(31. cezročná nedeľa, 5. novembra 2017) – “Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.” Drahí bratia a sestry, slová ktoré sme práve počuli v dnešnom evanjeliu prezrádzajú, že Božie slovo dnešnej nedele nás učí o jednej dôležitej vlastnosti pre náš život, pre pravdivý život vo vzťahu k Bohu: totiž byť maličkým. Byť maličkým, to je jedným z tajomstiev nového života, ku ktorému nás pozýva Kristus. O tomto tajomstve sme počuli aj v druhom čítaní sme dnes počuli slová apoštola Pavla v liste Solúnčanom: bratia, boli sme medzi vami malí, ako keď matka kŕmi a láska svoje deti. A žalmista sa dnes modlí: Pane, moje srdce sa nevystatuje a moje oči nehľadia povýšene. Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil, ako nasýtene dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne. Pán Ježiš aj na iných miestach v evanjeliu vraví o nevyhnutnosti byť maličkým, keď Pán Ježiš v Mtúšovom evanjeliu v 11. hlave hovorí: Zvelebujem Ta Otče Pán neba a zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a obozretnými a zjavil si ich maličkým.  Zdá sa, že tieto slová veľmi dobre pochopila sv. Terezka z Liseux, ktorá svoju spirituálnu cestu lásky k Bohu, nazvala cestou malých duší. Nuž podľa všetkých týchto výrokov vo Svätom Písme by sa zdalo, že táto vlastnosť byť maličkým je pre nás samozrejmou a že ju aj tak samozrejme prijímame v našom živote. No v praxi, v našom živote máme tendenciu často sa správať úplne inak.

Spomínam si, keď som pred niekoľkými rokmi z čírej zvedavosti zašiel na jeden z mítingov v športovej hale na Pasienkoch v Bratislave, ktorý tam zvykol bývať (ak sa dobre pamätám) každý prvý štvrok v mesiaci. Vtedajší predseda vlády vtedy míting začal týmito slovami: “V utorok Pán Boh nebol doma, lebo som bol na zasadaní vlády.” Avšak viac ako tento nemiestny žart ma zarazila reakcia tamojších účastníkov mítingu. Na tieto slová vyvyšujúce sa do neba účastníci mitingu zareagovali burlivým aplauzom. Vtedy som si uvedomil, že ten ich súhlas vlastne prezrádzal aj ich vnútorný postoj, teda ich vlastnú túžbu vyvyšovať sa do neba, túžbu, s ktorou sa stretneme už aj na pvých stránkach Biblie, keď diabol v podobe hada sľubuje: budete ako Boh. My však vieme, ako to dopadlo, keď niekto sa  prirovnáva k Bohu.  Možno  medzi týmito účastníkmi mítingu boli aj veriaci ľudia, ktorí poznali biblické posolstvo o povyšovaní a ponížení, možno poznali aj Ježišové slová o potrebe byť maličkými, avšak predsa v ich búrlivom aplauze sa prejavila čisto ľudská túžba: byť ako Boh.

Z tejto skúsenosti avšak aj z mnohých iných v našom živote je zrejmé, že byť maličkým, byť pokorným nie je samozrejmé pre našu ľudskú prirodzenosť. Že pre našu prirodzenosť je samozrejmejším byť hrdý, veľký, byť ako Boh, respektíve byť pyšným. Avšak pýcha vedie do záhuby. Kto sa povyšuje, bude ponížený – povedal Ježiš v dnešnom evanjeliu.

Takýto postoj je najťažším hriechom, je to vlastne hriech proti Duchu Svätému, o ktorom hovorí Ježiš, že taký hriech nemožno ani odpustiť; to preto, lebo hriešnik necíti potrebu odpustenia. Tento hriech zaradila Cirkev do zoznamov hriechov na 1. miesto. Áno, pýcha je to najväčšie nebezpečenstvo pre náš život. Lebo pýcha nás úplne zatvára pred Božím milosrdenstvom a tiež vo vzťahoch voči iným. A kto vie, či si ho v živote uvedomujeme a sa z neho vôbec niekedy spovedáme.

