Ako už bolo povedané vyššie, v biblickej reči Jahve nie je chápaný ako duch alebo Duch. Duch bol pre starozákonného človeka vnímaný len ako akási tieňová existencia, málo skutočná na to, aby predstavovala živého Boha, silného Jahveho. Starý zákon nehovorí, že Jahve je duch, ale že Jahve má ducha, hovorí tiež o dychu, ktorý komunikuje, dáva život (Ex 15,8; Ž 33,6). Tento ruah – dych, duch Jahveho sa v Starom zákone v nijakom prípade nechápe ako náprotivok voči „telu“ či „telesnosti“. Dokonca aj v profánnej gréčtine a vo filozofickom jazyku pneuma je vyjadrením živej a životodarnej substancie, ktorá je rozptýlená v živočíšnom, či rastlinnom svete a vo všetkých veciach. Je to skôr jemná telesnosť, než netelesná substancia. V starozákonnom chápaní ruah nie je netelesný. Je to niečo, čo oživuje telo. Je však opakom tela ako mäsa, ktoré je charakterizované ako obyčajná pozemská, slabá a skaziteľná realita. Ak Gréci mysleli v kategóriách substancie, pre Židov predstavoval ruah skutočnosť sily, životnej energie a akčného princípu.
Ďalšou črtou Božieho ducha v Starom zákone je jeho svätosť (Ž 51,13). Duch je svätý, pretože pochádza od Boha. Nie je tu preto potrebné hľadať iný dôvod svätosti ducha. Zároveň je tento výraz ďalším krokom vo vývoji starozákonnej viery, pretože Jahveho duch pôsobí dobré vnútorné hnutia, ľútosť a obrátenie, dáva nové srdce (Ez 11,19n). Táto posväcujúca sila sa však podľa Starého zákona dáva len spravodlivým, na rozdiel od Nového zákona, kde sa Duch daruje všetkým, aby sa aj hriešnik obrátil a stal sa novým stvorením (porov. 2 Kor 5,17; Gal 6,15).
Božie slovo, ktoré je kľúčovou udalosťou dejín spásy, je zároveň prejavom Jahveho ducha. A tak, keď Jahveho duch často vyjadruje nepochopiteľný život a jeho prejavy, potom Slovo je prostriedkom priameho Božieho zjavenia, pričom základným Božím slovom, daným Izraelu a taktiež všetkým ľuďom, je slovo zmluvy (porov. Iz 59,21). Aj keď Boží duch a Božie slovo sú neoddeliteľné a účinkujú spoločne, predsa majú jasne rozdielne črty. Slovo preniká zvonku, ako meč obnažuje časti tela; duch je éterický a preniká do človeka nebadane. Slovo sa stáva počuteľné; duch zostáva neviditeľný. Slovo je zjavenie; duch je vnútorná premena. Slovo sa dvíha, stojí, pevne trvá; duch zostupuje, rozlieva sa, ponára sa. Toto rozdelenie úloh a ich nevyhnutné spojenie nachádzame neskôr aj v Novom zákone: Božie Slovo, ktoré sa stalo telom činnosťou Ducha, nič nerobí bez Ducha, a zavŕšením jeho diela je dar Ducha.
Taktiež prorocké slovo je veľká a zvláštna skutočnosť v dejinách Izraela. Prorocké slovo je naplnené duchom. „Ja som naplnený duchom Pána, právom a chrabrosťou,“ rozhodne vyznáva Micheáš (Mich 3,8). Boží duch dáva vnútorné videnie a vedie slová prorokov, čo je tzv. inšpirácia.
V Starom zákone sa teda Boží duch ešte nezjavuje ako osoba, ale zjavuje sa ako Božia sila. Práve ona pretvára ľudské bytosti, aby boli schopné konať výnimočné činy. Tieto činy vždy majú za cieľ posilniť ľud v jeho povolaní a urobiť z neho služobníka a partnera svätého Boha. Takáto Božia pedagogika sa ukazuje zvláštnym spôsobom v dare Zákona (Gal 3,24). Zákon, toto znamenie prisľúbení a zmluvy, mal riadiť srdcia aj inštitúcie národa, ktorý vzišiel z viery Abraháma. Avšak neschopnosť Zákona spasiť človeka zbaveného božskej „podoby“ a hlbšie poznanie hriechu, ktoré z toho vyplýva, vzbudzujú túžbu po Duchu Svätom, čo dosvedčujú najmä vzdychy žalmov.
Keď neskôr, po Dávidovi, Izrael podľahne pokušeniu stať sa takým kráľovstvom ako ostatné národy, kráľovstvo, ktoré bolo zasľúbené Dávidovi, sa stane dielom Ducha Svätého a bude patriť chudobným v duchu. – (Pokračovanie zajtra…)
(Úryvok z knihy: Ruah – Pneuma – Duch,…)
Pridaj komentár