(7. veľkonočná nedeľa, 13. mája 2018) – Kristus sa vo svojej veľkňazskej modlitbe modlí za svojich učeníkov: „Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji… Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta” (Jn 17, 9, 16). O akom svete tu hovorí Kristus? „Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17, 18 – 19). Sú to ťažké slová – ako ich chápať? Skúsme si položiť otázku chápania sveta vo vzťahu k Bohu cez niekoľko rôznych koncepcií.

     Deizmus. Deisti o sebe tvrdia, že sú veriaci: veria, že Boh stvoril svet, no ďalej už do jeho diania nezasahuje a svet funguje po svojom, podľa vlastných zákonov. Boh už viac nemôže do sveta zasiahnuť. Hovoria: verím, že existuje niečo, čo je vzdialené od viery v Krista, ktorý ako Boh zasiahol do ľudských dejín a je v nich stále aktívne a tvorivo prítomný.

      Panteizmus. Tento nábožensko-filozofický smer presadzuje názor, že Boh je všade a vo všetkom, stotožňuje ho s dianím v prírode. Boh je akoby rozptýlený, vzdialený, neuchopiteľný. Nie je to Boh ako Otec, ako bytosť, konkrétna osoba, ktorú môžeme volať po mene a oslovovať Otče. Veľmi výstižným vyjadrením toho, o čo v panteizme ide, je film Avatar.

Dualizmus je filozofické učenie, ktoré hovorí o existencii dvoch protikladných podstát sveta (dobro a zlo, telo a duša). Vo svete podľa jeho chápania ide o ustavičný boj dobra a zla, v ktorého pozadí je tendencia vyrovnať sa so zlom aj so svojou zodpovednosťou. V kresťanskom učení je však človek chápaný ako jednota protikladov a dualizmus mu je cudzí.

V Starom zákone je Boh predsa len transcendentný a nemožno ho vidieť. Koncept svätosti je založený na oddelení od všetkého, čo je hriešne a nečisté.

Aký je však postoj Ježiša Krista k svetu?     Ježiš Kristus sa nevyhýba hriešnikom, naopak, akoby ich vyhľadával – stoluje s mýtnikmi, stretáva sa s cudzoložnicami a hriešnikmi: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov„ (Mt 2, 17).

Na Vysokej škole výtvarných umení ma raz oslovili obrazy krížovej cesty jedného mladého študenta. Ježiš bol na nich zobrazený v belasom rúchu a jeho kati v oranžovo-červenej. Ako krížová cesta vrcholí, Ježiša zobliekajú a na obrázkoch už dominuje len oranžovo-červená. Zjavenie Ježišovho človečenstva vrcholí v tom najhlbšom bode ľudskosti a utrpenia – tam akoby z neho bolo zvlečené všetko božstvo a stáva sa nám úplne podobným len preto, aby nikto z nás nemohol povedať, že Kristus nevykúpil každú polohu ľudského života. Vykúpil aj tú najbolestnejšiu, aj tú najľudskejšiu, keď krehkosť ľudskej prirodzenosti najviac pociťujeme – v bolesti a pokorení.

     Boh sa stal človekom. V roku 425 sa konal Chalcedónsky snem, ktorý odsúdil takzvaný nestorianizmus. Ten tvrdil, že v Ježišovi sú prítomné dve osoby – božská a ľudská. Konciloví otcovia formulovali učenie o dvoch prirodzenostiach Krista: Ježiš je pravý Boh a pravý človek, dokonalý v Božstve a dokonalý v človečenstve, skutočný Boh a skutočný človek, v jednej podstate.

Máme tendenciu vnímať najmä božskú stránku Ježiša ako toho, kto robil zázraky. Už menej ho vnímame ako človeka, ktorý nás môže v živote silno inšpirovať v našom prístupe k svetu a blížnym. Možno preto nás niekedy neveriaci kritizujú, že chodíme do kostola a niekedy sa správame neľudsky. Málo prežívame, že Ježiš bol človek. Ešte stále ho nedostatočne spoznávame v osobnom vzťahu, v ľuďoch okolo nás, málo ho objavujeme v prejavoch ľudskosti. Na druhej strane zasa máme tendenciu utiecť, uzavrieť sa do svojho bezpečného sveta. Ruská výtvarníčka Gordiana mi povedala, že často zvažovala útek pred zlom tohto sveta za brány kláštora. Namaľovala obraz, ktorý umiestnila do diskotékového klubu, aby pomohla mladým ich rečou objaviť cestu ku kráse, tak ako ju objavila ona. Fosforové kontúry sa odrazom svetla menili na obraz Madony z dieťaťom. Keby sa uchýlila do kláštora, možno by Boh cez ňu nikdy nemohol takto prehovoriť.

V dnešnom evanjeliu nás Ježiš pozýva, aby sme žili život, ktorý symbolicky vyjadruje maľba tejto študentky. Sme povolaní žiť v tomto svete tak, aby sme boli ľudskí, aby sme sa prihovárali svetu zrozumiteľnou rečou ľudskosti, ktorá bude príťažlivá aj pre toho, kto má v srdci len tmu, ale zároveň aby náš život prenikala krása presahujúca našu ľudskosť, ktorej sila nepramení z tohto sveta. Inak povedané, Ježiš nás pozýva žiť Boží život v ľudskom tele, alebo inak – žiť Boží život ľudsky. Nech nám dá Pán svetlo túto pravdu pochopiť a prežívať aj v našom konkrétnom živote.