Ignaciánske líderstvo je na neodvolateľnej krivke zmeny. Možno to ani neprekvapuje: dejiny Spoločnosti Ježišovej sú plné mimoriadnych požiadaviek a mimoriadne tvorivých zmien, ktoré boli reakciou na tieto požiadavky. Až donedávna takmer všetci ignaciánski lídri boli jezuiti. Líderstvo bolo teda plodom jezuitskej formácie, ktorá bola často skôr inštinktívna než premyslená. Táto formácia (noviciát, rozsiahle štúdiá, komunitný život (hoci relatívne nekonvenčný), experimenty, šošovky Duchovných cvičení a jezuitské Konštitúcie) nehomogenizujú jednotlivcov, ale obsahujú spôsob činnosti a štruktúrované stretnutie s konkrétnou spiritualitou, ktorá vedie k určitým spoločným prístupom a slovnej zásobe pre premýšľanie o líderstve a riadení. Pre laických ignaciánskych lídrov je formácia menej podrobná a koherentná. S tým, čo znamená byť ignaciánsky, sa stretli počas duchovných cvičení alebo formačných kurzov alebo len pri čítaní.

Pre tieto rozdielne formácie je veľmi zložité zovšeobecňovať charakteristiku ignaciánskeho líderstva. Je tu naliehavá potreba zdieľaného porozumenia. Ak sa majú laici rozvíjať ako dôveryhodne ignaciánski lídri, musíme byť schopní vyjadriť, čo je ignaciánske líderstvo. Formačné potreby sa budú líšiť: tam, kde jezuitskí lídri často vnímajú potrebu odborného technického manažmentu, laickí lídri nemajú vždy jasno v tom, ako majú viesť charakteristicky ignaciánskym spôsobom. Ak nemôžeme jasne povedať, čo musí mať ignaciánsky líder a nevieme pomôcť ľuďom, aby rástli v týchto postojoch, vlastnostiach a činoch, ako sa môžeme stať „čoraz lepšími spolupracovníkmi na Božom diele v tomto svete?“ Ignaciánski lídri, či už jezuiti alebo laici, musia mať zdroje, aby sa im darilo v líderstve ako skúseným ľuďom útechy a rozlišujúcej lásky, Ignácovej „discreta caritas“. Možno preto generálne kongregácie Spoločnosti Ježišovej v nedávnej dobe považovali líderstvo a riadenie za prioritu.

Tento článok sa začal definovaním nového kontextu a výziev, pred ktorými stojí ignaciánske líderstvo. Je to svet, v ktorom líderstvo podľa formačnej osmózy už nestačí, pretože nie všetci ignaciánski lídri sú alebo budú jezuitmi. Je to svet, v ktorom mnohí ignaciánski lídri majú naliehavé formačné potreby, ktoré sa musia naplniť, ak máme slúžiť univerzálnemu poslaniu. Vyjadriť podstatu ignaciánskeho líderstva je úloha, ktorá presahuje môj záber a rozsah tohto článku, ale nasledujúce riadky ponúkajú prístup k ignaciánskemu líderstvu ako orientácii, ktorá prináša konkrétne plody. Najprv sa dotknem rozsahu a obmedzení sekulárnej teórie líderstva a potom sa sústredím na charakteristické stránky ignaciánskeho líderstva z hľadiska orientácie a plodov.

Vynikajúce líderstvo je prekvitajúcim študijným odborom. Existuje veľké bohatstvo výskumov, údajov a nástrojov, z ktorého môžeme čerpať. V neposlednom rade je tu agilné líderstvo, neuroveda ľudského fungovania a emocionálne poznatky v líderstve. Skrátka dobrí lídri potrebujú osobné vlastnosti sebauvedomenia, integrity, autenticity a odvahy; na medziosobnej úrovni musia byť inšpirujúci, motivujúci, empatickí a dobrí komunikátori. Na strategickej úrovni musia byť vizionárski, cieľavedomí a zameraní na poslanie. Nič z toho nie je jedinečné pre ignaciánske líderstvo, hoci mnohé je s ním v súlade. Lídri určite potrebujú technické poznatky a zručnosti a školenie v ignaciánskom líderstve bude čerpať zo sekulárnej teórie líderstva. Ale hlboká orientácia je iná.

