11Základné predpoklady pre duchovné cvičenia

Výzva „obráťte sa a verte evanjeliu“ je pozvaním na cestu viery. Môžeme ju prirovnať k exodu, keď Boh vyzval svoj ľud, aby odišiel z Egypta, z krajiny otroctva, prešiel strastiplnú cestu cez púšť a vošiel do zasľúbenej zeme, do Bohom prisľúbenej zeme života a pokoja. Každý z nás je pozvaný vydať sa na takúto cestu zo svojej vlastnej krajiny otroctva (porovnaj rozprávky).

Cieľom cesty je zjednotenie s Otcom, vytvorenie dôverného láskyplného životodarného vzťahu. Viera v Božiu lásku nás vedie, otvára nám oči, aby sme našli cestu k životu a šťastiu a prekonali nástrahy. Boh sám nám na tejto ceste pomáha, zjavuje sa a my sa stávame sa citlivými na znaky jeho prítomnosti vo všetkých sférach a okolnostiach života. Všade, v celom stvorení, objavujeme Božiu lásku a prozreteľnosť, stávame sa vnímavými na spôsoby, ktorými nám Boh odhaľuje svoj plán, aby nám tak daroval svoj pokoj. Takto si postupne osvojujeme Božie zjavenie.

Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami, – hovorí Pán. – Sú to myšlienky pokoja, a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej. (Jer 29, 11)

Náboženskí spisovatelia od najstarších čias tvrdili, že: základnou potrebou na cestu viery je modlitba = schopnosť počúvať a poctivo odpovedať  na to, čo nám Boh zjavuje o svojej láske.

Podstatným prvkom tohto dialógu je dôvernosť, ako to potvrdzujú i psychológovia. Hodnota každého vzťahu závisí od kvality komunikácie s Bohom a so svojím vnútrom.

MODLITBA ako POČÚVANIE

Keď na nás zapôsobí nejaké slovo alebo veta vo Svätom písme, mali by sme sa zastaviť a počúvať ju. Neprijímajme ju len ako myšlienku na uvažovanie, ale skúsme ju chápať ako pomoc pri prenikaní Božej lásky do nás. Opakujme slovo alebo vetu a dovoľme posolstvu, aby nás preniklo, aby sa dotklo našej osobnej skúsenosti.

Keď sa zastavíme pri tom, čo nám Boh zjavuje, budeme schopní zmeniť podľa toho mysle i srdcia. Dovolíme mu tak, aby ovplyvnil nielen naše chápanie Boha rozumom, ale i schopnosť vnímať ho citom. Tak odpovieme na Ježišovu výzvu na obrátenie, na zmenu nášho zmýšľania a srdca, aby sme uverili jeho zjaveniu.

Potrebujeme sa naučiť vychutnávať – nebáť sa pristaviť pri tom, čo nám Boh zjavuje počas modlitby. Boh nám však zjavuje svet svetla, príťažlivosti a túžby. Dôležité je teda neutekať, zastaviť sa a dovoliť mu, aby ho rozšíril a prehĺbil.

Nie mnoho vedomosti nasycuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnanie vecí.

(sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia)

MODLITBA ako ODPOVEĎ

Ak žijeme bez kontaktu so svojimi pocitmi, celé naše prežívanie zostáva v podvedomí, nespozorované, neznáme a neakceptované. Presvedčenie, že pocity veľa neznamenajú bráni vzniku akéhokoľvek vzťahu, zvlášť tomu, ktorý sa snaží vybudovať dialóg modlitby.

Myšlienky a pocity, ktoré pri modlitbe zakúšam sú jednoznačne dôležité. Avšak hrozí nebezpečenstvo, že ak myšlienkam pripíšeme priveľký význam, podľahneme pokušeniu kontrolovať svoj život myslením.

V každom vzťahu sú pocity oveľa dôležitejšie než myšlienky. Vo vzťahu s Bohom sú najdôležitejšie hlboké pocity ako: túžba, láska, dôvera, nádej, viera, vďačnosť.

Je veľmi dôležité povedať Bohu pravdu o svojich citoch, je to cena dôverného vzťahu.

V modlitbe, ako v každom inom vzťahu, teda musíme:

  • sledovať, ako reagujeme, keď nám Boh zjavuje svoju lásku
  • vyjadriť slovami svoje negatívne alebo pozitívne pocity a vyrozprávať ich Bohu, podeliť sa o ne

Naša pozitívna reakcia. Keď nám niekto prejaví hlbokú lásku, našou prirodzenou reakciou je únik. Mali by sme ju však prijímať s radosťou. John Powell hovorí, že na slová lásky by sme mali odpovedať: „Mohol by si mi to povedať ešte raz?“. Bola by to veľmi uzdravujúca reakcia a potrebujeme takéto zážitky, aby sme mohli vnútorne dozrievať.

Vďaka pozitívnym reakciám na Božiu lásku môžeme intenzívnejšie prežiť Božie posolstvo a prehĺbiť uzdravujúce pocity. Keď spoznávame, sledujeme a vyjadrujeme svoje city, oslavujeme Boha a robíme ho účastným na svojom živote.

