Láska nie je o iných. Láska je o nás. Láska to nie je ani tak spôsob vzťahu k iným, ako skôr naša vlastnosť, kvalita. A až následne z toho, nakoľko sme touto vlastnosťou preniknutí, nakoľko nám je vlastná, sme schopní budovať láskyplné vzťahy.
Láska, ktorú nám predkladá Ježiš Kristus má štyri vlastnosti:
- nerobí rozdiel
- nič neočakáva
- nie je si vedomá sama seba
- rešpektuje slobodu
Tieto vlastnosti lásky demonštruje na príklade s ružou, svetlom sviece alebo stromom, ktoré sa u všetkých prejavujú, v tom, ako žijú a pôsobia na svoje okolie:
Pozrieme sa na ružu. Môže vari povedať: „Svoju vôňu ponúknem ľuďom, ktorí sú dobrí a ktorí sú mi príjemní, ale zlým a nepríjemným ju odopriem.“? Alebo si predstavme lampu, bolo by prirodzené aby povedala: „Nebudem svietiť nepríjemným.“? Máte v izbe svetlo, a ste tam traja. Na dvoch bude svietiť a na tretieho nie. Ako by to bolo vôbec možné? Alebo si všimnime ako prirodzene a bez rozdielu poskytuje ľuďom svoj tieň strom. Je mu jedno, kto si pod neho sadne. Či to je svätec, alebo darebák. Či je to človek, alebo zviera. Dokonca aj tým poskytne svoj tieň, ktorí sa ho chystajú vyťať.
To sú podobenstvá, ktorými nás evanjeliá nabádajú k tomu, aby sme boli ako Boh, ktorý dáva vychádzať slnku na dobrých i zlých a svoj dážď posiela na spravodlivých i nespravodlivých… Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.
To sa nemôže stať násilím, ale len vtedy, ak prestaneme ľudí rozdeľovať na hriešnikov a svätcov, na dokonalých a nedokonalých. Keď sa začneme na ľudí pozerať ako na nevedomých v tom zmysle, že čokoľvek v živote činia, činia to z nevedomosti, potom nastane v našom ponímaní týchto ľudí zmena. Ľudia nepáchajú zvyčajne hriechy vedome. Je veľa príčin, prečo sme takí, akí sme. Sme poranení; sme krátkozrakí – nevieme, aké dôsledky bude naše konanie mať; aj sami sme si často navzájom príčinou správania a postojov.
Keď ľudia robia zle, je v ich činnosti množstvo činiteľov, ktoré ani sami nepoznajú. Potom je pravda to, čo povedal Ježiš na kríži: „Otče odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Pochopiť to znamená získať schopnosť ruže, lampy, stromu – teda nerobiť rozdiely, milovať preto, lebo je to naša najzákladnejšia vlastnoť.
Láska nič neočakáva
Podobne ako ruža, lampa alebo strom, láska nič nechce za to, čo robí. Ak by si muž vybral ženu podľa vena a nie podľa jej vlastností, asi by sme o ňom nemali vysokú mienku. Nemáme však rovnaký postoj, keď vyhľadávame iba ľudí, ktorí nás citovo uspokojujú, a keď sa pozitívne staviame voči tým, ktorí nám dávajú, čo chceme a správajú sa podľa našich predstáv; a keď sa správame negatívne k tým, ktorí nám nevyhovujú?
Aj tu sa pýtame: je možné urobiť niečo, aby sme získali túto vlastnosť lásky? Áno – otvoriť oči a vidieť. Vidieť tú svoju „takzvanú“ lásku takú, aká v skutočnosti je: zamaskované sebectvo.
Láska si nie je vedomá sama seba
Láska sa z milovania teší tak, že o sebe a o svojej blaženosti ani nevie. Nerobí to, aby spôsobila nejaký efekt. Teší ju, že efekt spôsobuje, ale nerobí to preto, nie je dôvod prečo milovať – a rovnako, ak láska nie je opätovaná, nie je to potom ani dôvod prečo prestať milovať.
Ruža sa nestará, či ju bude niekto voňať, alebo nie, ako ani lampa a strom sa nestarajú, či bude mať niekto povedzme hodinu. Ich poslaním je voňať, svietiť, chrániť. Tak aj láska – jednoducho je, nemá žiaden účel, proste je.
Láska rešpektuje slobodu.
Vo chvíli, keď sa objaví nátlak, kontrola, spor, láska zomiera. Uvedomme si, ako nás ruža, lampa či strom nechávajú slobodnými v tom, aby sme sa sami rozhodli, či sa chceme alebo nechceme vystaviť ich vplyvu, či chceme prijať niečo z toho, čím oplývajú. Strom sa nebude snažiť vtiahnuť nás do svojho tieň, ani keby nám hrozil úpal. Lampa nám nebude vnucovať svoje svetlo zo strachu, že sa potkneme.
Uvedomme si všetko to násilie, nátlak, ovládanie, ktorému vystavujeme iných, keď sa im snažíme „zo samej lásky“ vnútiť našu predstavu o tom, čo je pre nich dobré. A na druhej strane tie manipulácie, ktorým sme sami vystavení, a ktorým podliehame keď sa úzkostlivo snažíme žiť podľa predstáv iných, aby sme si tak kúpili ich lásku, alebo zo strachu, že ju stratíme.
Vždy, keď sa necháme ovládať či k niečomu donútiť, ničíme v sebe schopnosť milovať, čo je naša vlastná prirodzenosť, pretože my môžeme iným robiť iba to, čo dovolia oni, aby sme im robili. Sloboda je len iným slovom pre lásku.
Láska teda nie je nijaká stratégia, nie je to výmenný tovar, je to vlastnosť človeka, jeho kvalita. Môže ju kultivovať a zušľachťovať. [1]
[1] Anthony de Mello: Cesta k lásce. Poslední meditace Anthonyho de Mella.
