(3. pôstna nedeľa, 4. marca 2018) – Nebudeš mať, nemôžeš, nevyslovíš, nepokradneš, nezosmilníš, nepožiadaš, nesmieš, zakazujem, vyháňam…
Pane Bože, čo to má byť? Kde si sa to dostal? V dnešnej dobe, ktorá je zvyknutá na iné reči s takýmito zásadami už nikde neprídeš. Bolo by nakoniec asi treba na ne zabudnúť a nejak opatrne ich aj z Biblie vypustiť, aby sme zbytočne netrápili a neiritovali moderného človeka.
Takéto, alebo podobné výčitky by sme možno radi adresovali nášmu nebeskému Otcovi po prečítaní úryvkov z knihy Exodus a z Jánovho evanjelia v ktorom máme opísaný nemoderný a netolerantný postoj nášho Pána k neporiadkom s ktorými sa stretol v Jeruzalemskom chráme.
Ale neponáhľajme sa príliš, skúsme sa na chvíľu zamyslieť. Vieme, aké príťažlivé je v dnešnom svete slovo sloboda. V novinách a časopisoch sa asi skloňuje najviac. Ale čosi pri tom skloňovaní spravidla chýba. Sloboda je naozaj veľká vec. Je to Boží dar. Ibaže nesmieme zabudnúť, že zle pochopená sloboda sa môže stať otroctvom a uviaznutím v sebe samom a v realizácii len svojich osobných chúťok a ambícií.
Viem, že nehovorím nič nové, napriek tomu sa mi zdá prepotrebné o tom hovoriť. Sloboda, aby zostala autentickou slobodou, je potrebné, aby bola v službe lásky, nielen voči mne samému, ale aj voči iným, v službe zodpovednosti voči iným. Keď totiž poviem: som slobodný v tú istú ranu hovorím som zodpovedný za svoje skutky.
Ťažko to asi vyjadriť krajšie ako to spravil Viktor E. Frankl počas besedy s americkými študentmi keď im povedal: Amerike chýba jedno. Ak ste si na jednom brehu oceánu postavili Sochu slobody, na druhom brehu vám chýba ešte Socha zodpovednosti. Skutočne, kde sa zabudne na zodpovednosť, tam sa stráca aj sloboda. Náš nebeský Otec to veľmi dobre vie a preto tie slová, ktoré v dnešnej dobe neradi počúvame: nesmieš, nebudeš mať, zakazujem… Jeho príkazy chcú v nás prebudiť a očistiť zákon, ktorý vpísal do nášho srdca a spolu so zákonom aj zodpovednosť za svoje skutky. – Toto je jedno posolstvo dnešnej pôstnej nedele, ale je tu ešte aj druhé.
Je známe, že človek sa najlepšie prejaví v kritických životných situáciách. Vtedy sa z pokojného a mierumilovného občana stáva ktosi, koho nik nepozná a začína konať tak, ako by asi nikto nepredpokladal. Najlepšie to vidíme v krajinách, kde zúria občianske vojny. Koľkí by si ani nepripustili myšlienku, že raz by mohli vziať do ruky zbraň a zabíjať. Keď však nastane krízová situácia, sused na susedovi dokáže páchať také zverstvá, ktoré by ho nikdy nenapadli.
Prečo o tom hovorím? Mnohí ľudia pri predstave Ježiša si vykreslia jemného človeka, so ženskými črtami tváre, s dlhými vlnitými vlasmi a upravenou bradou. Dnešné evanjelium nám ho však predstavuje inak. V kritickej situácii sa mení na rozhnevaného výtržníka, ktorý sa preženie nádvorím chrámu, kričí, prevracia stoly, stánky a s bičom v ruke vyháňa dobytok, obchodníkov a peňazomencov. Nik sa mu nedovolí postaviť do cesty. Všetci tušia, že koná oprávnene. Len veľkňazi si dovolia položiť otázku: Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť? A Ježiš im dáva zašifrovanú odpoveď: Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.