Naše negatívne reakcie. Niečo v nás z rôznych dôvodov oponuje Božej láske a tomu, že si nás Boh váži. Necítime sa toho hodní, lebo sa nám zdá, že môžeme mať len to, čo sme si nezaslúžili. Môže sa nám tiež zdať, že keď sa raz priblížime k Bohu, bude od nás očakávať zmenu nášho života. To nás znepokojuje a zastrašuje.

Ak sa nechceme nechať ovládnuť takýmito negatívnymi pocitmi, musíme ich vyjadriť, pretože v konfrontácii s nimi sa od nich oslobodzujeme. Aby sme sa o ne mohli podeliť s Bohom, musíme ich najprv odhaliť, porozumieť im, a vyrozprávať.

Ak sa nesnažíme oslobodiť z jarma týchto negatívnych emócií, budeme odporovať Božej láske. Tento odpor zachytáva ako filter svetlo oživujúcej Božej lásky. Podstatnou častou modlitby je práve uvedomenie si negatívnych pocitov, ktoré sú protirečením Božej lásky.

Nakoľko v nás Božia prítomnosť bude prinášať ovocie, závisí od našej snahy, od pozornosti a citlivosti na jeho šepot, pretože on nás vedie na každom úseku našej cesty. Či sa necháme viesť Bohom, bude závisieť od toho, do akej hĺbky si uvedomíme a ovládneme všetko, čo v nás protirečí jeho zjaveniu. Pravdivé spoznanie svojho duchovného stavu nám pomôže prekonať odpor voči Božej láske.

Cesta k viere je dlhá a ťažká, ale v každom jej štádiu dospievame do plnosti života a šťastia. Boh nás k nej stále vedie, veď pre ňu nás stvoril.

Povedal som vám: Nebojte sa ich, nestrachujte sa! Pán, váš Boh, ktorý vás vedie, bude za vás bojovať takisto, ako to pred vašimi očami urobil kvôli vám v Egypte a potom na púšti, kde si sám videl, ako ťa Pán, tvoj Boh, nosil ako muž, ktorý nesie svojho syna; niesol ťa po ceste odvtedy, keď ste vyšli, až kým ste nedošli na toto miesto, a na tejto púšti ste neverili Pánovi, svojmu Bohu, ktorý šiel cestou pred vami, aby vám vyhliadol miesto pre rozloženie stanov, za noci v ohni, aby ste videli cestu, ktorou malí ísť, a cez deň v oblaku´. (Dt 1, 29-33)

ČO POTREBUJEME NA CESTU MODLITBY

Vyhradiť priestor BohuVeľmi dôležitá je atmosféra, ktorú si v čase samoty vytvoríme. Podrobnosti, napr. v akej sme polohe, kde sedíme, kľačíme, alebo či sa prechádzame, sa môžu zdal banálne, ale sú dôležité na udržanie tela i duše v modlitbe. Je dôležité sústrediť svoje zmysly na predmety, ktoré pomáhajú v sústredení, inak budeme roztržití. Tomu môže poslúžiť napríklad obraz, sviečka alebo hudba.Keď sa uvoľníme, začnime myslieť na toho, pre ktorého sme si pripravili čas samoty. Pomôcť môže akákoľvek predstava o Bohu, ktorá nám práve čosi hovorí. Môže byť užitočné sústrediť zvoliť si niektorý verš a opakovať ho.

Toto je dôležité cvičenie modlitby a ak sme vystresovaní, nepokojní a veľmi roztržití, môže zaberať veľkú časť času samoty.

Keď sa nám podarí vytvoriť vhodnú atmosféru, uvoľnime sa a sústreďme. Môžeme to urobiť aj tak, že na niečo sústredíme svoju pozornosť, napríklad na zvuky, ktoré počujeme okolo seba. Toto cvičenie je samo osebe veľmi dôležité, pretože dosiahnuť pokoj a samotu, ktoré sú nevyhnutné k modlitbe, si vyžaduje trochu času.

Na ceste viery si musíme predovšetkým vyhradiť v živote priestor pre Boha, aby sme „spoznali Boží dar“ (Jn 4, 10). Predovšetkým si musíme v dennom programe určiť čas na samotu a dodržiavať ho. Veľmi pomôže, ak ho okolie bude rešpektovať – o dôležitosti svojho práva na samotu však musíme najprv presvedčiť seba, a potom druhých.

Preskúmať svoju OSOBNÚ skúsenosť

 

Pri rozjímaní o rôznych spôsoboch, akými sa Boha dáva poznať, potrebujete čas na uvedomenie si a vyjadrenie svojich osobných skúsenosti. Máme sklon využiť iba malú časť z bohatého pokladu skúseností, ktoré sme získali, a to nás ochudobňuje. Carl Jung to vyjadruje obrazom malého ostrova vo veľkom oceáne. Ostrov symbolizuje skromné citové skúsenosti, ktoré si uvedomujeme. Oceán predstavuje širokú škálu skúseností, ktoré zostávajú ukryté v našom podvedomí. Prežiť celý život na tomto ostrove, nezaujímať sa o bohatstvá oceánu a báť sa ho, je našou ľudskou tragédiou.

