Božia láska predchádza našu vieru a nezávisí od nej. To, že Kristus za nás zomrel „keď sme boli ešte hriešnikmi“, dokazuje, že Boh nás miluje /122/. Na druhej strane teologálna láska predpokladá našu vieru, a len v láske nachádza viera plnosť. V kresťanstve totiž nič nezáleží na tom, či si obrezaný alebo neobrezaný. Tu rozhoduje viera, ktorá sa prejavuje láskou /123/. Viera dáva zmysel našej láske, kým láska robí našu vieru aktívnou a oživuje ju. Keď v nás Kristus roznecuje vieru v seba a v Otca, takže ho „poznávame“, žiada od nás nielen to, aby sme o ňom vydávali svedectvo alebo ho uznávali, ale aby sme prijali jeho identitu, to, že je poslaným Synom, aby sme prijali posolstvo a obrátenie; žiada od nás, aby sme zachovávali jeho prikázania /124/, najmä nové prikázanie, jeho vlastné prikázanie. Nám jezuitom je toto všetko dobre známe: nepripomína nám to ignácovský rytmus, vyjadrený tromi výrazmi: „vnútorne poznať Pána – aby sme ho viac milovali a nasledovali“? Ignácovo „vnútorné poznanie“ sa neodlišuje od „viery“, od „veriť“, „vedieť“, ako o tom hovorí Ján, a vedie nekompromisne k činnosti a k službe ako je to u Jána. Toto je pravý význam tvrdenia, že jezuita musí byť „homo serviens“, človek oddaný službe Bohu a svojim bratom.
51. Vráťme sa k podobnosti medzi tým všetkým a Pavlovou duchovnou skúsenosťou.
Pavol povedal: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“/125/. Je to viera, ktorá ako Pavol pokračuje, prejavuje sa v skutkoch lásky. Pavol by sa bol považoval za zradcu viery, ktorú dostal na ceste do Damašku, keby ju nebol postavil do služby svojho poslania. Lebo viera nesie v sebe semeno poslania. Taký bol prípad Abrahámov a svojím spôsobom aj prípad Ignácov. Pre nich sú diela, rodiace sa z viery, súčasťou božského úmyslu, vychádzajúceho zhora. Podľa rozsahu milosti, danej každému jednotlivcovi, sú tiež účinkom viery, ktorá mu bola daná. Tak to rozumel Pavol: „Preto sa vždy modlievame za vás, aby náš Boh… svojou mocou dokonal každý váš dobrý úmysel a dielo vašej viery“/126/. Vitalita viery, jej moc robiť dobre, ak je roznietená láskou, je jedným z argumentov, ktorý Pavol používa najčastejšie a najnaliehavejšie pre uskutočňovanie Božích zámerov, ktoré nám odhaľuje viera. Jediný cieľ tohto nariadenia je spôsobovať rozmach lásky, ktorá plynie z čistého srdca, z dobrého svedomia a opravdivej viery /127/. Podobné prirovnanie viery a lásky nachádzame v liste Filemónovi: „Dopočul som sa o tvojej láske a vernosti voči Pánu Ježišovi a voči všetkým svätým. Kiež by tvoje spoločenstvo viery účinne pôsobilo, v dokonalom poznaní, všetko dobré medzi vami pre Krista“/128/.
52. Jánovo učenie nie je vôbec odchodné. Dvojitá láska, ktorá je pre neho nerozdeliteľná – láska k Bohu a láska k našim bratom sa rodí z viery. Viera je podstatnou súčasťou Otcových prikázaní: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali sa navzájom, ako nám to nariadil /129/. Veriť pre Jána znamená vedieť, znamená to vstúpiť do Krista a mať účasť na jeho živote, jeho činnosti a poslaní. Zároveň mať účasť na jeho živote, jeho činnosti a poslaní. Zároveň to znamená dať sa preniknúť Kristom. Viera teda podľa Jána nevyhnutne vyžaduje lásku a skutky lásky: „každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha“ /130/. Ján je presvedčený, že viera a láska sú nerozlučiteľné.
To isté môžeme povedať o apoštolovi Jakubovi. Štýlom, ktorý skôr zodpovedá dráme ako listu, si úspešne konštruuje dialóg medzi človekom, ktorý vieru iba má a človekom, ktorý svoju vieru prejavuje skutkami. Všetci poznáme záverečnú časť tohto dialógu, ktorý sa skladá zo série argumentov a námietok: ako telo bez duše je mŕtve, tak i viera bez skutkov je mŕtva, alebo ako hovorí prvšia verzia: úplne mŕtva /131/.
