Témy súvisiace s jedlom tiež tvoria súčasť duchovnej skúsenosti. Otázku jedla a duchovnosti si už viacerí kládli a je súčasťou klasických textov kresťanskej askézy. Ale ich perspektíva sa zdá dosť vzdialená mysleniu v našej dnešnej dobe. Napriek tomu je tu vždy intuícia : Pôst sa zdá byť rehabilitovaný do praktického života v podobe kampaní za zdravie, pre estetiku tela, a najmä v kampaniach solidarity proti hladu vo svete. Nebude to však iba sociálna otázka, lebo aj keď možno sme citlivejší na sociálne nespravodlivosti, ak sa pozrieme do hĺbky problematiky jedla v súvislosti so spiritualitou, musíme si uvedomiť, že ide veľakrát o našu osobnú vnútornú nezriadenosť. Spôsob, akým sa sv. Ignác zaoberá touto otázkou nájdeme v pravidlách, ako sa v budúcnosti správať pri jedení (DC. 210-217), ktoré jednohlasne indikujú : otázka pôstu v jedle sa týka rozlíšenia toho, čo je ťažké na posúdenie, toho, čo je prirodzene nie tak jasné.
Pravidlá, ako sa v budúcnosti správať pri jedení.
Prvé pravidlo. Zriekať sa chleba je menej potrebné, lebo nie je to pokrm, pri ktorom sa chuť do jedenia prejavuje takým nezriadeným spôsobom, alebo ku ktorému by pokušenie tak veľmi strhovalo ako pri iných pokrmoch.
Druhé pravidlo. Ohľadom pitia sa zdržanlivosť zdá viac na mieste ako pri jedení chleba. Preto treba mnoho premýšľať, čo by bolo osožné, aby sa to pripustilo, a čo by mohlo škodiť, aby sa to odstránilo.
Tretie pravidlo. Ohľadom ostatných pokrmov treba zachovávať čo najúplnejšiu zdržanlivosť, lebo v tejto veci tak chuť k neporiadku ako aj pokušenie k vyberačnosti je ľahšie; a tak zdržanlivosť v pokrmoch možno zachovať dvojakým spôsobom, aby sa vyhlo neporiadku; po prvé, že sa navykneme požívať hrubšie jedlá; a po druhé, že jemnejšie berieme v malom množstve.
Štvrté pravidlo. Keď sa dáva pozor, aby človek neochorel, čím viac si utrhne z potrebného pokrmu, tým rýchlejšie dosiahne strednú cestu, ktorú treba zachovávať v jedení a pití, a to z dvoch dôvodov: po prvé preto, že keď si bude tak pomáhať a uspôsobovať sa, pocíti často viac vnútorného poznania, útechy a Božieho vnuknutia, ktoré mu ukážu vhodnú strednú cestu; po druhé, keď niekto pri takej zdržanlivosti vidí, že nemá toľko telesnej sily a zdravia, aby mohol dobre robiť duchovné cvičenia, ľahko príde k správnemu úsudku, čo je vhodnejšie k udržovaniu tela.
Piate pravidlo. Keď niekto je, nech uvažuje, akoby videl Krista, nášho Pána, jesť so svojimi apoštolmi. Nech uvažuje, ako on pije, ako pozerá okolo seba, ako hovorí a nech sa usiluje ho nasledovať. Nech je rozum zaujatý zväčša úvahou o našom Pánovi a menej udržovaním tela aby si takto nadobudol väčší súlad a poriadok ohľadom konania a správania sa.
Šieste pravidlo. Inokedy zasa počas jedenia môže uvažovať o niečom inom, či už zo života svätých alebo z nejakého nábožného nazerania, alebo o nejakej duchovnej veci, ktorú má urobiť. Keď sa totiž bude zamestnávať takými vecami, bude sa menej kochať a zmyselne oddávať jedlu.
Siedme pravidlo. Nech sa nadovšetko chráni pohrúžiť sa do jedla celou dušou, ani nech sa v jedení nenáhli pre chuť, ale nech je pánom seba tak v spôsobe jedenia ako aj v množstve.
Ôsme pravidlo. Aby sa človek oslobodil od nezriadenosti, veľmi osoží, keď si sám po obede alebo po večeri alebo v nejakú inú hodinu, keď necíti chuť do jedenia, určí pre budúci obed alebo večeru – a tak postupne každý deň – množstvo, ktoré bude vhodné zjesť, a to potom nech neprekročí ani pre hocijakú chuť, ani pre pokušenie; ba skôr nech zje menej, ak má pokušenie zjesť viac, aby tak viac premohol nezriadenú chuť a pokušenie nepriateľa.
