(4. pôstna nedeľa, 6. marca 2016, aktualizované ) – V polovici veľkopôstneho obdobia sa nachádzame v podobnej situácii, ako som sa raz ocitol počas rímskeho štyridsaťdva kilometrového maratónu. Odštartoval som výborne a prvých dvadsať kilometrov som sa držal skvele, v skupine tých, ktorí mierili v cieli na výborné tri hodiny. Po polovici maratónu som však ďalšiu polovicu len a len trpel, nakoľko som ten úvod prešvihol. Inými slovami, možno aj vám sa stalo, že do pôstu ste vstúpili s veľkým nadšením a mnohými predsavzatiami, ale po dvadsiatich dňoch ste zistili, že vám došla ako motivácia, tak aj sila napredovať.
Druhý extrém však môže nastať, keď sme do pôstu ešte ani poriadne nevstúpili. V obidvoch prípadoch, keď sa ocitneme v polovici pôstu, je na mieste reflexia. Otázka však znie, z akého uhlu pohľadu takúto sebareflexiu urobiť.
Navrhujem pozrieť sa na ďalšiu časť pôstu z pohľadu zavŕšenia pôstneho obdobia, teda z pohľadu veľkonočnej vigílie, respektíve z pohľadu liturgie svetla, ktorú slávime v jej úvode. V tejto liturgii vyznávame, že Kristus je Svetlo sveta. A otázka pre mňa by mohla byť, ako môžem dať Bohu, Kristovi ako skutočnému svetlu väčší priestor v mojom živote. Aby to, keď budeme sláviť veľkonočnú liturgiu, nebol len dojemný okamih, ale aby to bolo akési vyvrcholenie celého pôstneho obdobia. Sebazapieranie sa tak môže stať prostriedkom, ako v sebe vytvoriť väčší priestor pre Svetlo života.
Myslím, že je tu čas, kedy ako kresťania sa musíme prebudiť. Včerajšie voľby sú naozaj alarmujúcim zrkadlom aj toho, že kresťania a ich vplyv v spoločnosti je na ústupe, je v kríze. Po prvý krát slobody na Slovensku sa strana, ktorá programovo proklamuje svoju príslušnosť ku Kristovi a kresťanským hodnotám sa do parlamentu nedostala. – Keď som pred piatimi rokmi vyzýval k tomu, že bude asi potrebné zrušiť jednu sv. omšu, lebo kríza kňazských povolaní je v plnom prúde, zdalo sa mi, že ma nikto nebral príliš vážne. Možno ani my teraz nemáme takýto pocit, veď kostol je plný, no kríza povolaníku kňazstvu bola len akýmsi predvojom krízy celého kresťanstva v Európe, a ako ukázali voľby, aj krízy kresťanstva a kresťanských hodnôt na Slovensku.
Svätý Otec tento týždeň na túto adresu povedal veľmi výstižné a alarmujúce slová: „ „Arabská invázia“ je pre Európu veľkou výzvou, aby našla svoje korene, svoju kresťanskú identitu, aby sa posilnila, ako sa to stalo v minulosti mnoho krát – nakoniec mariánske sviatky o tom svedčia. V roku 1571 v bitke pri Lepante, kedy sv. Otec vyzval kresťanov v celej Európe k modlitbe ruženca, a kedy porazili Turkov v námornej bitke a tak odrazili islamizáciu Európy, čo od vtedy v celej Cirkvi slávime, 7. október, ako Deň ružencovej Panny Márie. Podobne vo roku 1683, bolo to opäť na sviatok Panny Márie, 12.septembra, kedy Turci boli pod Viedňou so svojou 300 000 armádou pripravení obsadiť Európu. A bol to katolícky poľský kráľ, ktorý so svojou 20 000 armádou rozprášil túto ohromnú presilu a opäť zabránil islamizácii Európy. Je jasné, že Európu s jej úžasnou kultúrou otvorenosti, pohostinnosti, tolerancie, bohatého kultúrneho dedičstva, ani dnes nikto nezachráni, iba ak my, kresťania. Ale musíme preto niečo urobiť. Musíme zabudnúť, že nás je tu plný kostol a je tu čas, a seriózne počúvnuť Kristov hlas: Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium, ohlasujte lásku a víťaznú smrť Krista nad hriechom a smrťou, ohlasujte opravdivé hodnoty evanjelia. Inými slovami je potrebné začať evanjelizovať – začať myslieť aj tu v Piešťanoch na tých 90 percent ľudí, ktorí dnes už do kostola nechodia, hoci mnohí z nich sú aj pokrstení. Je to úloha pre každého z nás. – Zároveň je však dôležité, aby my sa mi sme sa stali autentickými kresťanmi. Aby my sami sme prijali Ježiša Krista do svojich sŕdc, ako práve svetlo, ktoré svieti v temnotách. A k tomu, je potrebné sa pripraviť.