53. Skutky na ktoré poukazujú Ján, Pavol a Jakub sú pochopiteľne veľmi rozličné. Zahrňujú nábožnosť, poctivosť, trpezlivosť, odvahu vo vydávaní svedectva, užívanie darov Ducha. Ale týkajú sa tiež veľmi výrazne lásky: ak niekto hovorí „miluje Boha“, a pritom nenávidím svojho brata, je luhár. Kto totiž nemiluje svojho brata, ktorého vidí, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí?… Každý, kto verí, že Ježiš je Mesiáš, z Boha sa narodil. A každý, kto miluje Otca, miluje aj toho, komu on dal život /132/. V tom je tiež zahrnuté – mnohí však na to nanešťastie zabúdajú! – zachovávanie Božích prikázaní, ako nám to Ján pripomína v doplnkovom texte. Podľa toho môžeme poznať, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a zachovávame jeho prikázania /133/. Jeho presvedčenie je také neochvejné, že hneď dodáva. Nad svetom zvíťazila práve naša viera. Viera, ktorá sa prejavuje láskou. Pre Pavla je to nesporné. Celá argumentácia proti Izraelovi je založená práve na nedostatočnosti skutkov, založených na zákone, teraz, keď uderila hodina viery. Len viera dodáva cenu skutkom. Pohanom, ktorí na ospravodlivenie ani nemysleli, ospravodlivenie dostali, totiž ospravodlivenie na základe viery. Izraeliti však, ktorí sa usilovali o spravodlivosť zo Zákona k cieľu, Zákona sa nedostali.
A prečo sa to tak stalo? Pretože sa o to usilovali nie na základe viery, ale ako by to šlo na základe skutkov /134/.
54. Toto Pavlovo kritérium a jeho analýzu môžeme plne použiť aj dnes. Vieme veľmi dobre, že v tomto texte Pavol poukazuje na ospravodlivenie. To má však stále ešte plnú cenu preto, že odsudzuje to spasenie, ktoré sa my ľudské bytosti snažíme dosiahnuť – vnucovať ho druhým na základe skutkov obhajoby práv a ukladania záväzkov. zabúdame, že iba viera nás ospravedlňuje, oslobodzuje, rozvíja sa v lásku a dáva zmysel našim skutkom. Viera bez skutkov je mŕtva. Ale skutky bez viery a bez lásky, ktorá ich oživuje, nie sú ničím iným než holým, aj keď dobre mieneným humanitarianizmom /ľudomilnosťou/, filantropiou. Pokúšať sa rozriešiť zložité problémy dneška ekonomickými, technologickými alebo politickými riešeniami, ktorým chýba viera „preniknutá láskou“, znamená hromadiť skutky na skutky, ale nie ako treba, „siout oportet“. V najlepšom prípade také riešenia iba vyhladia alebo zmiernia povrchnú, vonkajšiu tvár problému. ale jadro problému zanechávajú nedotknuté. Nezasiahnu vnútro človeka ani nerozoznajú jeho najhlbšie hodnoty, v ktorých potlačovaní a odmietaní majú tieto problémy svoj začiatok. (PreložilJán Benkovský SJ, viac na: http://ignacianskaspiritualita.sk/index.php/category/charizma/spiritualita-sj/pedro-arrupe/).
15. februára 2016 at 9:37
Inšpirujúci článok. Len chcem dodať, že je dôležitý obrat „dovnútra“, zrejme o tom je aj slovko „obrátenie“. Skôr v zmysle obrátiť sa „dovnútra“. Aby to nebolo mechanické a časom zaužívaný stereotyp, stagnácia na našej duchovnej ceste. Možno aj tí, ktorí robia skutky bez viery, majú trošku viery oveľa menšej než horčičné semiačko, ale „kĺžu napovrchu“, na logickej, racionálnej úrovni, niečo podobné ako politikárčenie, že sa to javí rozumné, ale nie je to, škodí to im, ľuďom, spoločnosti.
A na tej úrovni bez obrátenia (myslím v zmysle duševného, psychologického než v bežnom zmysle sťaby prihlásenie sa na vieru , či iné vierovyznanie), bez „uzavretia vonkajších otvorov, zmyslov – oči, uši, nos, ústa…“ – sú mnohí veriaci rozptýlení, plytkí vo viere, viac svetskí, opantaní honbou za ziskom, aby si mohli dopriať materiálny blahobyt, kúpiť to „vonku“, čo sa dá za peniaze kúpiť, závislí na telesnej kráse, príťažlivosti, bez lásky.
Mimochodom, tento krok vpred na duchovnej ceste sa napr. v Patandžaliho systéme Jogasuttra volá prathjahara – 5. Stupeň – obrátenie dovnútra a uzavretie zmyslov. A keď to veriaci dokáže, tak sa jeho myseľ väčšmi utíši, a otvoria sa vnútorné zmysly, napr. vnútorný zrak. A takýmto obrátením sa vlastne vynárajú vízie. Napr. či sa rozhodnúť pre svetské povolanie, alebo sa stať mníchom, či kňazom. Tu je aj odpoveď, prečo klesá na Západe orientovanom na vonkajší svet, záujem o návštevu duchovných stánkov, či o povolanie stať sa kňazom.