Striedmosť nie je trestom – pokáním
Pravidlá pre jedlo, v Duchovných cvičeniach sv. Ignáca, medzi 3. a 4. týždňom, vysvetľujú nájdenie správneho postoja v požívaní jedla. Ignácov návrh nie je trestom či pokáním, ako by nám to mohlo naznačovať susedstvo s 3 týždňom (3 . týždeň utrpenia Krista), ale súvislosť medzi striedmosťou a pokáním v Cvičeniach je tu objasňovaná práve cez vklad striedmosti.
Striedmosť, umiernenosť tiež nahrádza miesto pokánia v štvrtom týždni. Ignác upresňuje v čom sa jeden termín od druhého odlišuje, keď definuje pokánie, ktoré sa týka jedla : « Keď si v jedle urobíme ujmu len nad nadbytočnom, to nie je pokánie, ale striedmosť. Pokáním sa stáva vtedy, keď si urobíme ujmu na potrebnom. » (83). Taktiež, pokánie sa totiž dotýka vecí bežných a striedmosť toho, čo je nadbytkom. Všetko sa zdá jasné a jednoduché, možno až príliš jednoduché.
Neurčitá hranica
Hranica medzi bežným a nadbytkom, prebytkom je však veľmi relatívna, silno poznačená subjektivitou. Vhodné príčiny a alibi nechýbajú pri hľadaní normálu a nevyhnutnosti, ale sú vlastne iba nadbytkom. Reklamný odborníci poznajú dobre fungujúci mechanizmus ako vytvárať nové potreby pre-transformovaním nadbytku na normálne, teda bežné a nevyhnutné.
Napriek tomu, nerešpektovať v jedle limit, i keď neistý a ťažký pri určení normálu a nadbytku, má za následok že upadneme do zmätku, v ktorom telo chápe realitu, ktorá nie je viac nejasná : príliš veľa jesť v konečnom dôsledku znamená ochorieť. Nadbytok sa stáva príčinou zmätku. Súvislosť s jedlom potvrdzuje príčinu zla : človek sa stáva obeťou toho, čo sv. Ignác nazýva apetít, ktorý uvádza do neporiadku a pokúšením, ktoré sa stáva naliehavým. To znamená, že to, čo v pôvodnom pláne stvorenia umožňuje človeku žiť, je tu obrátené k jeho koncu, a že toto vábenie prichádza z miesta životne najelementárnejšieho. Na totmto mieste vzťah : normálne-nadbytočné, s klamom, ktorý favorizuje nadmernosť, manifestuje všetku neurčitosť, dvojznačnosť, ktorá potom súvisí s hriechom.
Keď tu Ignác hovorí o pokušení, hneď pripája fundamentálnu pravdu z Biblie : dar jedla je dovršením, korunováciou stvorenia, ale je tiež priestorom na hriech. Dielo Božie podľa prvého opisu stvorenia sa završuje darom jedla : » Boh povedal : « Dám vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme, a všetky stromy majúce plody, v ktorých je ich semeno : nech sú vám za pokrm ! » (Gn 1,29) Tento dar bude obnovený po potope (Gen 9,2-3). Bude tiež aktualizovaný vo viacerých spôsoboch – v každodenných daroch a v podobe manny v Izraeli počas pochodu púšťou (Ex16). Ale tento dar je tiež príležitosťou pre hriech človeka. Hriech, ktorý má svoj pôvod vo vidine túžby, v prekrútení a prispôsobení si daru, až tak, že sa stáva zdrojom smrti. Pôvodne si človek chcel prispôsobiť pravidlo o ovocí zo stromu uprostred záhrady potom sa stal jeho « objektom túžby « (Gen 3,3-6). V púšti Izraelitom chýbala dôvera v Boha, toho, ktorý dáva pokrm; niektorý si chceli urobiť zásobu manny, ale len každé ráno každý si nazbieral toľko, koľko mohol zjesť (Ex16,18).
V evanieliu Ježiš sám čelil pokušeniu jedlom, ale on vydržal, a tiež anjeli prišli a posluhovali mu – podľa Mt 4, 11, ktoré cituje Ignác v prezentácii mystéria (274) – , teda anjeli mu priniesli pokrm, dar od Boha, ktorý si on sám odmietol privlastniť. Jedlo je teda dar od Boha, aby sa prijímal taký, akým je. Vklad zdržanlivosti je správnou úmerou Boha v používají jedla, ktoré je tým práve potrebným požívaním pre telo. Ale ako dosiahnúť to, že požívanie jedla je správne, keď poznáme ťažkosti pri rozhodovaní nás samých medzi normálom a nadbytkom ? Možno sa naozaj treba začať učiť správne vidieť.