To čo pýchou nazývame v spirituálnom slovníku, v psychologickom nachádza svoj ekvivalent vo výraze narcizmus. Áno, je to práve narcizmus, ktorý charakterizuje dnešnú spoločnosť. – Zahľadenosť do seba, egoizmus, povýšeneckosť a arogancia. S narcizmom úzko súvisí permisivizmus – ktorého chorobné prejavy možno najviac vidieť na dnešnej výchove detí – spočíva v tom, že vládne tu tendencia deťom všetko dovolovať, až po úplné odmietnutie trestu, čo má však negatívne následky na psychické zdravie dieťaťa. Naopak o užitočnosti trestu vo výchove dieťa píše vo svojej knihe „Fascinácia zlom“, taliansky psychológ a jezuitský kňaz Giovanni Cucci: „Spravodlivý trest za skutky, ktoré si ho zaslúžia, má pre dieťa skutočne očisťujúcu funkciu. Trest je dôležitý v tom, že dáva meno niečomu, čo dieťa môže vnímať ako svoje vlastné, a zároveň mu tak poskytuje nádej, že vina môže byť odpustená a uzdravená, čo nie je možné v prípade, ak vina nie je identifikovaná, alebo je popretá. Niečo podobné vyjadrujú aj náboženské tradície, keď zdôrazňujú dôležitosť pokánia. Pokánie je niečo ako priznanie sa k vine, čo je zároveň vyjadrením túžby po jej odčinení. Inými slovami, je to vyjadrenie túžby po vstaní z pádu a opätovnom otvorení sa pre život. Vďaka tomu pokánie nesie v sebe vždy veľmi silné pozitívne posolstvo nádeje.“

Oproti pýche je teda pokora, oproti pýche je dnešné posolstvo Božieho slova: byť maličkým. Práve takýto postoj nás otvára jednak voči Bohu a tiež voči ľuďom, človek pokorný je človek mierny, trpezlivý, zdržanlivý, úctivý voči iným. Je to človek, ktorý prechováva vo svojom srdci postoj úcty a bázne. Pokora je tiež pravdou a pokora je zaiste aj láskou, o ktorej hovorí apoštol Pavol v liste Korinťanom: láska všetko znáša, všetko vydrží, všetko verí a všetko pretrpí.

Byť pokorným, byť maličkým nás teda otvára voči Bohu, voči jeho Duchu Svätému, voči jeho láske, ktorou Boh chce žiť v našom živote a pokora nás robí aj chápavými a múdrymi ľuďmi, podobne, ako o tom hovorí aj nasledujúca krátka poviedka o človiečikovi zo soli:

„Človiečik zo soli prevandroval už takmer celý svet. Zatiaľ si vyberal len suché cesty, teraz však prišiel na breh mora, ktoré ešte predtým nikdy nevidel. Očarovala ho veľká pohyblivá plocha vody. Preto sa opýtal:

Kto si ty?

Som more, – odpovedalo more.

Čo to znamená more? Pýtal sa ďalej. Nemôžem to pochopiť, aj keby som ako chcel – vravel človiečik zo soli.

Dotkni sa ma a pochopíš, – povedalo mu more.

Človiečik zo soli natiahol opatrne nohu a dotkol sa mora. Pocítil, ako sa cudzota stráca. Keď však vybral nohu z mora, zistil, že nemá chodidlo.

Čo si to urobilo! Kričal prekvapený človiečik.

Aby si ma mohol pochopiť musíš niečo obetovať, – odpovedalo more.

Človiečik zo soli sa stával čoraz menším a menším, ale súčasne spoznával, že chápe more stále viac a viac.“

Drahí bratia a sestry oproti ľudskej túžbe po sláve, oproti túžbe byť ako Boh, oproti pýche, stojí posolstvo Božieho slova dnešného dňa o pokore, o schopnosti byť maličkým, ktorá nás disponuje prijať do svojho života všemocného Boha a jeho lásku, pokoj a múdrosť. Je to dôležitá súčasť Ježišovho posolstva o novosti života, ku ktorému nás aj dnes pozýva. Nuž prosme aj pri tejto sv. omši, aby nám Pán dal pochopiť toto tajomstvo, aby sa tak jeho slovo mohlo stať telom aj v našom živote.

 

 

 

(Fotografia: Ján Mathé: Pokora, 1995)

http://jezuiti.org/blog/jpcpiestany/wp-admin/post.php?action=edit&post=1674