(Nedeľný príhovor, 30. septembra 2018) – Keď som si prečítal dnešné evanjelium, položil som si sám otázku: „O čom to vlastne Pán Ježiš hovorí?“ A keď som o týchto slovách viac uvažoval, prišiel som k záveru, že keď hovorí o pokušeniach a o tom, ako k nim máme pristupovať, tak vlastne nás pozýva riešiť také situácie v našom živote, ktoré nás odvádzajú od Boha, a  tým aj od našej vnútornej spokojnosti a šťastia. Takými situáciami na prvom mieste sú určite pokušenia k rozličným hriechom, no v hlbšom zmysle to môžu byť všetky ťažké a bolestivé situácie v našich životoch, ktoré nás môžu vnútorne ničiť a tiež odviesť od Boha, ktorý je tým najhlbším prameňom lásky, radosti a pokoja, a ktorý túži, aby sme žili náš život v plnosti.

Chcel by som teda dnes hovoriť, ako možno reagovať v takýchto ťažkých životných situáciách, aby nás ony nezničili, ale naopak, aby sa stali v našich životoch prameňom Božieho požehnania. – Ak hovorím, o ťažkých a bolestných situáciách, nemyslím, na niečo, čo dokážeme prekonať zo dňa na deň, ale takých, ktoré trvajú možno celé dni, týždne, ba možno i mesiace, ktoré nám nedajú spávať, ktoré nám ohrozujú zdravie, ukracujú život, a v konfrontácii s ktorými sa cítime bezradní a slabí, možno opustení a osamotení, možno niekedy aj bez nádeje. Myslím, že mnohí z nás už podobné situácie prežili, a ak nie, tak pravdepodobne ich ešte zažijú. A preto je dôležité, aby sme vedeli, ako sa v takýchto situáciách správať tak, aby nás nezničili, ale aby nás posilnili a premenili, naplnili Božím požehnaním.

Nasledujúce slová vnímam ako taký môj malý duchovný testament. (Nie preto, žeby som sa chystal umrieť, – aj keď človek nikdy nevie:-), –  ale preto, že je to také moje osobné vyznanie s dôrazom dôležitosti). Veru neviem, či to aj nie je opovážlivé…., ale hádam si to môžem predsa len dovoliť. Veď už mám po 50 – tke, Sv. Písmo čítavam a o Ježišových slovách premýšľam už viac ako 30 rokov každý deň . Za týmto cieľom som tiež vyštudoval filozofiu a teológiu, taktiež žurnalizmus a neskôr i klinickú psychológiu so zameraním na spirituálnu formáciu. Dlhoročne sa venujem umeniu, športovým aktivitám a posledné roky tiež včeláreniu. Všetky tieto veci robím s hlavným zameraním: Nájsť životnú múdrosť v tomto živote, ktorá zároveň vedie do života večného. – Takže ak dovolíte, rád by som sa vami dnes podelil o tento môj malý duchovný testament, kladúc si otázku: Čo je naozaj dôležité, aby sme prekonali všetky životné ťažkosti tak, aby nás oni nezničili, ale aby sa stali pre nás prameňom Božieho požehnania. Rozpoviem to v troch bodoch:

1.Dôležitosť viery. Pán Ježiš hovorí: „Kto uverí, bude spasený“. Veriť tak, ako veril Boží muž menom Abrahám, s ktorým sa stretáme na prvých stránkach Biblie. On uveril Božiemu hlasu, a opustil všetko, aby sa vydal za novým životom. A veril Bohu aj vtedy, keď mu Boh prisľúbil, že urobí z neho veľký národ, hoci bol už starý a so svojou zostarnutou manželkou nemali deti. Nakoniec sa im narodil Izák a Abrahám veril Bohu a bol mu poslušným aj vtedy, keď mal tohto jediného syna obetovať. A Boh jeho vieru odmenil, a z Abrahámovho potomstva sa stal Bohom požehnaný národ, z ktorého vzišiel aj Ježiš Kristus.

Veriť, to je základ nášho života. Veriť, že všetko sa nakoniec na dobré obráti, alebo ako hovorí žalmista, veriť, že „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži k dobrému“. Takto veriť a dôverovať, nemusí byť niekedy jednoduché a nemusíme hneď uvidieť ovocie našej viery. Spomínam si, ako som pred 30 – timi rokmi, v roku 1988 bol na povinnej dvojročnej vojenskej službe. Jeden z mojich spolubojovníkov tam ochorel na rakovinu a odviezli ho do niektorej z plzenských nemocníc. Volal sa Jaro. V srdci som v tom čase pocítil, že ho mám vyhľadať a modliť sa spolu s ním za jeho uzdravenie. Nerozumel som celkom tomuto hlasu, no pokúsil som ho počúvnuť.  Ku podivu sa mi podarilo vybaviť si cestu do Plzne, ktorá bola vzdialená asi 30 km od miesta, a hoci som nevedel, do ktorej nemocnice ho odviezli, predsa  sa mi podarilo tohto vojenského kolegu nájsť. Vtedy som mu povedal, že ma Pán Boh posiela, aby som sa modlil spolu s ním, za jeho uzdravenie. A on…., on sa rozčúlil, a vyhodil ma zo slovami, že neverí v Boha a nepotrebuje moju modlitbu. Tak po tomto som už vôbec ničomu nerozumel. Pripadal som si ako dajaký čudák, ktorý uveril niečomu, čo som si možno sám vyfantazíroval vo svojej mysli, a čo s realitou nemalo nič spoločné. Nebolo to pre mňa jednoduché …..v tomto neporozumení som to musel prijať a viac sa tým nezaoberať. Vojna skončila a ja som sa s Jarom viac nestretol.

