Reaktívny narcizmus
Podľa Sperryho reaktívny narcizmus zodpovedá kritériám narcistickej poruchy osobnosti, tak ako ju diagnostikuje DSM IV. Hoci takíto ľudia na prvý pohľad môžu vzbudzovať príjemný a príťažlivý dojem, ľahko sa menia na ľudí chladných, cynických a vypočítavých. V skutočnosti prežívajú akúsi permanentnú nespokojnosť a mrzutosť, ktorá je schopná otráviť celé okolie. Táto nespokojnosť vyviera z frustrácie prehnaných predstáv a fantázií o vlastnej veľkosti, pričom túto frustráciu takáto osobnosť nevie prijať a má tendenciu projektovať ju do svojho okolia. Dôsledkom toho sú tí druhí neschopní, zlí, vždy na vine, čím sa však narcistický človek uzaviera do začarovaného kruhu a utvrdzuje sám seba vo vnútornom sklamaní, beznádeji a nespokojnosti.
Dôvodom takéhoto narcizmu, ako sme už uviedli, sú poruchy vo vývine počas raného detstva, keď dieťa prežilo silné momenty frustrácie, teda zranenia, ktoré nebolo schopné asimilovať vhodným spôsobom. Tak sa v ňom nerozvinul dostatočne zmysel pre vlastnú identitu, čo sa odrazilo vo veľmi nízkom sebavedomí a sebaúcte. Keďže dieťa nevedelo tieto negatívne pocity v sebe integrovať, naučilo sa proti nim brániť akousi iluzórnou predstavou vlastnej jedinečnosti a nadradenosti, čo sa v dospelom veku prejavuje ako neschopnosť akceptovať v sebe negatívne pocity dotýkajúce sa vlastnej osobnosti, jej hraníc a vlastných nedostatkov.
Táto vnútorná krehkosť osobnosti potom ovplyvňuje aj kontakt s vonkajším prostredím. Akákoľvek konfrontácia medzi vnútornými túžbami a realitou vyvoláva v osobnosti takú veľkú neuvedomenú úzkosť, že ju nevie spracovať iným spôsobom ako tým, že poprie alebo si prispôsobí vonkajšiu skutočnosť, čo značí, že stratí pravdivý kontakt s vonkajšou realitou. Psychiater Scott Peck preto takého osobnosti nazýva „ľuďmi lži“.
Len Sperry sa vo svojej knihe osobitným spôsobom sústreďuje na to, ako sa ľudia trpiaci reaktívnym narcizmom prejavujú, keď sa ocitnú v pastoračnej službe cirkevnej komunity:
„Reaktívni narcisti, ktorí sa v cirkevnej komunite dostanú do vedúcej pozície, môžu zapríčiniť závažné problémy. Zvyčajne túžia obklopiť sa vlastnými obdivovateľmi. Keď idú za realizáciou vlastných cieľov, nezáleží im na tom, či niekoho zrania, naopak, majú tendenciu obviňovať a znevažovať iných, aby vynikla ich nadradenosť. Vzhľadom na nedostatočnú schopnosť empatie sú necitliví na pocity a potreby druhých. Pokúšajú sa realizovať veľké ciele a projekty, ktoré však vzhľadom na nedostatočnú schopnosť pravdivého hodnotenia reality dokončia neúspechom. Ak sa tak deje, vinu prisudzujú iným.“[1]
Sebapodvádzajúci narcizmus
Zatiaľ čo reaktívny narcizmus má svoje korene v príliš rigidnom, ba až brutálnom výchovnom prostredí, ktoré zanechalo hlboké zranenia v citovom vývine dieťaťa, sebapodvádzajúci narcizmus je podľa Sperryho ovocím prehnaných rodičovských očakávaní od dieťaťa. Aj tento druh narcizmu však ešte stále patrí do skupiny narcistickej poruchy osobnosti, ako ju diagnostikuje DSM IV.