Čo to môže znamenať pre môj konkrétny život? Určite je potrebné začať s vlastnou duchovnou formáciou a myslím, že je úžasným znakom nádeje, že v súčasnosti sa v Jezuitskom pastoračnom centre tu v Piešťanoch, každý týždeň stretajú ľudia v 25 spoločenstvách, aby rozvíjali svoju vieru, aby prehlbovali svoj vzťah k Bohu takým spôsobom, aby sa on mohol prejaviť v každodennom živote intenzívnejším a tvorivejším prežívaním lásky. Možno povedať, že bez pomoci spoločenstva, ťažko možno dnes prežiť a uchovať si autentickú vieru v Krista.
Možno by sme mohli v tomto veľkom pôste napríklad uviesť do života aj slogan „Vypni telku, zapáľ sviečku“. Aspoň dvakrát v týždni, ak televízia vypĺňa moje každodenné večery. Vo svetle sviečky a hlavne vo svetle Božieho slova by sa tak možno vo mne rozhorel nový plameň Božej lásky a moci Ducha Svätého. A Božie slovo nesklame, určite prinesie ovocie, ako prináša dážď ovocie vyprahnutej zemi.
Je však dobré mať neustále na pamäti staré porekadlo: „Najľahšie je začať, ťažšie skončiť, ale najťažšie vytrvať.“ Inými slovami, pôst, to je proces. A o takomto procese je aj dnešné evanjelium. Pán Ježiš neuzdravil slepého naraz, hoci mohol – ale pomazal mu oči blatom a poslal ho umyť do rybníka (Jn 10,6). Vyzval ho k procesuálnej činnosti, k tomu, aby aj sám vyvinul aktivitu, na konci ktorej prišiel zázrak, premena.
Počul som, že mnohí naozaj vypli televízor a spolu s deťmi vstúpili do modlitby. Tu v Piešťanoch sa vyše dvesto ľudí zapojilo do intenzívnej duchovnej obnovy pred Veľkou nocou v malých spoločenstvách. Mnohí z nás určite vstúpili do pôstu aj iným tvorivým spôsobom – je dôležité vytrvať, nabrať druhý dych a prípadne ešte zintenzívniť naše pôstne predsavzatie. Ako pred prvým maratónom, „od začiatku naplno a potom zrýchľovať“, hoci na konci – „morituri te salutant“ – stálo to zato, bol to proces prežívaný naplno, ktorý však na konci priniesol ovocie úžasného ľudského zážitku.
Aj my sme počas pôstneho obdobia pozvaní vstúpiť do tvorivého, vytrvalého a namáhavého procesu – aby sme na konci prežili skutočnú premenu, ktorá zaiste nastane. Boh sa nikdy nenechá prekonať vo veľkorysosti. Aj z našej strany však musíme urobiť potrebné: podobne ako Zachej musel najprv vyliezť na strom, aby následne stretol Krista a prežil úžasnú premenu, alebo slepý, ktorý naliehal na Ježiša, aby sa nad ním zmiloval, i keď ho iní okrikovali, či žena trpiaca na krvotok, ktorá sa túžila dotknúť čo i len Ježišovho plášťa, aby ozdravela. Všetci títo museli prekonať dav ľudí, museli prekonať pohodlnosť, predsudky, rezignáciu, museli riskovať. A čo je dôležité, všetci títo verili – a viera ich priviedla k vlastnej premene. Verme aj my. S dôverou naberme druhý dych a vykročme k Veľkonočnej liturgii svetla smelo a s vierou.
„Vypni telku a zapáľ sviečku“ – dnes na konci svätej omše každé dieťa dostane sviečku. Nech nás deti upozornia na tajomstvo premeny nášho života, nech nás ony vedú – veď len ako deti môžeme vojsť do Božieho kráľovstva. Nechajme, nech nám zapália sviečku, my vypnime telku, ponorme sa do moci Božieho slova a nechajme na sebe zakúsiť premieňajúcu moc Božej lásky.
Pridaj komentár