Keď sa rozpráva o talentoch, azda každého najskôr napadne, že sa hovorí o osobitných schopnostiach, ako je napr. talent na cudzie jazyky, hudbu či šport. V Ježišovej dobe sa slovom talent však označovali peniaze.
Jeden talent obsahoval asi šesť tisíc drachiem (drachma bola grécka mena). Denár bol zasa rímsky peniaz, o niečo slabší ako drachma. Jeden denár dostávali robotníci v tej dobe za celodennú prácu, napr. vo vinohrade alebo pri kopaní kanálov. Ak teda jeden robotník za rok mohol zarobiť približne 350 denárov čiže 250-300 drachiem, tak na jeden talent zarábal asi 20 rokov. Jeden talent bola teda dosť veľká suma, nehovoriac o 10 talentoch. Ak Ježiš teda vo svojom podobenstve narábal s takými veľkými číslami, akoby už tým naznačoval, že hovorí o hodnotách nevyčísliteľných.
Ktoré sú tie nevyčísliteľné hodnoty? Ježišovo podobenstvo sa nachádza v 25. kapitole Matúšovho evanjelia spolu s príbehom o družičkách, čo chceli ísť na svadbu (niektoré to stihli, iné nie), a príbehom o poslednom súde. Po týchto rozprávaniach v Matúšom evanjeliu nasleduje rozprávanie o Ježišovom utrpení a smrti. Každý príbeh z 25. kap. teda prináša výzvu, aby Ježišovi učeníci boli pripravení na veľkú životnú skúšku, v ktorej môžu i nemusia obstáť. Výsledok nezáleží len od ich dobrej vôle, ale aj od ich premýšľania, tvorivosti, pozornosti voči danej situácii a konkrétnym ľuďom. Evanjelium nazýva správny postoj aj bedlivosťou. Vojsť do radosti Pána, byť s ním na radostnej hostine (v Božom kráľovstve), možno len vtedy, keď je učeník, ktorému Pán zveril veľké hodnoty, bedlivý, čiže keď rozvíja zverenú hodnotu. Tou hodnotou je samotný ľudský život, ale v chápaní Matúšovho evanjelia ide najmä o hodnotu Božieho kráľovstva, toho pokladu, ktorý priniesol Ježiš a zveril ho svojim učeníkom. Ježišovo Božie kráľovstvo je pre nás kresťanov trvalá téma, ktorú nesmieme zúžiť na cirkev ako inštitúciu alebo na nejaké poučenia. Skôr ide o samotný život, ako ho žijeme a chápeme. Pre Ježiša bolo Božie kráľovstvo slovo i prax, niečo, čo sa ľuďom páčilo, cítili sa v tom šťastní, ale súčasne to bol poklad v ohrození. Ohrozenie prichádzalo zvonka, tak ako pre Ježiša bolo prichystané odsúdenie a smrť, ale ešte viac prichádzalo zvnútra – z obmedzeného ľudského zmýšľania. Aby niekto tieto ohrozenia zvládol, potrebuje byť odvážny a tvorivý ako tí dvaja služobníci, čo rozmnožili svoje talenty. Zvládnutie ohrozenia sa naopak vylučuje s postojom človeka, ktorý zakopal zverený poklad. Ak ide o náš život, alebo presnejšie o koncept nášho života ako Božieho kráľovstva, nemožno talent zakopať a nechať ho v nehybnosti, lebo to znamená rezignovať na samotný život. Ježišov príbeh upozorňuje, že rezignuje ten, kto žije v strachu, kto si Boha a iného človeka predstavuje ako tvrdého a nežičlivého súpera či pána. Inak povedané, nezvláda život ten, kto prepadne komplexom, kto má prekrútenú predstavu o sebe, iných ľuďoch a najmä Bohu. Taký človek je netvorivý, nežije, len vegetuje alebo parazituje na živote.
Výzvu na rozvíjanie talentov ako osobitných schopností adresujeme zvlášť mladým ľuďom. Pred nimi je celý život a riešenie veľkých tém a úloh, od nich sa preto zvlášť čaká, že svoj talent nezakopú, ale rozvinú. Výzvu na rozmnoženie talentov ako pokladu, ako konceptu života podľa Božieho kráľovstva však Ježiš neadresoval len mladým, ale aj starším. Všetci sme povolaní život nepremárniť, ale zveľadiť. Ide o to, aby sme ako kresťania nie iba lamentovali či komentovali súčasný svet, ale aby sme pracovali pre lepší, „kresťanskejší“ svet.
V knihe Garyho Chapmana pod názvom „Päť jazykov lásky“, sa po prvom jazyku lásky, ktorou je schopnosť uistiť o láske, spomína ako ďalší jazyk schopnosť dávať darčeky. Dôležitý nie je samotný dar, ale vzťah, ktorý je ním vyjadrený. Dávať správne dary predpokladá všímať si ľudí, na ktorých nám záleží, počúvať ich, čo ich teší a trápi. Dar nemožno vnucovať, len ponúkať. Autor knihy pripomína, že ľuďom, ktorí po láske túžia, ale zatiaľ ju nezažívajú, treba dodať odvahu, aby sa jazykom lásky učili. Nemusíme ovládať na rovnakej úrovni všetky jazyky lásky, ale najmä ten, ktorému rozumie môj najbližší. Ježiš by dodal, že tomu všetkému predchádza chápanie života ako hodnoty, ktorá zostane hodnotou len vtedy, keď vnímame ohrozenia nášho života, ale sa ich nezľakneme, lež napriek všetkému svoje hodnoty – najmä rozum, slobodu a schopnosť milovať rozvíjame. Nech nám k tomu účinne pomáha aj naše spoločenstvo mladších i starších, naša modlitba a naše priateľstvo!
(Upravené z homílie Karola Moravčíka)
19. novembra 2017 at 20:28
Veľmi pekné myšlienky… Je zaujímavé, že v tomto evanjeliovom úryvku sa Pán zameriava výlučne iba na zisk. „Žnem, kde som nesial a zbieram, kde som nerozsýpal.“ Ani ukrytý, strážený majetok, ktorý mu sluha vráti, ho nepoteší. Možno je tak poukázané na dôležitosť ovocia. Zrejme nie je ani tak podstatné, aké sú východzie podmienky. Možno je dôležité práve to, čo z nich svojím životom vytvoríme.
Niekedy dávnejšie som na internete videla video, kde jedno mladé dievča, tuším z Rumunska, spievalo a doprevádzalo sa samo hrou na klavír. Údiv diváka bol v tom, že dievčatko nemalo ruky ani paže, ale hralo prstami na nohách. Jej spev bol nádherný. Tu si spomeniem práve na tento úryvok z evanjelia, kde jeden talent neuveriteľnej sily dal možnosť vzniku nie ďalšiemu jednému, lež desiatim ďalším talentom..