Počas citového vývinu v ranom detstve dieťaťa rodičia pravdepodobne zaťažili dieťa svojimi vlastnými prehnanými očakávaniami. Deti sa tak stali nositeľmi ich nezrealizovaných túžob, plánov a nádejí, a možno povedať, že rodičia deti využili na uspokojenie vlastných psychických potrieb. Dieťa, ktoré vnímalo požiadavky rodičov, sa takto naučilo, že byť milovaným a prijatým od rodičov znamená naplniť ich požiadavky dokonalým spôsobom. Týmto spôsobom introjektovalo do seba obraz rodičovskej spokojnosti so sebou samým v takých prípadoch, keď úspešne naplnilo jeho požiadavky a očakávania. To však v ňom zanechalo akýsi vzorec aj v dospelom veku, podľa ktorého byť úspešným a milovaným znamená byť dokonalým perfekcionistom vzhľadom na požiadavky iných, resp. v očiach tých, od ktorých človek môže získať uznanie a ocenenie. Dôsledkom takého citového postoja k životu je povrchné citové prežívanie, neschopnosť empatie a prežívania hlbších a trvácnejších vzťahov.
Pokiaľ ide o ľudí v pastoračnej službe cirkevnej komunity, sebapodvádzajúci narcizmus sa podľa Sperryho môže prejaviť tým, že „pastoračná služba je priaznivou príležitosťou na to, aby sa v človeku posilnilo a potvrdilo jeho grandiózne self. Pre sebapodvádzajúceho narcistu sa teologická vízia služby ako „povolania od Boha“, znak toho, že »bol vyvolený«, môže stať potvrdením vnútorného presvedčenia o vlastnej nadradenosti a jedinečnosti, ktorá ho predurčila byť iným ako ostatní. Ak takéto osobnosti zastávajú verejné činnosti, ako sú predsedanie liturgickým slávnostiam, kázanie či vedenie chórového zboru, majú tendenciu vnímať tento náboženský kontext ako príležitosť na realizáciu a predvedenie sa v zmysle ich povolania. Takto ich pastoračná služba bude úspešná natoľko, nakoľko liturgické zhromaždenie bude »zrkadliť«, obdivovať a oceňovať ich samých. Narcista je v podstate presvedčený, že cieľom liturgie je »kult« jeho vlastnej osoby“[2].
Prežívanie vlastnej sexuality u sebapodvádzajúceho narcistu je podľa Sperryho podstatne autoerotické, čo on sám popiera, zároveň sa to však prejavuje tendenciou k prežívaniu promiskuitných či príležitostných vzťahov. Podvedome vyhľadáva dokonalosť telesných čŕt partnera, pričom paradoxne je táto túžba sprevádzaná vlastnou impotenciou, ktorej príčinou môže byť strach z možnej závislosti od iného človeka. Celibát sa tak môže stať spôsobom, ktorý mu umožňuje prežívať autoerotický charakter sexuality, v čom mu jednak pomáha bezhraničná fantázia a zároveň to môže byť legitímny spôsob, ako sa môže vyhnúť reálnemu vzťahu s iným človekom.
Konštruktívny narcizmus
Konštruktívny narcista nespĺňa aspoň päť z deviatich príznakov podľa DSM IV, takže nejde o narcistickú poruchu osobnosti, ale o narcistickú štruktúru osobnosti, teda o určitý charakter človeka podmienený narcistickými povahovými črtami. Charakteristikou takejto osobnosti je, že len zriedka skresľuje a deformuje vonkajšiu realitu kvôli tomu, aby ospravedlnil a povýšil seba samého. Zvyčajne nepoužíva primitívne obranné mechanizmy, ako sú štiepenie, projekcia, idealizácia alebo znevažovanie iných. Prežíva menšiu úzkosť vzhľadom na vlastné negatívne pocity. Je schopný uvedomiť si a vyjadriť svoje vlastné pocity a byť zodpovedný za vlastné činy. Má tendenciu vyjadriť vlastné myšlienky s dôverou a nezávislosťou, za čo vďačí hlavne vyváženému rodičovskému postoju počas vývinu v ranom detstve. Ten sa pravdepodobne prejavil najmä v realistických očakávaniach voči dieťaťu, čo umožnilo vývin schopnosti autentického vnímania vonkajšej reality.
