27Pravidlá rozlišovania duchov

Tým, že poznáme, čo je útecha a neútecha, v ich rozsahu to, čo je zbožnosť, bude treba objaviť alebo odkryť ich príčiny a ich vnútorné pohnútky, ku ktorým vedú. Svätý Ignác navrhuje dve série pravidiel: prvé, ktoré sú viac vhodné pre Prvý týždeň (por. DC 313-327), totiž pre tých, ktorí začínajú a druhé, ktoré sú viac vhodné pre Druhý týždeň (por. DC 328-336), teda pre tých, ktorí viac pokročili v duchovnom živote. Medzi nimi nachádzame istý stupeň gradácie, istý stupeň vystupňovania, a preto by bolo vhodné porovnať niektoré z ich charakteristických znakov alebo rysov. Všetky sú v úlohe, väčšej, či menšej, aby sa s ľahkosťou našiel Boh náš Pán.

Na prvom mieste, rozdiel nachádzame v samotnom titule „Pravidiel“. Pravidlá Prvého týždňa majú sklon byť viac všeobecné: „Pravidlá, aby sme nejakým spôsobom poznali…“. (por. DC 313) Naopak pravidlá Druhého týždňa sú venované väčšiemu rozoznávaniu: „Pravidlá týkajúce sa toho istého cieľa s väčším rozoznávaním duchov…“ (con mayor discreción). (por. DC 328) Prvé pravidlá sú určené tým, ktorí ešte „kráčajú z jedného smrteľného hriechu do druhého“ (DC 314) a tým, ktorí „sa usilujú očistiť sa od svojich hriechov“ (DC 315) a tiež osobám, ktoré nie sú šikovné v duchovných veciach (DC 9). Navyše prvé pravidlá sa zameriavajú na hrubé až vnútorné pohyby ako „sú zdanlivé rozkoše (potešenia), podnecujúc ich k tomu, aby si predstavovali zmyselné radosti a rozkoše“. (DC 314) Druhé pravidlá sa zase zaoberajú „zdanlivými dôvodmi, jemnosťou a pravidelnosťou ustavičných lží“ (DC 329), aby exercitanti, ktorí nemohli byť porazení s jasnými pokušeniami, boli „pokúšaní pod zámienkou dobra“ (DC 10). Preto sv. Ignác vhodne naznačuje, že ak ide o osobu, ktorá by v duchovných veciach nebola šikovná, a ak je hrubo a otvorene, či jasne pokúšaná, aby sa jej nedávali pravidlá s väčším rozoznávaním duchov, ktoré sú vhodné pre Druhý týždeň, pretože pokiaľ mu budú môcť byť užitočné tie z Prvého týždňa, budú mu škodiť tie z Druhého týždňa, pretože matéria tohto týždňa je viac jemnejšia a detailnejšia, než aby ju mohol porozumieť. (por. DC 9) Na druhej strane teda vidíme, že matéria Druhého týždňa je pre ľudí, ktorí takúto matériu môžu porozumieť. Pravidlá Prvého týždňa sa okrem toho ešte zaoberajú hrubými alebo drsnými vnútornými pohybmi ako sú návrhy alebo podnety zdanlivých rozkoší, ktoré v nich vyvolávajú zmyselné a rozkošné predstavy. (por. DC 314) Pravidlá Druhého týždňa sa zase zaoberajú zdanlivými dôvodmi, bezvýznamnými malichernosťami a ustavičnými lžami. (por. DC 329) Ide o exercitantov, ktorí nemohli byť porazený otvorenými a priamymi pokušeniami a sú tak napádaní a pokúšaní pod zámienkou dobra. Práve týmto je dobré vysvetliť pravidlá Druhého týždňa. Preto Ignác vhodne naznačuje, že ak sa jedná o osobu, ktorá nebola v duchovných veciach šikovná a najmä, keď je hrubo a otvorene pokúšaná, aby sa jej nevysvetľovali pravidlá o rozoznávaní rozličných duchov z Druhého týždňa, lebo nakoľko by jej pomáhali pravidlá Prvého týždňa, natoľko by jej uškodili pravidlá Druhého týždňa, pretože ide o jemnejšiu a vyššiu látku, než by ju mohla porozumieť. (por. DC 9)

Motívy a podnety zbožnosti

V týchto pravidlách sv. Ignáca nachádzame vzácne a najmä vynikajúce normy, aby sme rozpoznali motívy a podnety zbožnosti a tak, aby sme vedeli, či je to reálne Boh, ktorého nachádzame v zbožnosti. Ignác rozdeľuje útechy na dva druhy: bez predchádzajúcej príčiny a s predchádzajúcou príčinou. Prvý druh útechy pochádza vždy od Boha, pretože „iba Boh náš Pán môže dať útechu duši bez predchádzajúcej príčiny, lebo je vlastnosťou Stvoriteľa vstúpiť do nej, vyjsť z nej a pôsobiť v nej hnutia tým, že ju celú pritiahne k láske svojho Božského majestátu. Hovorím, bez žiadnej predchádzajúcej predtuchy alebo poznania nejakého predmetu, skrze ktorý by mohla prísť taká útecha duše pomocou jej úkonov rozumu a vôle“. (DC 330)

Páter Suárez, keď sa vyjadroval o príčine týchto zbožností, ktoré predchádzajú každý slobodný akt, hovorí: „Stadiaľto je zjavné, že príčinou takejto zbožnosti je Duch Svätý, pretože tento efekt alebo účinok patrí podnecujúcej milosti, z ktorej, nakoľko je taká, jediná vlastná príčina je Duch Svätý.“ Ignác však zámerne hovorí, že útecha bez predchádzajúcej príčiny je tá, ktorá nemá nijaké predchádzajúce poznanie alebo cítenie, či predtuchu.

Útechy s predchádzajúcou príčinou môžu prichádzať od Boha alebo od dobrého anjela alebo dokonca aj od zlého, (por. DC 331; Autobiografia 19, 31; vízia hada, ktorý vyvolával v Ignácovi toľkú útechu) čo v istom prípade nevylučuje absolútnu potrebu milosti, čo v prípade Boha alebo dobrého anjela znamená, že ide o nadprirodzené konanie a pôsobenie. Konkrétne sa však Ignác snaží ukázať to, že vonkajšia príčina útechy alebo zbožnosti je od dobrého alebo od zlého a to, že pôsobenie dobrého ducha je súčasťou Božieho pôsobenia. Prostredníctvom tohto rozoznávania Ignác vyučuje spôsob ako ísť k Bohu a ako ho rozpoznať.

(Spracoval Ján Benkovský podľa Alfonso de la Mora, La devoción en el espíritu de san Ignacio, s. 31-40)