Keď som uvažoval nad dnešným príhovor, uvedomil som si, že dnešný deň má viacero hlbokých obsahov. Ten prvý nachádzame v zápase o vieru v živote apoštola Tomáša, ktorý sme si vypočuli v evanjeliu. Druhé hlboké posolstvo je posolstvo pokoja, ktoré Pán Ježiš adresuje po svojom zmŕtvychvstaní apoštolom, ale zároveň aj každému z nás, ktorí sme prijali a prijímame Ducha Svätého, čo je zároveň povolanie ku svätosti každého z nás, nuž a nakoniec je to sviatok Božieho milosrdenstva, ktoré slávime práve dnes, a ktorý v Cirkvi vyhlásil Ján Pavol II. – Nakoniec som sa rozhodol vyrozprávať vám jeden príbeh ženy, ktorý nejakým zvláštnym spôsobom spája všetky tieto témy: tému zápasu o vieru v Boha, tému hlbokého pokoja pre tých, ktorí prijmu dar Ducha Svätého, tému svätosi, a hlavne tému nekonečného Božieho milosrdenstva.
Talianska profesorka filozofie Wanda Tommasi, vychádzajúc z výzvy Simony Weilovej, že naša doba potrebuje nový typ svätosti, vo svojom článku predstavuje jednu takúto nekonvenčnú (a nekanonizovanú) sväticu 20. storočia.
Etty Hillesumová bola holandská židovka, ktorá ako 29-ročná zomrela v koncentračnom tábore Osvienčim v novembri pred 70 rokmi. Z pohľadu tradičnej morálky bol jej život totálnym škandálom. V 27-rokoch udržiavala sexuálny vzťah s dvoma mužmi súčasne. U 72-ročného Hana Wegerifa bývala a slúžila ako domáca a 55-ročného psychoanalytika Juliusa Spiera navštevovala ako pacientka i sekretárka. Poburujúce zostávajú jej zápisky v denníku: „Vo svojom srdci som mu (Juliusovi) verná. Rovnako som verná aj Hanovi.“ Po nechcenom otehotnení (pravdepodobne so starším z partnerov) sa rozhodne ísť na potrat. Nechce priniesť na svet dieťa v dobe, keď životné podmienky židov sú ohrozované prenasledovaním, deportáciami a vyvražďovaním. Rovnako sa obáva, že by dieťa zdedilo niektoré znaky choromyseľnosti prítomné v jej rodine. Avšak, ani jej citová neporiadnosť ani dobrovoľná interrupcia jej nebránia napredovať po neobyčajnej duchovnej ceste, ktorá ju privedie k objaveniu Boha vo svojom vnútri a k vypestovaniu nábožnosti úplne svojskej, vymykajúcej sa všetkým schémam a stereotypom.
Nevšedný príbeh tejto ženy sprevádza nevšedné myslenie. Jednou z jej originálnych intuícií je vnútorná povinnosť „pomôcť Bohu“, aby úplne neopustil tento svet, zmietajúci sa v násilí a v zlobe. V modlitbe mu hovorí: „Jedno (…) je pre mňa čoraz viac jasnejšie, a to je uvedomenie, že nie ty môžeš pomôcť nám, ale sme to my, kto musíme pomôcť tebe, a týmto spôsobom pomôžeme aj sebe. Jediná vec, ktorú môžeme v týchto časoch zachrániť a zároveň jediná vec, ktorá sa skutočne počíta, je maličký kúsok teba v nás, môj Bože.“ Túto povinnosť realizuje tým, že počas deportácie povzbudzuje zúfalých židov, aby v sebe nanovo vykopali pochovaného Boha a aby ho oslobodili z trosiek zášte a pomstychtivosti – aby Boh prežil šoah v ich srdciach. Zároveň odmieta nenávisť voči okupantom: „Ak by zostal len jediný slušný Nemec, tento jediný Nemec by si zaslúžil byť ochránený proti barbarskej bande, a vďaka nemu by sme nemali právo vylievať svoj vlastný hnev na celý národ.“
Ďalším znakom jej originalnej nábožnosti je absencia príslušnosti ku konkrétnemu vierovyznaniu či cirkvi. V Holandsku sa dodnes vedú polemiky medzi židmi a kresťanmi o privlastnení si jej myšlienkového dedičstva. V jej spisoch okrem odvolávok na Starý zákon a Evanjeliá nájdeme taktiež inšpirácie z Koránu či z religióznych kníh východu.
Benedikt XVI. si na Etty Hillesumovú spomenul vo svojej predposlednej audiencii, tesne po oznámení svojej rezignácie: „Najskôr bola od Boha vzdialená, no potom ho našla, nazerajúc do hĺbky seba samej. Ona píše: ‚Mám v sebe hlbokú studňu. A v tejto studni je Boh. Niekedy sa mi podarí k nemu dostať, oveľa častejšie je však zasypaný kameňmi, či pieskom: Boh je tam pochovaný. Je treba dostať ho spod zeme von‘. Vo svojom pohnutom živote Etty nachádza Boha uprostred veľkej tragédie dvadsiateho storočia – šoah. Táto mladá, krehká, nespokojná dievčina sa prostredníctvom viery mení na ženu plnú lásky a vnútorného pokoja, ženu schopnú povedať: ‚Žijem v neustálom, hlbokom vzťahu s Bohom‘.“ Spolu s Rusom Pavlom Florenskim a Američankou Dorothy Dayovou Svätý otec Benedikt XVI. túto Holanďanku prirovnal k veľkým obrátencom kresťanských dejín, sv. Pavlovi a sv. Augustínovi.
Je pravdou, že vyjadrenia a životné osudy Etty Hillesumovej môžu u konzervatívnych katolíkov vzbudzovať pohoršenie a ostatným môžu slúžiť na nekritickú obhajobu vlastných protikatolíckych či „nadnáboženských“ názorov. Otvorenejší katolíci u nej zase nájdu nejednu inšpiráciu. Nadšenkyňa Wanda Tommasi svoj článok Sloboda Ducha uvádza: Etty Hillesum, nový druh svätosti uzatvára výzvou, že práve takú svätosť dnes potrebujeme: „Nie ukrytú v rúchu rehoľníkov, kňazov a mníšok, ale svätosť inú, stelesnenú osobami zamiešanými medzi obyčajnými ľuďmi, neodlíšiteľnými od ostatných, ktoré s nimi zdieľajú námahy i napätia. Svätosť, ktorá sa neľahko vynorí z problémov, z radostí a úzkostí bežných ľudí, ale aj z viery v Boha, ktorá – ako nás učí Etty – dokáže nerezignovať ani v skúškach najkrajnejších.“
V dnešný sviatočný deň by sme asi nemali zabudnúť na to, že svätosť sa netýka len velikánov cirkevných dejín zapísaných v indexe kanonizovaných, že svätosť ešte nevyšla a nikdy nevyjde z módy, že svätosť je najvyššia realizácia pre každého, vždy a všade, že svätosť je možnosť aj pre najväčšieho hriešnika. A že svätosť je určite spojená so zápasom o vieru, ako ho prežil aj apoštol Tomáš, že svätosť je sprevádzaná hlbokým pokojom, ktorý do srdca prináša Ježiš Kristus prostredníctvom Ducha Svätého, a nakoniec, že skutočná svätosť nie je z nás, ale je darom úžasného božieho milosrdenstva, ktoré aj dnes osobitne slávime a pripomíname si aj kanonizáciou dvoch najvýznamnejších pápežov minulého storočia.
(Príhovor inšpirovaný homíliou kňaza košickej diecézy, Mareka Forgáča).
Pridaj komentár