(1. pôstna nedeľa, 14. 2. 2016) – Ak uvažujeme, čo nám môže pomôcť, aby sme autenticky prežívali svoj kresťanský život, myslím, že sa nemožno vyhnúť otázke pôstu. Prečo pôst? Aké môžu byť naše motívy pre pôst, v zmysle zdržiavania sa pokrmov?
Pôst sa môže stať liekom pre naše telo. Dnes sa často používajú pôstne kúry pri liečení reumatizmu či artritídy. Veď naše telo je darom, je chrámom Ducha Svätého, a preto je dobré sa oň náležite starať. Doktor Buchinger, ktorý sa v Nemecku zaoberá liečením prostredníctvom pôstnych kúr, blahodarný účinok pôstu vysvetľuje takto:
„Zásoba glykogénu v pečeni a iné výživné látky, pripravené k spotrebe v krvi sa odbúravajú najskôr a naše telo takto núdzovo zápasí asi tri dni. Potom je však telo postavené pred nutnosť udržania rovnováhy dusičnanov a preto musí napadnúť niektorú zásobáreň bielkovín. Za týmto účelom sú v organizme ničené v prvom rade útvary a sú odbúravané látky, ktoré v ňom majú rušivú, nemoc pôsobiacu úlohu, ako sú napríklad patologické látky, usadeniny, cudzie látky, všetko hnisavé, neduživé a nejako zaťažujúce. Pôst zároveň takto odbúrava zostarnuté bunky a tým povzbudzuje tvorbu nových mladých buniek.”
Samozrejme, aj keď pôst blahodarne pôsobí na náš organizmus, nemôže to byť naša jediná motivácia, na základe ktorej by sme sa rozhodli vstúpiť do štyridsaťdňového veľkého pôstu, alebo akéhokoľvek iného prežívania pôstu. Opatrný ohľadom pôstu treba byť hlavne v dospievajúcom veku, hlavne keď mnohí mladí ľudia, hlavne dievčatá trpia mentálnou anorexiou alebo bulímiou.
Náš pôst sa má stať modlitbou nášho tela, veď nie sme len duch, ale sme duch v tele. Pôst nás otvára voči Bohu. Už v Starom zákone veriaci Izraelita pôstom vyznáva, že sa nemôže hájiť proti nepriateľovi svojou vlastnou silou, ale takto celkom vyznáva svoju závislosť na Bohu a odovzdanosť do jeho rúk. Napríklad Jozafát vyzýva k pôstu, keď sa blížia nepriateľské vojská. Nedôveruje v telesnú silu a v dobrú výzbroj svojich vojakov, ale namiesto toho sa utieka k Bohu a to tak, že vyhlasuje pôst. Pôstom síce umenšuje vitálnu silu svojich vojakov, avšak zároveň je to prejav dôvery voči Bohu a pripravenosť pre prijatie Božej pomoci.
Staroveký mních Kasián vraví, že množstvo pokrmov otupuje srdce, a keď duch stučnie zároveň s telom, poskytuje nebezpečnú látku k roznieteniu hriechu. – Naopak pôst podporuje modlitbu, pretože modliacemu dodáva bdelosť. Pôst nás stavia do Božej prítomnosti, udržuje v nás akúsi otvorenú ranu, ktorú sa často pokúšame utíšiť jedlom alebo inými telesnými pôžitkami, no práve táto rana nás udržuje v nasmerovaní k Bohu. Pôst nás chráni pred zakrývaním tejto rany a nedovolí, aby sme ju umlčali iným uspokojením.
Poznaj sám seba! Práve vtedy, keď v pôste odložím všetko to, čím uspokojujem akúkoľvek svoju nespokojnosť, ozve sa vo mne tá najvnútornejšia pravda o mne samom. Pôstom rozbíjam škrupinu, pod ktorou to často vo mne vrie, ktorá mi bráni, aby som poznal skutočnú pravdu o sebe. Takto potom môžu vyjsť na povrch moje nesplnené priania, túžby, skutočné potreby. Takto sa často otvoria moje rany, ktoré inak prekryjem aktivitou, jedlom, pitím, alebo inými telesnými pôžitkami. Keď sa začnem postiť, možno pocítim v sebe zlosť, zlú náladu, podráždenosť, smútok, rozličné túžby – vychádza z nás to, čo v nás skutočne je. Ako s tým zachádzať, ako to zvládnuť? V každom prípade ich nemôžme potlačiť – je potrebné sa so sebou zmieriť. A je potrebné uvažovať o tom, čo tieto veci o mne vypovedajú – Kto vlastne som? Aké sú moje najhlbšie priania a túžby? Kde som zranený? Kde som nenaplnený a neuspokojený? Takto si môžem veci svojho vnútra uvedomiť, prijať seba samého a prosiť Pána o uzdravenie. Pôst nám takto umožní poznať to, k čomu by som iba rozumovými úvahami o sebe nikdy neprišiel. Pôst uvoľňuje vo mne štruktúry duše, prežiari vnútro a vynesie na denné svetlo také myšlienky, ktoré by inak zostali vo mne skryté, hlodajúce, a neuzdravené.
Pôst ako nadprirodzený prostriedok v zápase. Keď prichádzajú učeníci za Ježišom, vravia, že nemohli vyhnať diabla. Ježiš im odpovedá, že niektoré veci možno zmeniť len modlitbou a pôstom. Máme aj my v našom živote niečo, s čím si nevieme dať rady? Zápasíme s niečím, kde prirodzené prostriedky zlyhávajú? Prijmime Ježišovu radu a využime pôst v zápase o dobro v našom živote, alebo v živote našich blížnych.
