Pýcha nie je hriech, respektíve nie je taký hriech, ako ktorýkoľvek iný, ako je napríklad prekročenie konkrétneho božieho prikázania: nezosmilníš, nepokradneš, nepreriekneš krivého svedectva a pod. Je to skôr pocitový, často neuvedomený postoj, ktorý sa skrýva väčšinou za každým hriechom, resp. je na jeho počiatku. Preto je pýcha tak nebezpečná a deštruktívna v našom živote. Určite nie náhodou sa ocitla v zozname siedmich hlavných hriechov na prvom mieste. A Sväté písmo hovorí o nej ako o hriechu proti Duchu Svätému, ktorý Boh nemôže odpustiť. Samozrejme nie preto, žeby Boh nechcel, ale pretože pyšný človek o Božie odpustenie nestojí a neprosí oň.
Pýcha v psychologickom slovníku je označovaná ako narcizmus. Tento spôsob uvažovania nám môže pomôcť hlbšie pochopiť dôvody či zdroje pýchy a tým aj spôsob, ako pýchu prekonať v našom života tak, aby negatívne čo najmenej ovplyvňovala náš život. Z psychologického hľadiska je zdrojom narcistického správania neuvedomený a nepriznaný pocit menejcennosti. Pyšný človek je v podstate hlboko zranený, v hĺbke srdca sa cíti menejcenný a slabý až do takej miery, že takéto pocity v sebe nedokáže akceptovať a naopak tento negativizmus, ktorý v sebe má, projektuje do iných a, paradoxne, seba samého vyvyšuje nad iných.
Otázkou však je, ako možno s pýchou bojovať, respektíve ju prekonať? Keďže nejde o nejaký konkrétny skutok ale skôr o pocitový postoj, ťažko môžeme proti nej bojovať priamo našou vôľou, či našimi predsavzatiami. Asi nám nepomôže povedať si, že nechcem alebo nebudem pyšný. Tak to jednoducho nefunguje. Čo je teda potrebné urobiť? Ako nato?
Prvým, a asi aj najdôležitejším krokom bude uvedomiť si pýchu a jej prejavy vo svojom živote. Inak nám hrozí, že budeme odsúdení sa nechať ňou i naďalej ovládať. Bude teda potrebné jednoducho ju rozpoznať, „ako sa oblieka, akú má tvár, ako sa prejavuje, prezentuje“ v mojom konkrétnom živote. Podľa čoho ju môžem rozpoznať?
Niekedy ju bude možné objaviť vtedy, keď sa budem cítiť, že som viac než iný, a preto si zasluhujem osobitnú pozornosť, zvláštne ocenenie a úctu od iných. Pravdepodobne to bude vtedy, keď si budem myslieť, že patrím medzi elitu, medzi tých lepších, vzdelanejších, vyvolených k veľkým a osobitným veciam.
Alebo budem cítiť a myslieť si, že už všetko viem a nikto mi už nemá čo povedať do života, že už nemám potrebu učiť sa meniť sa, rásť. Bude to vždy vtedy, keď v sebe popriem a potlačím vlastný pocit menejcennosti a on sám paradoxne vyvolá vo mne potrebu pocitu opačného extrému – pocitu povýšeneckosti.
Inokedy sa však neuvedomený a potlačený pocit menejcennosti môže vo mne prejaviť v podobe, ktorá je už bližšia jemu samotnému. Napríklad, keď sa cítim „zranený“ – koľko ľudí dnes neustále hovorí o svojich zraneniach z detstva, od rodičov, od učiteľov, od šéfov v práci, od životných partnerov, od vlastných detí a pod.
Taktiež keď pociťujem sebaľútosť a som presvedčený, že mi ostatní ubližujú a ja sa cítim bezmocný.
Alebo keď sa cítim „urazený“, neschopný odpustiť a vykročiť k druhému.
Tiež keď sa cítim niekým alebo niečím „ohrozený“, a preto som radšej uzavretý, utiahnutý.
Keď sa cítim „neslobodný“ a ohrozený v mojich názoroch, postojoch, potrebách, keď neustále mám potrebu vyhľadávať vlastnú autonómiu, „slobodu“ od všetkého, kde by som sa musel niečomu prispôsobiť.
Keď sa cítim „nepochopený, neprijatý, nedocenený“ – „veď som to urobil najlepšie, ako som len vedel, a oni si to vôbec nevšimli….“.
Myslím, že jeden alebo možno i viaceré z týchto pocitov pozná vo svojom živote každý z nás.
Dôležité bude vedieť si uvedomiť tieto pocity v mojom živote a jednoducho si ich priznať, pocítiť či precítiť ich. Ale nielen to. Bude potrebné ich aj prijať ako súčasť môjho života. Áno, aj oni sú istou súčasťou mojej osobnosti, aj oni majú právo sa vo mne ozývať tak, ako sa ozýva plač malého dieťaťa, ktoré plače, lebo sa bojí alebo preto, že túži po láske a bezpečí. Ale nie preto, že je zlé. Podobne ani tieto naše pocity nás nerobia zlými ľuďmi. Je preto potrebné ich rozpoznať, uvedomiť si, prijať a hlavne nechať ich vykúpiť Ježišovou láskou – toto je totiž jediný efektívny proces, ktorý nás privedie k oslobodeniu od pýchy, k vnútornému uzdraveniu, k vnútornej slobode od všetkého, čo je „menej“ v nás, a čo narúša našu vnútornú integritu, náš pokoj a našu schopnosť otvoriť sa pre iných s láskou. Ide presne o to, čo hovorí Boh slovami žalmistu: „Nie silou, nie mocou (vôľou), ale mojim Duchom, hovorí Pán“. A vtedy sa zároveň začneme stávať aj ľuďmi pokornými, a teda aj viac otvorenými pre Božie pôsobenie v našom živote.
(Obrázok: Marc Chagall: Exodus, 1952-66)
24. decembra 2017 at 23:17
úžasný článok, ďakujem 🙂