Nás možno pri pohľade na rozhnevaného Ježiša napadne otázka: Prečo vlastne boli v chráme obchodníci? Židia pri návšteve chrámu mali Bohu obetovať dajaké zviera. Pretože ho bolo treba kúpiť, v nádvorí chrámu si vyárendovali miesto obchodníci so zvieratami. Okrem tejto povinnosti mal každý Žid platiť chrámovú daň. Lenže vo vtedajšej Palestíne boli v obehu viaceré meny. Platili grécke, rímske, sýrske aj egyptské peniaze. V chráme sa preto muselo platiť chrámovou menou. Preto sa zasa v nádvorí usadili peňazomenci, ktorí premieňali rôzne valuty na chrámovú menu. Postupne sa však z týchto predavačov stali podvodníci, ktorí doslova vykorisťovali pútnikov. Nik sa proti nim nedokázal vzoprieť, lebo sa z nich vytvorila akási mafia, ktorú chránila rodina veľkňaza Annáša, lebo mala z ich obchodov zisky. Preto sa väčšina ľudí tešila, že Ježiš týchto vydieračov vyhnal. A na otázku, ako si to dovoľuje, odpovedá: Zabite ma a ja o tri dni vstanem z mŕtvych. Všimli ste si, že Ježiš neargumentuje zázrakmi, ktoré vykonal, ani dobrými skutkami, ktoré urobil, a ani podobenstvami, ktoré vyrozprával tisícovým zástupom. Ježiš argumentuje svojím zmŕtvychvstaním.
Z tejto udalosti plynie pre nás poučenie, že aj v našom živote musí byť viera vo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista najdôležitejšou a najhlavnejšou skutočnosťou. A hoci teraz v pôstnej dobe máme pred očami trpiaceho a ponižovaného Krista, treba si uvedomiť, že to nie je podstatné v jeho živote. To je iba príprava a podmienka jeho víťazstva nad smrťou. Preto máme jeho utrpenie a usmrtenie vnímať prežiarené slávou jeho zmŕtvychvstania.
To má pomôcť aj nám. Pýtate sa ako? Kto z nás netrpí? Koľko razy si poviete: Keby si ma už Pán Boh radšej zobral k sebe. Veď život sú iba samé choroby, zvady, trápenia… Práve v tomto nám chce Ježiš pomôcť. Chce, aby sme pochopili, že všetky naše trápenia, starosti a utrpenia sú iba predohrou nádherného nebeského života. Vo svetle nebeského života sa stane náš život znesiteľnejším a ľahším.
Istý kňaz navštevoval na prvé piatky jednu babku, ktorá mala obrovské bolesti. Nikdy sa však nesťažovala, ale hovorievala: Čo je to oproti bolestiam Pána Ježiša? No jeho bolesti raz prestali a prestanú aj moje a potom budem s ním. Som si vedomá a šťastná, že cez moje bolesti môžem pomáhať iným. A keď sa od bolesti nevládzem modliť, obetujem Bohu za nich svoje utrpenie.
Vidíte, ako dokáže viera vo zmŕtvychvstanie Ježiša prežiariť život človeka, jeho utrpenie i smrť? Týmto spôsobom nás Ježiš cez dnešné evanjelium vedie k viere v slávne vzkriesenie, aby táto radostná pravda prežiarila celý náš pozemský život. Nech nás v nej utvrdia aj zvyšné dni tejto pôstnej doby.
(Inšpirované homíliami vdp. Mariana Bublinca a vdp. Jána Adamusa).
5. marca 2018 at 1:18
Tak ako hovoríte, aj modernému dnešnému človeku celé toto nedeľné evanjelium môže byť impulzom k prijatiu zodpovednosti. Pán Ježiš nám to názorne ukazuje v stupňovitej reakcii. Najprv chráni miesto modlitby a nedovolí ho zrovnávať s tržnicou. Potom poukáže, že takýto chrám máme každý z nás vo svojom vnútri – tým, že ho prirovná k chrámu svojho tela. A nakoniec zdôrazní, že nech by sa s týmto chrámom čokoľvek stalo, tak my sami rozhodujeme o tom, čo urobíme. Múdro prepája zodpovedné konanie s plne slobodným rozhodnutím. V tomto čine a slovách je vyjadrený vrchol slobody. A my vieme, že to neboli len slová, ale že boli uskutočnené. S motiváciou lásky a zodpovednosťou voči nej..
Veľmi vzácnymi sú aj Franklove myšlienky o postojových hodnotách, ktoré nám pomáhajú k slobode nášho vnútra, aby bolo nezávislé na vonkajšom vplyve. I my sa denne rozhodujeme, zaujímame postoje, máme možnosť výberu a za všetko nesieme zodpovednosť, dokonca aj za to, že rozhodnutie odložíme.
Na jednej strane je v tom náš život jedinečný, zaujímavý a každý deň nový. No na druhej strane možno niekedy to môže byť až desivým – toto uvedomenie si vlastnej zodpovednosti, v podstate za všetko – akoby nás toto uvedomenie celé presahovalo. Pán Ježiš nám však je v tomto utešujúci, že nie sme na to v tejto existenciálnej realite sami, lebo už na samom začiatku aj tohto evanjelia pomenúva Jeho aj náš „chrám“ ako dom Jeho Otca.