(4. adventná nedeľa, 18. decembra 2016) – „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku“ – prijatie s dôverou je základom kresťanskej skúsenosti vzťahu s Bohom, tajomstvo, ktoré sa nás osobitne dotýka na Vianoce, pred ktorými sa už bezprostredne ocitáme. – Tak ako Ježiš Kristus prijal ľudskú prirodzenosť, a stal sa človekom, aj my sme pozvaní prijať Božie posolstvo do nášho života s dôverou. – Súčasťou tohto prijatia, akýmsi nevyhnutným základom je rozhodnutie žiť v súlade s Božími prikázaniami, znamená to uvádzanie Božích prikázania do nášho života.
Táto výzva sa v prvom rade uskutočňuje osobným prijatím Ježiša Krista za svojho Pána a Vykupiteľa, prijatie Ducha Svätého, ktorý nás zmocňuje a posilňuje v láske, a k ďalším evanjeliovým hodnotám.
Zdá sa to byť veľmi jednoduché, no zo života vieme, že to také jednoduché vôbec nie je, a hlavne život v súlade s evanjeliovými hodnotami, keď sa začne hovoriť najmä o nároku odpustenia, zriekania sa, aktívneho prevzatia kríža, obetovania sa a dôverného odovzdania sa do božích rúk v okolnostiach, ktoré nás stavajú pred istý nárok, tak vtedy, prežívať autenticky evanjeliové hodnoty, vôbec nie je jednoduché a často zakúšame vlastnú ľudskú krehkosť a neschopnosť.
Stojíme tu teda pred konkrétnou otázkou: Ako môžeme dosiahnuť to, aby hodnoty, pre ktoré sa v živote rozhodli, skutočne aj stvárňovali a premieňali náš konkrétny život? Čo možno povedať o spôsoboch, ktorými sa možno k hodnotám postaviť, aby oni stvárňovali a premieňali náš život?
Jezuitský páter a zakladateľ Inštitútu psychológie na Pápežskej Gregorovej univezite, Luigi Rulla definuje tri spôsoby možného postoja k evanjeliovým, teda k transcedentným hodnotám: „compiacenza“ – teda snaha zapáčiť sa, identifikácia a interiorizácia, čiže zvnútornenie.
Snaha zapáčiť sa
Je to spôsob, kedy človek akceptuje vplyv inej osoby alebo skupiny za tým účelom, aby dosiahol pozitívnu reakciu alebo aby sa vyhol trestu či postihu zo strany iných. Ide však len o vonkajšie správanie, aj keď sa správa v súlade s istými hodnotami, tie v skutočnosti ostávajú len na povrchu a nestávajú sa jeho trvalou súčasťou. Tak sa stáva, že jeho dobré správanie, je len pred očami iných, a naopak stráca svoj zmysel, ak by malo byť prežívané v skrytosti. Tým, že sa prispôsobí požiadavkám, ktoré na neho kladie okolie, môže sa javiť napr. ako dobrý rehoľník, ktorý rešpektuje a poslúcha svojich predstavených, avšak vo svojom vnútri nie je stotožnený s tým, čo robí. V podstate žije v ilúzii o sebe samom, podvedome podvádza iných a aj seba samého. Nie je vnútorne slobodný, je závislý na autorite, na mienke druhých, je nerozhodný a nemá vlastný pevný názor. Základom motivácie jeho správania je strach, hľadanie uznania zo strany iných pre potvrdenie vlastnej hodnoty. Zo strachu pred možnou kritikou veľa energie a pozornosti investuje do skúmania očakávania iných, čo však spôsobuje, že takmer nikdy nie je sám sebou, pretože prakticky neverí v hodnotu, ktorú svojim správaním proklamuje. Ide vyslovene o utilitaristický postoj k hodnotám. Tento postoj možno prirovnať k postoju malého dieťaťa, pre ktorého takého správanie je adekvátne, ak však človek s takýmto vnútorným postojom zostane do dospelého veku, tak ostáva nezrelou osobnosťou. Podobá sa nemúdremu človeku z evanjelia, ktorý postavil svoj život na piesku, keď prišla búrka, dom sa zrútil, lebo nebol postavený na pevnom základe.