Pôst nie je samoúčelný. Ak by sme chceli len schudnúť a udržať si štíhlu líniu, tak sme v skutočnosti nevstúpili do veľkého pôstu; ani vtedy, keď by sme si pôstom chceli dokázať, čoho všetkého sme schopní, ako sa dokážeme zriekať. Pôst by bol tiež nesprávnym vtedy, keď by sme ostávali namosúrení a mrzutí – to by mohlo znamenať, že sa ešte nestal modlitbou. Je však dôležité, aby bol modlitbou, aby nás viedol k modlitbe. Napríklad čas, ktorý ušetríme tým, že nebudeme jesť, by sme nemali vyplniť spánkom alebo prácou, ale práve modlitbou – pretože Pán Ježiš, keď hovorí o pôste, vždy zdôrazňuje spojitosť pôstu s modlitbou a tiež s almužnou – vnútorným pozvaním pôstu je viesť nás k láske a k otvorenosti voči našim blížnym.
19. marca 2016 at 11:48
Pôst sa môže týkať nielen vlastného duševného rozvoja a formovania, priblíženia k Bohu, ale aj transpersonálnej úrovni, kedy sa pôstíme, aby sme pomohli napr. vylúčeným zo spoločnosti, či celému národu. Prototypom takéhoto človeka bol Mahatma Gandhi. Vďaka jeho dlhodobej hladovke vo väzení sa Indom podarilo oslobodiť sa od britských kolonizátorov, ktorí v tom čase reprezentovali vojenskú veľmoc.
Za sebaodriekaním, ktoré poznali už v staroveku (v sanskrte – vairagja) bola zároveň aj kultivácia vnútornej sily. Naši predkovia vedeli, že je väčšia ako brutálna sila. Vyskúšal si to a využil vnútornú silu proti nespravodlivosti a násiliu Britov v južnej Afrike (1893 – 1914) a neskôr v Indii (1915 – 1947). Aby sme to pochopili treba začať s jeho chápaním Boha. Gandhi veril v Boha, ktorý nemá formu, ale je silou prenikajúcou celým vesmírom. Všetko živé i neživé je prepojené jednoduchou sieťou nazývanou Boh. Premýšľaním, rozvíjaním vyššieho intelektu sme schopní vnímať a chápať toto spojenie. Tí, ktorí dokážu dlhodobo vnímať toto spojenie, vedia odpúšťať, milovať nesebecky, získavajú vyšší stav vedomia a chápu starovekú védsku mantru „Jeden vo všetkom a všetko v Jednom“. A z tohto stavu pramení rešpekt a nesebecká láska k ostatným živým tvorom. Mimochodom aj vegetariánsky životný štýl. Nenásilie (ahimsa) je hlavným etickým princípom niekoľkých východných náboženstiev. Aj Ján Krstiteľ nahradil zvieracie obety krstom vodou v Jordáne . A ruka v ruke s nenásilným riešením problémov je šírenie múdrosti mečom Pravdy. Ďalší z atribútov Boha, ktorý bol blízky Gandhimu bol Boh je Pravda. Uvedomil si, že podobne ako Boh aj Pravda je všadeprítomná. Pravdu si nemožno privatizovať. V jeho časopise Young India Gandhi napísal: “ spoznal som Boha len ako Pravdu. Boli časy, kedy som pochyboval v existenciu Boha, ale nikdy som nepochyboval o existencii Pravdy. Táto Pravda nie je nič materiálne, ale čistá Inteligencia. Takmer ju zakúšame. Hovorím takmer, lebo som ju nikdy nezakúsil zoči-voči. Len zakúsil záblesky Pravdy. Ale moja viera v ňu je nepremožiteľná.“
Gandhiho nadšenie a zaujatie pre Pravdu mu pomohlo nájsť spôsob ako riešiť pálčivé problémy spoločnosti rozvážne. Bol nekompromisný súper voči klamstvu, polopravdám, zahmlievaniu, nepoctivým skratkám k úspechu, aj v službe dobrej veci. Bol o tom presvedčený, že „vyšší princíp“ riadi vesmír, sú mu podriadené aj ľudské dohody. Nerešpektovať to vedie k záhube. Táto spiritualizácia sociálneho, politického a ekonomického života rozvíja etickú základňu života. Rozvinul metódu riešenia problémov „Satjagraha“ (satja=pravda, zapálenie sa pre pravdu). Je to nenásilná duchovná zbraň v boji so silami zla, nespravodlivosti a klamstva. Ako každá zbraň si vyžaduje tréning a dôveru. Tréning zahŕňa seba odriekanie, i pôst, denne sa modliť, meditovať, postupne ovládať myšlienky násilia, nenávisti, sebectva, chamtivosti, ktoré pramenia v mysli. Bez očisty srdca nezískame vnútornú silu, nevyhnutnú k premene myslenia súperov.
Ako zdôrazňuje p. Kumar Mehta (in Dimension of Unity: Dialogues of Spirituality) , Gandhi už pred 2.svetovou vojnou hlásal, že rozšírenie Satjagraha do sveta ako duchovnej zbrane, dokáže prehĺbiť sociálne cítenie, a zabrániť militarizácii a despotu. Dnešné spoločenské a politické systémy sú charakteristické egoizmom, chamtivosťou, klamstvom a násilím. Miliardy ľudí vo svete tápajú a hľadajú východisko. Aj 14. dalajláma Tibetu nastúpil na cestu Satjagraha, nenásilneho boja. Je na každom z nás, či dokážeme upevniť vnútornú silu, trebárs aj pôstom, či zapálením sa pre pravdu. Alebo upevníme polopravdy a slepú koľaj.