Pedro de Ribadeneira vo svojej rozprave o riadení svätého Ignáca z Loyoly kladie rovnakú váhu tomu, čo Ignác povedal, urobil a čím bol. Ignácov portrét „človeka, akým by mal byť generálny predstavený“ v Konštitúciách, je portrét lídra, ktorý nie je len odborníkom, ale aj zrkadlom a vzorom, „človekom, ktorého príklad vo všetkých čnostiach, pomôže ďalším členom Spoločnosti“. V obidvoch textoch je vzor a príklad jadrom autenticity ignaciánskeho lídra: „Aby pomáhali druhým robiť pokroky, mali byť dbať a pripisovať veľkú dôležitosť tomu, aby sami robili pokroky. Majú sa usilovať byť dokonalejší a každý deň rásť v čnostiach.“ Mark Rotsaert SJ poznamenáva: „Táto zásada platí aj dnes: váš príklad je dôležitejší než vaše slová.“ Duchovné cvičenia obsahujú túto integrálnu zásadu. Spájajú všetko, čo si myslíme, konáme a kým sme. Duchovné cvičenia vás v podstate neučia: menia vás prostredníctvom vzťahu.

Ignaciánske líderstvo sa teda nedá zredukovať na obmedzenú schému „podstatných kompetencií“, podľa ktorej sa môžeme merať. Ale tak ako Ignác v Konštitúciách hovorí o vlastnostiach dobrého lídra pre jezuitov, tak môžeme očakávať, že lídri, ktorí chcú byť ignaciánski, budú mať určité vlastnosti.

Začnime tak, kde začal Ignác, a síce priateľstvom s Bohom. Skutočná orientácia na Boha ovplyvňuje každý skutok a rozhodnutie. Tak ako pre strelku v kompase je Sever (Božia prítomnosť, pôsobenie Ducha Svätého v našom živote) stále prítomný, vždy magneticky príťažlivý. Hoci strelku dočasne vykrivíme, keď ju uvoľníme, vráti sa samovoľne k svojmu Severu, orientácii na Boha.

S pevnou orientáciou – kde podľa Princípu a Fundamentu Duchovných cvičení je na prvom mieste chvála, úcta a služba Bohu – rastie sloboda. Ignaciánska sloboda je „indiferentnosť“ („byť pripravený chcieť sa niečoho zrieknuť z lásky k Bohu“) a aktívna pripravenosť, ktorá je otvorená, nezaťažená, a preto dokáže prijať všetko alebo sa všetkého zbaviť. Sloboda je milosť, ktorú hľadáme. Duchovné cvičenia nás od tohto začiatku pobádajú, aby sme si uvedomovali, že sme milovaní hriešnici. Keď sme milovaní, hoci zakúšame svoje nedostatky, prináša to pokoru; nie falošnú pokoru sebaodmietnutia alebo pocitu nehodnosti, ale prijatie mojej skutočnej potreby vykúpenia. Pokora podporuje autenticitu, pretože odmieta tlak perfekcionizmu. Je teda oslobodzujúca.

Meditácia o dvoch zástavách obsahuje výzvu, aby ignaciánski lídri boli pokorní. Tu sú dve múdrosti alebo súbory hodnôt. Na jednej strane nepriateľ ponúka bohatstvá, pocty a pýchu a ja sám som absolútny. Na druhej strane Ježiš ponúka chudobu, pohŕdania a pokoru v spoločenstve s ním. Dve zástavy nedávajú zmysel ako zodpovedné líderstvo, ak nebudeme veriť, že Boh pôsobí vo svete. Michael Ivens SJ nás upozorňuje, aby sme nepodceňovali prijateľnosť nepriateľových bohatstiev; bohatstvo, pocty a pýcha sa môžu zdať rozumné a potrebné, keď ich vnímame ako dôveryhodnosť, oprávnenosť, dokonalosť a kvalitu. Keď sa priplazí egocentrizmus, rozlišovanie je veľmi ťažké; nepriateľove okovy sú jemne a vierohodne zamaskované. Ježišova múdrosť je proti intuícii, ba aj neprijateľná, kým nepochopíme, že len takto môžeme ostať pri Kristovi, ktorého milujeme. Chudobu, pohŕdanie a pokoru neprijímame z masochizmu, ale z lásky. Podporujú slobodu.