Vidieť pred seba
Prvé tri z ôsmych pravidiel pre jedlo vyzývajú človeka k tomu, aby hladel sám na seba, tak, akoby sa videl pred sebou – a tak sa vyhol zmätku.
V prvom prístupe, v sérii otázok, rozoznáva chlieb, nápoje a iné potraviny.
Prvé pravidlo (210) vysvetľuje: „ zriekať sa chleba je menej potrebné, lebo nie je to pokrm pri ktorom sa chuť do jedenia prejavuje takým nezriadeným spôsobom, alebo ku ktorému by pokušenie tak veľmi strhávalo ako pri iných pokrmoch“. Nekladieme si veľa otázok o chlebe, pretože jeho požívanie považujeme za esenciálne pre človeka, ktorý nemôže žiť bez toho, aby ho jedol. Chlieb nevyvoláva dvojznačnosť, dáva malú hodnotu odzrkadleniu apetítu.
Druhé pravidlo (211) hovorí: „Ohľadom pitia sa zdržanlivosť zdá viac na mieste ako pri jedení chleba. Preto treba mnoho premýšľať, čo by bolo osožné, aby sa to pripustilo , a čo by mohlo škodiť, aby sa to odstránilo.“ Vyjadrený princíp nás núti vrátiť sa k myšlienke z Princípu a fundamentu: „Odkiaľ vyplýva, že človek musí používať všetky veci v tej miere aby mu pomáhali a tiež sa ich musí zriecť v takej miere aké sú pre neho prekážkou.“ (23).
Latinské verzie tu používajú slovesá „použiť- spotrebovať“ a „odriecť si“. Text pravidiel o nápojoch a abstinencii je viac realizovateľný ako stať o chlebe. Príčinou je, že okrem vody, žiaden iný nápoj nie je absolútne nevyhnutný. Tak dobre ako aplikácia princípu „užiť -spotrebovať“, „odriecť si z niečoho“ v miere, kde sa postupne potláča úplne „to, čo je škodlivé“.
Tretie pravidlo (212) hovorí: „ Ohľadom ostatných pokrmov treba zachovávať čo najúplnejšiu zdržanlivosť, lebo v tejto veci tak chuť k neporiadku ako aj pokušenie k prieberčivosti je ľahšie, a tak zdržanlivosť v pokrmoch možno zachovať dvojakým spôsobom, aby sa vyhlo neporiadku, po prvé, že si navykneme požívať hrubšie jedlá, a po druhé, že jemnejšie berieme v malom množstve“. Na prirovnanie tohto pravidla k prvému o chlebe objavíme, že zriekanie je prezentované ako odriekanie úmerné bohatosti zloženia potravín: menej vzhľadom na chlieb (nevyslovený ako pre iné potraviny), najväčší a najkomplexnejší pre ostatné potraviny usporiadané v poradí od jednoduchého jedla až po delikatesy. Tento rozsah, ktorý upotrebúva princíp „užiť “, „odriecť si v miere „ musí byť daný do vzťahu so stupňom zmätku daného hladom alebo tlakom vyvolaným túžbou. Keď človek má chuť jesť viac ako je nevyhnutné, táto chuť prichádza a je nasýtená z predstáv v ktorých si človek vymýšľa svoje túžby. Lebo, sila imaginárnej sugescie človeka o jedle je o to väčšia o koľko je väčšia jeho schopnosť odzrkadliť potešenie. Táto moc je nepatrná pri chlebe, väčšia však pri delikatesách. Ako dôsledok, risk uvedenia do nezriadenosti a zmätku je úmerný sile schopnosti sugescie tak isto, ako schopnosť udržania abstinencie „ na vyhnutie sa nezriadenosti“, je koncipované podľa tohto pravidla.
Princíp „užiť“, „odriecť si v miere“ nám umožňuje vidieť čo je poriadok a čo neporiadok, nezriadenosť v požívaní nápojov a jedla. Tu môžeme vysloviť jedno pravidlo: praktizovať abstinenciu. Ale nástraha predstavivosti zostáva, čo môže znova nesprávne vysvetľovať fungovanie tohto princípu a teda vôbec ho „vidieť“, alebo, častejšie, urobiť toto pravidlo neúčinným. Inak, vidieť nemusí hneď zákonite znamenať aj môcť aj chcieť. Vyhnúť sa neporiadku nie je iba v správnom usporiadaní si vzťahu k jedlu. – Pokračovanie v druhej časti.
(Spracoval Bernard Mišovič SJ, podľa Claude Viard SJ: Hostina so sv. Ignácom)
(Fotografia: Norman O´Neal SJ: Sv. Ignác)
Pridaj komentár