Samozrejme, je to omnoho náročnejšie, nejde len o meditáciu so zatvorenými očami, upokojenie mysle, kedy nás neruší hluk z ulice (akoby sme to ani nepočuli), ani vôňa z kuchyne (akoby sme ju ani nečuchali)…Je to predovšetkým o koncentrácii na hlavný cieľ meditácie – na Boha. Priblíženie sa k majstrovi, ktorého obraz, prítomnosť nám predovšetkým naskakuje na vnútornej „obrazovke“.
Keďže velikáni ducha, učitelia, prekonali povrchnú úroveň a obrátili sa „dovnútra“, nie sú rušení zmyslami a zmyslovými podnetmi rozmanitých foriem, tiel, farieb, zvukov, chutí, vône na ich báze žiadostivosťou po týchto tvaroch, obrazoch, veciach, potravinách, telách…
Sú spätí s Ježišom – prekonávajú sebastrednosť, egocentrizmus, egoizmus, sebaidentitu s telom a jeho zmyslami, s menom, viazaným na pohlavie tela, s majetkom, titulmi, i nižšie nedostatkové potreby. A následne je tu nová identita – s Ježišom. Sebarozvíjanie.
Otvorením vnútorného zraku vidíme neviditeľné, cítime, uvedomujeme si prítomnosť Ducha svätého….tmel medzi nami, vzájomnú spätosť, rovnosť. Jedno. Jedna ľudská rodina. A stráca sa dualita, kritizovanie, porovnávanie, jedného s druhým (telom), atď. Aktivizujú sa vyššie mentálne funkcie, ktoré v svetskom živote nevyužívame, a ležia „ľadom“.
A tento stav pravej identity, božskej je v Patandžaliho 8.schodíkovom systéme – Godrealisation, t.j. osvietenie najvyšší 8.stupeň. Pred ním je 7.stupeň – meditácia a 6.stupeň – jednobodová koncentrácia. Prvé dva stupne – schodíky, bez dosiahnutia ktorých sa nedostaneme vyššie sú etické princípy, psychohygiena, očista mysle. Veľmi podobné Desatoru, len hlavný princíp je „ahimsa“, nenásilie. (a tam samozrejme patrí aj „nezabiješ“).
Ak sa v tomto Patandžaliho systéme, ktorý inklinuje skôr k psychológii náboženstva, pošťastí zvládnuť prvé dva schodíky, a človek sebareflexiou, pochopením dôležitosti byť čistým, dobrým, nielen pre ďalší mentálno-spirituálny, rast ale aj pre telesné, duševné, sociálne, duchovné zdravie (viď etikoterapia http://www.advaita.sk), tak postupne cez harmonizáciu na psycho-somatickej úrovni (cvičením jogy – 3.stupeň a dýchacími cvikmi – 4.stupeň), je pripravený k obráteniu „dovnútra“ a ovládať myseľ, prekonať egoizmus, prestať sa identifikovať s telom.
Netreba pochybovať, že napr. František Xaverský, ktorý dlhodobo žil v Indii a pôsobil v Goa, ako aj Sv. Tomáš, ktorý pôsobil v Indii 20 rokov poznali Patandžaliho systém, (prvý spísaný text, ktoré sa datuje vedcami na 3.storočie pred Kristom). Keďže zahrnul aj systém mentálno-spirituálneho rastu mnícha a učenca Kapila (8.st. pred Kristom) o 3 vesmírnych gunách – 3 kvalitách tiež s prvou typológiou človeka (dokonca aj s etickým rozmerom), a v staroveku sa poznanie šírilo ústne, aj preto Patandžaliho systém je komponovaný vo veršoch, pre ľahšie zapamätanie, ide zrejme o starší text. Ale v 3.st. pred Kristom sa rozšíril po Indii v písomnej podobe. A z neho vychádzajú takmer všetky ďalšie učenia.
O Indoch sa vie, ako to konštatoval popredný indický jogín Swámi Vivekánanda, ktorý sa r. 1893 zúčastnil ako prvý hinduistický mních prvého Parlamentu náboženstiev sveta v Chicagu, že sú viac orientovaní na duchovné veci a rozhovory ako na politiku. A keď hocikto príde aj zo Západu a začne šíriť nové učenie, tak prídu davy Indov a radi diskutujú. A odskúšajú si nového vierozvestca, tak ako si odskúšali aj sv. Tomáša.
O sv. Tomášovi sa vie, že meditoval na hore, kde získal vyššie schopnosti, a kde stojí kostol dodnes, aj v jaskyni, kde sa do skaly vytlačili jeho lakte a predlaktie, pri kresťanskej modlitbe a pohrúžení na kolenách, nie v tureckom sede. Tu vyryl do skaly aj rovnoramenný kríž, ktorý sa zachoval spolu s obrazom Madony s Ježišom, ktorý 4-krát namaľovať sv. Lukáš a jeden obraz daroval sv. Tomášovi.