„Spoznáte ich po ovocí.“ Podľa Ignáca v Konštitúciách i v Ribadeneirovej rozprave priateľstvo s Bohom sa nevyhnutne prejavuje konkrétnymi činmi. Ignaciánski lídri nie len kontemplatívci alebo teoretici. Prinášajú plody, keď svoj vzťah s Bohom žijú do všetkých dôsledkov. V ich činnosti sa ich autorita bude vyznačovať charakteristickým „ochutnajte a ovoňajte“: Hoci je potrebné mať autoritu, aby sme pomáhali a robili dobre druhým a z tohto dôvodu ju treba získať, táto autorita sa však nezíska niečím, čo chutí a vonia po tomto svete, ale skôr… pravou pokorou, ktorá sa prejavuje skôr skutkami než slovami a naznačuje, že človek je učeník a napodobňovateľ pokorného Krista. Nechce a nehľadá nič okrem Jeho slávy.“

Ignácovi životopisci používali „pomoc dušiam“ takmer ako stručné vyjadrenie jezuitského poslania. „Pomáhame dušiam“ prostredníctvom rozlišujúcej lásky. Ribadeneira lyricky hovorí o Ignácovom „discreta caritas“. Mark Rotsaert SJ o dôsledkoch Rozpravy v dnešnej dobe hovorí: „Podobne prejavená láska… byť mala byť vždy láskou discreta caritas, láskou, ktorá dokáže rozlišovať, čo je dobré a čo by sa malo robiť.“ Veľkodušnosť, ktorú pápež František opisuje ako „veľké srdce otvorené pre Boha a pre druhých“ a Ignác ju dáva medzi priority otca predstaveného, podporuje rozlišujúcu lásku. Predpoklad Duchovných cvičení – „ochotnejší skôr ospravedlňovať než odsudzovať“ – nám pomáha kultivovať túto lásku. Prejavila sa v Ignácovej veľkodušnosti, keď hovoril o svojich bratoch jezuitoch.

Rozlišovanie – „hnutie, ktoré cítime v srdci a uvažujeme o ňom v mysli“ – je podstatné pre ignaciánsky spôsob činnosti. „Rozlišovanie je hľadanie s milosťou – takmer estetický vnem – pohybov Božej spásonosnej činnosti, ktorá je prítomná v celej našej vzťahovej dynamike: … Je to pôsobiaca múdrosť, ktorá pochádza z toho, že vieme, komu patríme, kde naozaj leží naše srdce. Žiada nás, aby sme boli vnímaví na pôsobenie Ducha vo svete i v nás. Máme byť osobitne vnímaví na to, čo nás ohlušuje alebo rozptyľuje.“ Ignác od generálneho predstaveného očakáva túto „pôsobiacu múdrosť“ alebo „prudentia“. Ignaciánski lídri sú ľudia, ktorí neustále rozlišujú, teda sú neustále otvorení zmene. Rásť v rozlišovaní je kľúčová zložka Duchovných cvičení: je to podstatné pre ignaciánskeho lídra.

„Úloha utešovať“ je charakteristické a krásne povolanie ignaciánskych lídrov. Iní možno stratili nádej, ale my nemôžeme: sme ľudia Vtelenia a Vzkriesenia. „Nachádzať Boha vo všetkom“ je postoj nádeje – našou úlohou nie je „prinášať“ Boha, ale nachádzať a spolupracovať s Bohom, ktorý je vždy prítomný, vtelený. Pápež František v príhovore na 36. GC spája útechu, radosť a lásku: „Ignác v Duchovných cvičeniach žiada svojich spoločníkov, aby kontemplovali o „úlohe útechy“ ako o niečom osobitnom pre Vzkrieseného Krista… Radosť nie je ozdobný „prídavok“, ale jasný indikátor milosti: naznačuje, že láska je aktívna, pôsobiaca, prítomná.“

Na záver si myslím, že ignaciánske líderstvo je hlboká, integrálna orientácia, ktorá prináša plody. Nie je to model alebo schéma líderstva. Podrobne sme hovorili o niektorých stránkach tejto orientácie (autenticita, priateľstvo s Bohom, sloboda, pokora) a o plodoch, ktoré prináša (pomáhať dušiam, veľkodušnosť, discreta caritas, rozlišovanie, pôsobiaca múdrosť, otvorenosť na zmenu a útecha). Ignaciánski lídri musia určite posilňovať svoje technické a profesionálne zručnosti, ale tie nemajú prvé miesto. Slávny Ignácov výrok: „Pracujte, ako keby všetko záviselo od vás, modlite sa, ako keby všetko záviselo od Boha“, je miestom, kde sa stretáva orientácia a činnosť. Každý človek dobrej vôle môže rásť v indiferentnosti, pokore a veľkodušnosti, ale ak to nevychádza z orientácie na Boha, nie sú to ignaciánske, ale len obdivuhodné vlastnosti. Naše priateľstvo s Bohom je zdroj, ktorý robí naše líderstvo kongruentným. Pramenia z neho naše postoje a činy.

Sarah Broscombe

Koordinátorka programu ignaciánskeho líderstva, Yorkshire, UK