej skúsenosti a pozýva vstúpiť do autentickejšieho vzťahu so sebou samými, s inými a s Bohom.
Psychológia však nie je všeliek. Je skôr užitočným nástrojom, ktorý môže poskytnúť službu na rozvoj osobnosti, môže napomôcť rozlišovací proces a uschopniť človeka vstúpiť autentickejšie a vždy osobnejšie do živého vzťahu s Kristom, pripraviť pôdu, z ktorej by semeno Slova mohlo priniesť bohatú úrodu.“
A na záver niekoľko myšlienok zakladateľa Inštitútu psychológie Luigiho Rully:
„Sme povolaní, aby sme odpovedali celým svojim bytím a hľadali realizáciu seba samých nie v uzavretí do seba, ale prekonávaním seba samých a darovaním sa iným.“
„Dialóg s kultúrou je dôležitý. Možno sa učiť aj od tých, čo nezmýšľajú ako my, od Freuda, Rogersa, Skinnera. Predovšetkým ak ide o hlbinnú psychológiu. Seriózny výskum však musí byť základom našej práce.“
„Dielo, ktoré chceme vykonať nemožno hodnotiť číslami, ale jeho kvalitou a hĺbkou. Ježiš pracoval intenzívne s dvanástimi priateľmi, ktorých formoval svojou prítomnosťou a tým, že im venoval celkom osobitnú pozornosť.“
„Nejde o to, aby sa robilo mnoho vecí a povrchne. Dôležité je intenzívne sústredenie sa na to, čo robíme.”
“Dôležitá je formácia, ale ešte dôležitejšia je formácia tých, ktorí formujú.”
“Lepšie je predchádzať ako liečiť.”
(Úryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života).
(Fotografia: Andy Goldsworthy: Zrkadlo, 1988)
[1] Páter Luigi Mária Rulla SJ, pochádzal z provincie piemontskej metropoly Turína, kde sa narodil 30. júna roku 1922. Prv než vstúpil do Spoločnosti Ježišovej vyštudoval medicínu na turínskej univerzite a bol promovaný keď mal 24 rokov. Na spomínanej univerzite pracoval ako asistent 8 rokov a špecializoval sa v odbore hrudníková chirurgia. Vo veku 32 rokov vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Po štúdiu filozofie v Gallarate a absolvovaní prvého ročníka teológie v v Chieti, ďalšie tri roky sa venoval jej štúdiu vo Woodstocku v americkom štáte Maryland. Následne sa venoval štúdiu psychológie na univerzite v Chicagu a štúdiu psychiatrie na univerzite McGilla v kanadskom Montreale. V roku 1971 založil na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme Inštitút psychológie, ktorý viedol a kde odborne pôsobil do konca svojho života. Zomrel v roku 2002 v Ríme.
Pridaj komentár