Až po 20 rokoch, – pracoval som vtedy ako riaditeľ slovenského programu Vatikánskeho rozhlasu, – som dostal telefonát a z druhej strany sa ku mne prihovoril mužský hlas s otázkou, či si spomínam na Jara z vojny, za ktorého som sa chcel modliť v plzenskej nemocnici a ktorý ma vtedy vyhodil. Rozpomenul som sa…., bolo to pred 20-timi rokmi. Muž z telefónu pokračoval: „Ja som Jaro, a chcel by som sa ti ospravedlniť, že som sa voči tebe vtedy takto správal. Od vtedy sa veľa udialo, – pokračoval – ja som prijal Ježiša Krista a teraz ležím v martinskej nemocnici a zomieram. A chcel som Ťa ešte predtým než zomriem, poprosiť o odpustenie“. – V tom čase, zhodou okolností, či tajomným Božím riadením, som mal cestu na Slovensko a Jara som v martinskej nemocnici navštívil. Priniesol som mu sv. prijímanie, spolu sme sa pomodlili. Žiarilo z neho niečo výnimočné, pokojné a radostné zároveň. Povedal mi: „Teraz sa kruh spojil. Všetko je zavŕšené a ja môžem pokojne odísť.“  Rozlúčili sme sa s objatím. O mesiac neskôr, Jaro zomrel, a teraz už – ako verím -, sa aj za mňa prihovára, v nebi.

Teda základom nášho života je viera.

Druhým predpokladom, aby sme dokázali prežiť požehnane ťažké situácie, je hľadanie opravdivej múdrosti v živote. Hľadať neustále tajomné pôsobenie Ducha Svätého. Nezabúdať, že každá minca ma dve strany. A že vždy, keď sa nám deje niečo nepochopiteľné a veľmi ťažké, že z toho môže vzísť aj nepochopiteľne veľké požehnanie. Táto hlboká pravda sa nakoniec nachádza vo všetkých rozprávkach pre deti, kde je ukrytá, taká základná archetypická pravda o našom živote. Napríklad,  ak princ chce vyslobodiť princeznú z moci draka, musí prejsť rozličnými skúškami a ťažkosťami, až sa mu to nakoniec podarí, alebo ako o tom hovorí aj súčasný spisovateľ Paulo Coelho vo svojej knihe Alchymista, že ak ideme tým správnym smerom a ocitneme sa aj vo veľkých ťažkostiach, či pochybnostiach, práve vtedy sa akoby spoja všetky sily tohto vesmíru, aby sme dosiahli ten veľký cieľ, pre ktorý sme boli stvorení. K tomuto odhaľovaniu je určite potrebné rásť v pokore, a môže k tomu napomôcť aj praktizovanie modlitby sv. Ignáca s názvom Examen, o ktorej som viac hovoril v nedeľnom príhovore minulú nedeľu. A celkom konkrétne nám k tomu môže pomôcť aj recept, o ktorom som sa dozvedel len nedávno, ale rozhodne je účinný. – Ten znie, že ak sa ocitnete v ťažkej situácii, zadefinujte si, v čom tá ťažká situácia spočíva a potom, pýtajúc sa Boha, napíšme si tri výzvy, k čomu nás  Boh pozýva v takejto situácii. – Verím, že aj tento postup môže byť účinný, aby nás ťažké situácie nezničili, ale aby sa stali v našich životoch Božím požehnaním.

Nakoniec tretia podmienka: Vytrvalosť.

Dôležité je nikdy sa nevzdať a vytrvať. – Vedci, ktorí sa zaoberajú otázkou podnikania, tvrdia, že až 90 percent začínajúcich podnikov, stroskotá. Ale zaujímavé je ich ďalšie zistenie, že totiž až 80 percent z tých, ktorí to nevzdajú, dosiahnu úspech.

Je tiež zaujímavé, čo hovoria psychológovia, ktorí sa zaoberajú priesečníkom psychológie a spirituality, keď tvrdia, že to, čo nás vnútorne motivuje k nejakej činnosti, môže vyrastať buď z potreby naplnenia našich podvedomých psychických potrieb, ako je napr. potreba lásky, uznania, prijatia, ocenenia a pod. alebo sú to túžby, ktoré presahujú naše osobné potreby, a ktoré do našich sŕdc vkladá Boh. Nie je však jednoduché jedny o druhých odlíšiť. Toto odlíšenie sa deje až po istom čase a osobitne vtedy, keď prídu ťažkosti. Lebo ak túžime robiť niečo, čo sa na prvý pohľad môže zdať dobré a ušľachtilé, ale podvedome hľadáme predovšetkým naplnenie nejakej vlastnej potreby, tak po dlhšom čase, ale keď prídu ťažkosti, potom nasleduje ochabnutie a strata záujmu o túto vec. Naopak, ak ide o túžby, ktoré do ľudských sŕdc vkladá Boh, potom ťažkosti, paradoxne posilnia človeka na ceste k dosiahnutiu cieľa.

Alebo na záver, ako hovorí sv. Ignác z Loyoly, ak sa rozhodneme vykonať nejakú dobrú vec, a neprídu ťažkosti, pýtajme sa, či to, čo konáme, je naozaj dobré.

Nuž teda, vzhľadom na prekonávanie akýchkoľvek ťažkostí v živote, aby nás oni nezničili ale stali sa prameňom Božieho požehnania, môj duchovný testament: Základom je viera a dôvera, dôležitý je tiež neustály rozvoj na ceste pokorného hľadania opravdivej životnej múdrosti, a nakoniec, nikdy sa nevzdať a vytrvať.