Ako sme už videli, narcistická porucha osobnosti má svoje korene vo vývinovom štádiu raného detstva, keď sa dieťaťu nedostáva primeranej starostlivosti, a to dvoma spôsobmi, buď prílišným zanedbaním starostlivosti o dieťa, alebo – čo je vlastne to isté – prístupom k dieťaťu bez limitov, bez akýchkoľvek ohraničení a nárokov na dieťa, čo v ňom príliš posilní pocit, že je stredobodom vesmíru.
Psychológ Carl Risé prináša v tomto zmysle zaujímavé výsledky experimentálnych výskumov v 70. rokoch 20. storočia vzhľadom na tzv. „antiautoritatívnu“ výchovu. Hovorí o tom, že pozorovaným deťom bola poskytnutá plná sloboda, bez limitov, bez obmedzení a zákazov. Výsledky ukázali, že tieto deti po asi jedenapolročnej výchove týmto spôsobom preukazovali vo väčšine prípadov príznaky depresie, ba až psychoticko-fyzickej narušenosti až do takej miery, že tento výskum bol predčasne ukončený.[1]
Z tohto hľadiska má vo vývinovom procese okrem matky dôležité poslanie aj otec. Je to práve on, kto – či už z kultúrneho alebo citového pohľadu – má úlohu oddeliť, separovať dieťa od matky a uviesť ho do širšieho kontextu života spoločnosti. Na rozdiel od matky, ktorá pre dieťa, a osobitným spôsobom pre dievča, predstavuje svet zjednotenia a symbiózy prežitej v ranom detstve, avšak nereálnej v dospelom veku, otec naopak predstavuje reálnejšiu dimenziu života, keď napomáha rozvoj schopnosti autonómie a nezávislosti, čo umožňujú dieťaťu prekonávať prekážky a ťažkosti. Je to práve ono „nie“, ktoré častejšie vyslovuje vo výchove otec, čo vzhľadom na psychický vývin osobnosti napomáha rozvoj vlastnej, rozlíšenej identity. Ak k tomuto „nie“ vo výchove dieťaťa nepríde, ak sa dieťa nenaučí čeliť limitom, je možné, že nebude napredovať vo vývine zdravým spôsobom, ale ostane v štádiu autizmu, či symbiózy – teda citového stavu, keď je dieťa centrom sveta a všetko sa krúti okolo neho, pričom ešte neprežíva vlastnú identitu, ale cíti sa byť zjednotené s osobou matky. Ak k tomuto ďalšiemu vývinu nepríde, dieťaťu budú chýbať ďalšie stupne psychickej štruktúry, ktoré sú základom pre zdravý vývin vlastnej identity a tiež reálneho akceptovania limitov a ohraničení, s ktorými sa človek v dospelom veku stretáva.
Postava otca má vo výchove dieťaťa, osobitne chlapca, nezastupiteľnú úlohu aj pokiaľ ide o schopnosť zdravého spracovávania agresivity. Ide tu v podstate o niečo, čo podľa Freuda znamená prekonanie oidipovského konfliktu medzi chlapcom a otcom, keď ho otcova postava núti spracovať agresiu takým spôsobom, že ju usmerní voči prekážkam a ťažkostiam v živote, pričom sa táto skúsenosť stane základom uspokojenia a dôvery v seba samého a tiež voči rodičovským výchovným inštrukciám. Táto dôvera, ktorá sa rodí a posilňuje v tomto procese, bude v neskoršom veku základom dôvery, ktorá je potrebná na utváranie stabilných medziľudských vzťahov. Ak však k tomuto nedôjde, čo je čoraz častejší prípad v dnešnej modernej spoločnosti, keď prítomnosť otca v rodine a vo výchove čoraz častejšie absentuje, nastáva nebezpečenstvo, že dieťa sa vyvíja v istej štrukturálnej neistote, s akousi stálou potrebou hľadať v iných zrkadlo seba samého, čo sa v dospelom veku prejavuje tak, že človek vo vzťahu s inými hľadá predovšetkým potvrdenie seba samého. Inými slovami, očakáva od druhých neustálu akceptáciu, uznanie a obdiv. Je zrejmé, že pre takto vnútorne štruktúrovaného človeka, s jeho najčastejšie neuvedomenými očakávaniami, je prakticky nemožné prežívať hlboké a stabilné medziľudské vzťahy.[2]
Úloha trestu vo výchove
S postavou otca vo vývine dieťaťa a s témou správneho usmernenia agresivity dieťaťa úzko súvisí aj téma trestania vo výchove. Ako sme už videli na základe výskumov, o ktorých píše Risé vo svojej knihe Neakceptovateľná neprítomnosť otca, v prípade „antiautoritatívnej“ výchovy, teda keď sa z výchovy stratia príkazy a tresty, je možné pozorovať, že dieťa prežíva viac pochybností dotýkajúcich sa jeho samého, pričom v neskoršom veku nevie spracovávať agresivitu primeraným a vhodným spôsobom a vzťahy s druhými neprežíva stabilne. Lasch vo svojej štúdii o mentalite narcizmu ilustruje túto absenciu trestu listom jedenásťročného chlapca Henryho:
„»Učí ma hrať baskedbal a iné športy a dáva mi všetko, čo môže« – avšak, sťažuje si – »ale nikdy mi nedal facku, keď som si to zaslúžil«. Zdá sa, že to, čo chce toto dieťa povedať, je, že otec mu nedal to, čo potreboval na to, aby sa stal osobnosťou: spravodlivý trest pre jeho chyby. Pre ľudí, ktorí žijú v permisívnej kultúre, je zarážajúce a ťažké pochopiť, že chýbajúci trest môže byť chápaný ako nedostatok niečoho dôležitého. Avšak pre niektoré deti je oveľa bolestnejšie prežívať nepotrestaný pocit viny, ako dostať facku.“[3]
Spravodlivý trest za skutky, ktoré si ho zaslúžia, má pre dieťa skutočne očisťujúcu funkciu. Trest je dôležitý v tom, že dáva meno niečomu, čo dieťa môže vnímať ako svoje vlastné, a zároveň mu tak poskytuje nádej, že vina môže byť odpustená a uzdravená, čo nie je možné v prípade, ak vina nie je identifikovaná, alebo je popretá. Niečo podobné vyjadrujú aj náboženské tradície, keď zdôrazňujú dôležitosť pokánia. Pokánie je niečo ako priznanie sa k vine, čo je zároveň vyjadrením túžby po jej odčinení. Inými slovami, je to vyjadrenie túžby po vstaní z pádu a opätovnom otvorení sa pre život. Vďaka tomu pokánie nesie v sebe vždy veľmi silné pozitívne posolstvo nádeje.[4] (Pokračovanie zajtra….)
(Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).
[1] Porov. RISÉ, C.: Il padre l’assente inaccettabile (Neakceptovateľná neprítomnosť otca), s. 25 – 26.
[2] Porov. LASCH, C.: La cultura del narcisismo (Narcistická kultúra), s. 202.
[3] LASCH, C.: La cultura del narcisismo (Narcistická kultúra), s. 202.
[4] Porov. CUCCI, G.: Il fascino del male: I vizi capitali (Fascinujúce zlo: Sedem hlavných hriechov), s. 55.
13. apríla 2016 at 11:24
Pekne vysvetlená úloha otca 🙂
Tresty sú pre deti dôležité, no možno by som sa prikláňala viac k netelesným trestom, tie sú niekedy oveľa viac efektívnejšie. Ale každá osobnosť je iná…
Teším sa na pokračovanie 🙂