Vždy, keď sa modlíme, mali by sme venovať pozornosť tej časti svojej skúsenosti, ktorú považujeme za najsilnejšiu – či už v nás vyvoláva silné pozitívne pocity alebo výrazný odpor.

Ak pri modlitbe nedovolíme Božiemu slovu prehovoriť k svojej osobnej skúsenosti, riskujeme, že Boh zostane cudzí a vzdialený nášmu každodennému životu a radostná zvesť bude ilúziou.

Aby sa Božia láska stala našou, musíme vpustiť abstraktnú myšlienku tejto lásky do svojej osobnej skúsenosti. Ak sme prebudili svoju prežitú skúsenosť a trošku sa zastavíme, nadobudne farbu a zmysel. Boh sa musí stať telom, aby mohol získať celé naše srdce i dušu, celý rozum i sily. Nikto sa nemôže opiť, ak o víne iba uvažuje.

VŠEOBECNÁ skúsenosť = múdrosť tradície

 

Okrem osobnej individuálnej skúsenosti existuje aj všeobecná skúsenosť, ktorá je spoločným dedičstvom ľudí. Je prúdom múdrosti, ktorý vteká do života každého z nás. Jej prameň je v kultúre, z ktorej pochádzame. Pokojné vtekanie jej hlbokých vôd však neupúta našu vedomú pozornosť, je ako vzduch ktorý dýchame. To spôsobuje, že počas nášho života si väčšinou ani neuvedomujeme bohatstvo, ktoré nám táto múdrosť ponúka.

Väčšina z nás vyjadruje svoje myšlienky a stavy duše slovami. Oveľa účinnejší spôsob, ktorý sme sa v detstve naučili, je vyjadrovanie sa symbolmi. Symbolmi ako rozprávky, poézia, obrazy vstupujeme do kontaktu s múdrosťou tradície spoločnosti, v ktorej žijeme. Tieto príhody a iné formy symbolických výrazov dávajú formu našej osobnej skúsenosti a učia nás dôverovať v život.

Naučme sa tak dôverovať symbolom, ako dôverujeme svojim myšlienkam.

BIBLICKÁ skúsenosť

 

V poznávaní skutočnej tváre Boha, ktorú nám sám zjavil, spoznávame aj svoju skutočnú osobnú hodnotu. Ježiš nás vyzýva uveriť, že sme milovaní a milovaniahodní v Otcových očiach. Otec nás miluje tak ako Ježiša a my sme pozvaní prežívať s nimi ich vzájomný život a šťastie. Ježiš nám pomáha pochopiť naše ľudské skúsenosti vo svetle lásky, ktorou nás miluje, aby sme tak odhalili pravý význam našej skúsenosti.

Reflexia

 

Samotnú modlitbu je veľmi dôležité ukončiť reflexiou (spätným pohľadom, zamyslením sa) toho, čo sa v modlitbe udialo. Je veľmi dobré zapisovať si svoju reflexiu:

Čo ma zaujalo? Aké pocity som mal počas modlitby, čo som prežíval?

Ako som sa správal, aký vzťah som prežíval k Bohu, k Ježišovi, k Duchu Svätému, k Márii, atď? Ku iným? – Modlitba je vždy osobný vzťah.

Kam ma Pán teraz vedie, čo mi ukazuje? Kam ma vedie v modlitbe? Kam ma vedie v živote?

Pri reflexii nerobíme rozumovú cenzúru svojho prežívania, prežívanie nehodnotíme a nemoralizujeme – pocity nie sú dobré a zlé, sú hlasom s dôležitým posolstvom.

Modlitba týždňa: Lk 24, 13-35Ježiš javí hlboký záujem o naše ľudské zážitky, venuje im veľkú pozornosť, prežíva ich s nami, chce aby mu o nich podrobne rozprávali, aby vediel ako sa cítime.Preto mu, ako odpoveď na jeho výzvu vyrozprávajme všetko, čo nás znepokojuje. Ako to vidím. Čo sa stalo. Nesúďme a nehodnoťme, iba vyrozprávajme ako sa cítime. Nechajme si určitý čas na pochopenie a slovné vyjadrenie svojich zážitkov.

Cestou do Emauz chce Ježiš pocestným pomôcť pochopiť skutočnú hodnotu a zmysel toho, čo prežívajú. Základná zjavujúca pravda, ktorú nám Ježiš predkladá je, že nič sa nedeje náhodou, že vo všetkom je prítomná Božia láska a prozreteľnosť.

Najprv sa upokojme a všimnime si toho, kto kráča vedľa nás ako priateľ. „Nazval som vás priateľmi“ (Jn 15, 15). Ježiš nás žiada, aby sme mu povedali o našich znepokojeniach. Chce mať účasť na našich bolestiach, ako na nich máme účasť my sami.

V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.