“Túžba je počiatok všetkého!” – Pravdu tohto výroku Nelly Sachsovej si môže každý ľahko preskúšať. Sotva existuje niečo horšie ako školská trieda, rozmaznané dieťa, človek, ktorý nič nechce a nevie, čo by chcel. Chcenie, želanie, žiadosť, túžba sú “počiatkom všetkého”.
Pre sv. Ignáca je táto túžba taká dôležitá, že sa – spočiatku – uspokojí dokonca s “túžbou po túžbe”. Ak by niekto chcel nasledovať Krista na jeho ceste a nepociťoval by túžbu nasledovať ho aj na krížovej ceste, tak stačí už aj “túžba po túžbe”.
Silu túžby necháva vzbudzovať Ignác pri každej modlitbe hneď dvakrát prosbou: „Prvá a vždy rovnako znejúca prosba je takzvaná „všeobecná prípravná modlitba”: „prosba o milosť od Boha, nášho Pána, aby všetky moje úmysly, činy a skutky smerovali čisto na službu a chválu jeho Božskej Velebnosti” (DC).
Môže sa veľmi vyplatiť, keď sa človek spytuje seba samého: Aká by bola moja základná prosba, ktorá by obsahovala celú túžbu môjho života a ktorú by som chcel každý deň znova vysloviť? Sú ľudia, ktorí skusujú, že táto „obľúbená prosba” ich nesie a preniká celý ich život a modlitbu.
V druhej prosbe nechá potom Ignác vyjadriť, čo si chceme celkom zvlášť vyprosiť v terajšom čase modlitby takpovediac ako „osobitné prianie”: viac sebapoznania, uzdravenie z vnútorných zranení, ochotu zmieriť sa, hlbšie poznanie Krista atď.
Z tohto pohľadu modliť sa najskôr znamená počúvať hnutia vo vlastnom srdci. Toto sa môže diať v dôvere, že sám Boží Duch, ako píše Pavol, prihovára sa za nás nevysloviteľnými vzdychmi (por. Rim 8,26). V našej túžbe je prítomný Boh.
Svätý Augustín označil raz túžbu po Bohu ako „ustavičnú modlitbu”: „Viera, nádej, láska je ustavičná modlitba túžby. Avšak v určitom čase a hodine sa modlíme aj slovami, aby naša túžba bola čím silnejšia.”
Ten istý Augustín píše jednoduché, veľké slovo „Božou túžbou je žijúci človek.” Túžba je teda miesto, kde sa stretávajú Boh a človek.
U Ježiša sa ukazuje túžba Boha po človeku rozličným spôsobom vtedy, keď hovorí: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka”(Lk 22,15), a tak sa túžba stáva prameňom Eucharistie. Taktiež po tom, keď sa pýta chorého: „Čo chceš, čo ti mám urobiť?” Ježišovou túžbou, Božou túžbou je človek, a zasa človek vo svojej túžbe po Bohu je miestom zjavenia Boha a tak svedectvom pre ostatných ľudí: „Ako možno osla, ktorý nemá smäd, napriek tomu donútiť piť? A ako možno – pri všetkom rešpektovaní – človeka priviesť k tomu, aby mal smäd po Bohu, keď stratil tento smäd a uspokojil sa pivom a alkoholom, televíziou a jazdou na aute? Zdá sa, že tu jestvuje len jedno riešenie: treba zaobstarať smädného osla, ktorý po boku svojho druha pije výdatne s veľkým pôžitkom a záľubou z vedra. Ale bez akéhokoľvek divadla, jednoducho, pretože má smäd, veľký neuhasiteľný smäd. To nemôže nezanechať vplyv na jeho kolegovi.. Dostane túžbu nakloniť sa k vedru a plným dúškom piť osviežujúcu vodu. Ľudia, ktorí majú hlad a smäd po Bohu, sú pre svojich blížnych lepšou kázňou, ako mnohé povzbudivé reči” (Jacques Loew).
Svätý Ignác so svojou túžbou po Bohu bol takouto kázňou.
(Spracoval Ján Benkovský SJ, podľa: Willi Lambert SJ, Z lásky ku skutočnosti)
(Fotografia: Auguste Rodin: Ruka Boha, 1896)
Pridaj komentár