V pastoračnej službe sa konštruktívny narcista môže podľa Sperryho prejaviť tak, že, hoci sa kvalitatívnym spôsobom odlišuje od predošlých typov narcistických porúch osobnosti, aj tak jeho charakteristickou črtou je
„umenie manipulácie a často sa správa oportunistickým spôsobom. Navzdory tomu má však schopnosť spolupracovať s inými. Prejavuje sa veľkou dôverou vo vlastné schopnosti a rozhodnosťou dosiahnuť vlastné predsavzatia a ciele. Je však schopný prevziať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a nezvaľuje vinu na iných v prípade neúspechu. Niekedy je však ľudsky chladný a málo pozorný voči potrebám iných. Zároveň však disponuje citlivosťou, ktorá mu umožňuje iných inšpirovať k podujatiam spoločného dobra, ktoré presahujú čisto osobné záujmy“[3].
Možno teda v krátkosti zhrnúť, že reaktívnych narcistov charakterizuje neschopnosť reálne vnímať skutočnosť, exhibicionizmus, nadradenosť a grandióznosť, neschopnosť empatie, čiže vcítenia sa do iných. Vzťah k iným je postojom v zmysle „použi a odhoď“. Sebapodvádzajúci narcisti sa prejavujú menšou nadradenosťou a sú menej despotickí. Tiež im však chýba empatia a často sú vnímaní ako prefíkaní a afektovaní. Aj konštruktívni narcisti sú ambiciózni, manipulujúci a precitlivení na kritiku. Predsa však prejavujú dostatočnú dôveru v seba samých, sú schopní zodpovednosti za vlastné činy, sú adaptabilní a vedia reagovať s humorom v komunikácii a v spolupráci s inými. Konštruktívni narcisti preto nie sú príčinou vážnejších problémov v sociálnom a interpersonálnom živote, na rozdiel od predošlých dvoch typov narcistických porúch osobnosti.
Pokiaľ ide o učenie enneagramu, narcistická porucha a štruktúra osobnosti sa vzťahuje na typ osobnosti označenej číslom „tri“, ktorá je charakteristická strachom z neúspechu, čo ju núti k vynikajúcim výsledkom. Možno povedať, že v terminológii enneagramu „nevykúpená trojka“ sa vzťahuje na reaktívny a sebapodvádzajúci narcizmus. Naopak, „vykúpená trojka“ zodpovedá konštruktívnemu narcizmu.
Narcizmus a dnešná kultúra showbiznisu
Narcistickú poruchu a štruktúru osobnosti, alebo, ak by sme hovorili v spirituálnom slovníku, vnútorný postoj pýchy, ako opisuje vo svojej knihe Fascinujúce zlo. Sedem hlavných hriechov Giovanni Cucci,[4] silne podporuje okrem raných zranení aj dnešná hedonistická kultúra, v ktorej tzv. showbiznis má dôležité miesto. Dôraz na úspech, fyzické aspekty krásy, svet celebrít sú veľmi výrečným vyjadrením toho. V základe je to neustále podporovanie vedomia, že najdôležitejšie je byť v centre pozornosti a prijímať obdiv. Tomuto kritériu sa potom často podriaďuje všetko ostatné: spôsob vyjadrovania, oblečenia, utvárania a udržiavania vzťahov, trávenie voľného času. Človeku s takýmto postojom k životu však nakoniec prináša do jeho života veľkú povrchnosť, stratu opravdivých priateľov, vnútornú prázdnotu, a predovšetkým stratu vnútorného pokoja a radosti. (Pokračovanie zajtra…..)
(Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).
[1] SPERRY, L.: Psicologia, ministero e comunità (Psychológia, pastoračná služba a komunita), s. 32.
[2] SPERRY, L.: Psicologia, ministero e comunità (Psychológia, pastoračná služba a komunita), s. 34
[3] SPERRY, L.: Psicologia, ministero e comunità (Psychológia, pastoračná služba a komunita), s. 37.
[4] Porov. CUCCI, G.: Il fascino del male: I vizi capitali (Fascinujúce zlo: Sedem hlavných hriechov), s. 59 – 62.
Pridaj komentár