(Obrázok: Marc Chagall: Exodus, 1952-66)
28. marca 2016 at 11:26
Beautiful website! Thanks, Leopold.
28. marca 2016 at 23:38
Včera i dnes som si pozrela tv film o pápežovi Františkovi. Je živým príkladom, že sa dá žiariť láskou Ježiša. Ňou meniť svet, realizovať riešenia. Od nepamäti ľudia vedeli, že energia lásky a energia strachu nedokážu kráčať spolu. Keď sa bojíme, tvoríme katastrofické scenáre, negatívne očakávania, strácame lásku, schneme. Aj preto je mladosť spájaná s odvahou, láskou a staroba s chorobou, seba strednosťou, nariekaním, stratou schopnosti milovať. Nedá sa zovšeobecňovať. A naviac, ako je v texte spomenuté, prestaneme ľudí rozlišovať na hriešnikov a svätých. Ale má to efekt, ak sa reflektujem, či sa bojím, nechám manipulovať, alebo si udržím a ďalej kultivujem lásku, nehu, jemnocit. Pomáha to orientovať sa a nájsť riešenia, keď ľudí rozlišujem, v svojom okolí, či v pápežovom, na milujúcich a ustráchaných. Aj keď nevedia, čo robia.
Ako senzitívna žena som od mlada prekonávala cieľavedome strach, zo zvierat, z cudzích ľudí, kultúr, z násilníkov, zo smrti. Napr. surfovaním v mori, kedy som sa prestala báť vzdialiť sa pobrežiu. Cestami na Saharu, kráčaním v piesku, so škorpiónmi, piesočnými zmijami, uložením sa na spánok na piesok. Nebol to hlavný cieľ cesty, ale poznanie iných kultúr, ako sa žije v oazach, v ktorých nie sú zámky, kľúče, ani dvere, ani okná zasklené, len otvory. Ani krčmy, puby, či kiná. Na Sahare som spoznala ľudí, pre ktorých je i dnes všetko živé, má dušu, ako to opísal Aristoteles v staroveku. 5 rokov som žila v Alžírsku a denne od skorého rána v čase ateizácie u nás doma som sa budila na modlitby z mešít. Do veľkej miery som spoznala toto náboženstvo, ale nestala som sa muslimkou, naopak, lepšie som pochopila o čom je viera v Boha. Dnes pozorujem nemo, s otvorenými ústami, aká hystéria vzniká voči ľuďom inej viery, kultúry, rasy. Koľko predsudkov sa šíri , ako mediálne správy vedú k obojstrannej nevraživosti, nenávisti, k násiliu. Dokážem sa brániť týmto rušivým emóciam, negatívnym postojom, udržať si nadhľad a nepodľahnúť škodlivému redukcionizmu. Aj preto som povďačná, že mi do cesty vstupovali múdri a dobrí ľudia a zbavujem sa zaškatuľkovania ľudí. Keby strachy boli našou prirodzenosťou a nie láska, asi nikdy by naši predkovia nesadli na chrbát koňa a nevydali sa na ďaleké cesty.
Je viac možností, ako lásku pestovať. Zatiaľ sa veľký rešpekt venuje tým, ktorí sú pri moci, zastrašujú svoj ľud, vyschli, no majú rozhodovacie právomoci. A tak sa títo udržujú nepriamo v kurze, Ak sa bude dariť prekonať tento stereotyp, oceniť väčšmi láskyplných ľudí, utlmená láska v nás vyklíči.
15. apríla 2016 at 23:33
Krasny popis dilemmy lasky a strachu . Strach je silna emocia a tazko sa jej zbavujeme. Ale bat sa lasky znamena nikdy nemilovat.
Milovat je dar a bez lasky sa neda slobodne a stastne zit.
Vlastne , ked tak premyslam nad celou postatou zivota bez lasky by zivot nemal ziadny zmysel.
My vlastne cely zivot prekonavame starch , aby sme dosiahli svoje ciele a tiez radost , ze sme to dokazali. Ked nieco alebo niekoho milujeme instiktivne mame starch , ze to mozeme stratit.
A tak vlastne pokracujeme po nasej ceste v neustalom boji zvitazit.
16. apríla 2016 at 23:13
Aj keď teoreticky vieme, že existuje „100 podôb“ lásky, mnohí sa držia tej podoby, akú opisujete. P.Leo dobre a jasne vysvetlil dva druhy lásky. Vyššiu nepodmienečnú lásku (agapé) a nižšiu lásku. Tá nižšia láska „mám rád-a“ je premenlivá, viazaná na podmienky, aj preto Peter zradil Ježiša – zľakol sa. Netreba dodať, že vyššiu lásku je ťažko získať i prejaviť, i rozpoznať.
Keď stretneme duchovne pokročilého človeka, mnícha, kňaza, lámu (dalajlámu) milujúceho takouto láskou, je to balzam na dušu. Zrejme o nej všetko ešte nevieme, prekonáva bariéry, čas, priestor, nie je potrebná fyzická blízkosť, či existencia. Aj po smrti milujúceho apoštola napĺňa dušu. Preto majú zrejme svetové náboženstvá aj po 2 000 rokoch, či 2 500 rokoch či viac miliardu-y stúpencov.
Uvedomujúc si agape, vyššiu lásku v nás, získavame pokoj, strácame strach. A zrejme platí, ak milujeme nepodmienečne, tak sme rovnako skôr či neskôr milovaní nepodmienečne. A naopak. Preto sa netreba báť, že nás prestanú milovať. Táto láska je obojsmerná. Zrejme preto sa Ježišom milovaní apoštoli prestali báť smrti. Aj oni takto milovali.