Identifikácia
Je spôsob prístupu k hodnotám toho, kto preberá isté postoje alebo správanie druhého, či skupiny preto, aby sa s ňou stotožnil, identifikoval. Aj keď v tomto procese postoje a hodnoty od iného preberá, čo sa nedeje pri snahe zapáčiť sa, tak na druhej strane, hodnoty preberá len natoľko, nakoľko tento proces stotožnenia sa, identifikácie s inými, mu zabezpečí nadobudnutie pozitívneho obrazu o sebe. Proces identifikácie je typický pre adolescentný, pubertálny vek, kedy sa mladý človek prirovnáva, identifikuje so vzormi, ideálmi, so slávnymi ľuďmi. (Plagáty celebrít na stenách). Čím viac im dáva priestor vo svojom živote, čím viac sa cíti byť s nimi jedno, tým sa aj sám cíti dôležitejší, zdá sa mu že, že niečo znamená, a tak rastie jeho vlastné „Ja“. V podstate však ide o utilitaristický a obranný vnútorný postoj k hodnotám, čo značí, že hodnoty ako také sa prostredníctvom procesu identifikácie nestávajú natrvalo vnútornou výbavou, trvalým postojom človeka, pretože sú prijímané a prežívané len dovtedy, pokiaľ trvá väzba medzi jednotlivcom a druhou osobou, či skupinou. V okamihu, keď sa väzba rozpadne, hodnoty, ktoré boli dovtedy dôležité, strácajú svoju váhu a zmysel. Často sa s touto skutočnosťou stretávajú kňazi, ktorí prídu do novej farnosti – zo začiatku všetci túžia byť s ním priatelia, lebo sa identifikujú s ideálom, ktorý kňaz predstavuje a cítia sa dobre, lebo to v nich posilňuje pocit vlastnej sebahodnoty, no v okamihu, keď ľudia objavia na kňazovi aj nejaké slabosti či nedostatky, niektorí z nich veľmi rýchlo strácajú záujem o priateľstvo, lebo stále na nezrelom procese identifikácie.
Interiorizácia, zvnútornenie
Je to taký spôsob prístupu k hodnotám, kedy človek prijíma vplyvy iného človeka alebo skupiny, ktorý je koherentný s jeho vlastným hodnotovým systémom a presvedčením. Možno povedať, že človek zvnútorňuje evanjeliové hodnoty, teda, hodnoty či ideály zjavené Kristom prežíva natoľko, nakoľko je vnútorne slobodný a disponovaný ich prijať, aby ho premenili. Prakticky to znamená, že prijatie hodnôt je motivované láskou k samým hodnotám, bez vedomého či podvedomého utilitaristického, alebo obranného postoja. K tomu, aby človek mohol zvnútorniť hodnoty, ktoré túži vo svojom živote prežívať, je potrebné, aby poznal sám seba, poznal svoje psychické potreby, ktoré sa môžu niekedy ocitnúť v protiklade k zvoleným hodnotám. Týmto sebapoznaním postupne nadobúda väčšiu slobodu od seba samého, od svojich podvedomých zábran, a tak sa stáva disponovanejším prijať evanjeliové hodnoty do svojho života takým spôsobom, aby ho premenili. Človek, ktorý zvnútorňuje evanjeliové hodnoty, aj keď pociťuje a vníma v sebe vplyv vnútorných podmienok, ktoré mu v tom bránia, tak v konečnom dôsledku im nepodlieha. Keď potom prežíva takto zvnútornené hodnoty, nepočíta s ľudskými ohľadmi a nereaguje v súlade s logikou sympatie či antipatie. Žije v súlade s hodnotou preto, lebo v ňu verí a je sám presvedčený o jej správnosti. Zvnútornenie je však procesom, dozrievaním, nie je to nič, čo prichádza samé, automaticky. Takto človek, ktorý sa rozhodol ísť za Kristom, teda žiť evanjeliové hodnoty, aj keď pritom naráža na prekážky a kvôli hodnotám podstupuje aj utrpenie, tak nerezignuje na hodnoty, pretože tie sú dôležitejšie.
To čo bolo povedané vyššie, teda o rozdieloch v rozličných postojoch k hodnotám, podobným spôsobom vyjadril aj sv. Ignác z Loyoly, keď v Konštitúciách Spoločnosti Ježišovej píše:
„Všetci nech sa snažia mať správny úmysel nielen všeobecne čo do životného stavu, ale aj pokiaľ ide o všetky jeho jednotlivé veci. Pritom nech vždy hľadia verne slúžiť a páčiť sa Božej dobrote pre ňu samu a pre lásku a vzácne dobrodenia, ktorými nás vopred obdarila, a nie zo strachu pred trestom alebo z nádeje na odmenu, hoci aj tieto pohnútky sa majú využiť. Často ich treba upozorňovať, aby vo všetkom hľadali Boha, a pokiaľ možno zbavili sa lásky k tvorom a venovali celú náklonnosť ich Stvoriteľovi, jeho milovali vo všetkých tvoroch a všetky v ňom podľa jeho najsvätejšej a božej vôle“.[1]
Človek na svojej ceste za Kristom, na ceste prežívania evanjeliových hodnôt je teda pozývaný k tomu, aby poznal seba samého, aby sa stával slobodnejším od všetkého, čo mu vo svojom srdci v tom bráni, aby sa tak stal disponovaným k zvnútorneniu evanjeliových hodnôt, ktoré premieňajú jeho život a pripodobňujú ho stále viac ku Kristovi. To je vskutku aj vlastným cieľom každého kresťana, ktorý sa vydal na cestu za Ježišom Kristom, a prijal rozhodnutie prijať Božie slovo a hodnoty s ním spojené do svojho života.
[1] Stanovy Spoločnosti Ježišovej, čl. 288.
(Obrázok: Ján Mathé: Pokora, 1995)
Pridaj komentár