Od okamihu, keď svätý Peter v turíčne ráno opustil večeradlo, začalo sa tajomné vyliatie Ducha, ktoré predpovedal prorok Joel: „V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vaši starci budú snívať sny. Aj na svojich služobníkov a na svoje služobníčky vylejem v tých dňoch zo svojho Ducha a budú prorokovať.“ (Sk 2,16-20; Joel 2,28-32)
Ak sa hlbšie začítame do Skutkov apoštolov, určite objavíme v živote prvých kresťanov mocné pôsobenie Ducha Svätého, ktoré sa prejavuje prekvapujúcim spôsobom. V moci Ducha Svätého mnohí hovoria v cudzích jazykoch a v proroctvách, dejú sa zázraky a uzdravenia. Duch Svätý prichádza často a neočakávane. Je to On, kto usmerňuje priebeh udalostí a oduševňuje apoštolov a celé spoločenstvo veriacich. Kardinál Suenens vo svojej knihe Duch Svätý je našou nádejou hovorí, že Duch Svätý tak často vystupuje do popredia v každodennom živote Cirkvi a pri šírení evanjelia v rímskej svetovej ríši, že by sme mohli Skutky apoštolov nazvať „piatym evanjeliom – evanjeliom Ducha Svätého“.
Pri čítaní Svätého písma sa však môžeme dnes oprávnene pýtať: Prečo sa vyčerpala charizmatická bohatosť prejavov Ducha Svätého v priebehu storočí? Na konci druhého storočia sv. Irenej ešte potvrdzuje stále trvanie mimoriadnych darov milosti a vníma ich ako všeobecné a zrejmé. Postupom času sa však náboženská lituratúra o tejto téme odmlčala. V priebehu ďalších storočí sa stávajú viditeľnými len tam, kde sa viera prežívala s istou radikálnosťou, či už v utiahnutom svete mníchov a v kláštoroch, alebo najmä u zakladateľov reholí a rehoľných kongregácií.
Mníšstvo je vo svojich počiatkoch skutočne charizmatickým hnutím. Askéza, ktorú hlása, sa pokladá za víťazstvo Ducha nad mocnosťami sveta, tela a diabla. Celá literatúra Apophtegmata Patrum je preniknutá prorockými darmi, zvláštnou mocou, a najmä zázrakmi uzdravenia. Zveličovanie a prostota tejto epochy však nemôže zakryť to, že títo kresťania verili so živou a plnou dôverou v účinkovanie Ducha Svätého, v jeho dary a charizmy. Na mníchov sa pozerali ako na duchovných otcov, ktorí môže viesť druhých po ceste Ducha. Najmä vo východnej tradícii kresťanský ľud vidí v nich duchovných mudrcov, ktorých rád prosí o radu. Pokiaľ ide o charizmy, nepopieralo sa ich jestvovanie a nechápali sa samoúčelne, ale ako prostriedok na službu z lásky k blížnemu. V 11. storočí napr. svätý Simeon, známy mních z Konštantínopolu, nazývaný aj „novým teológom“, hovorí výrazne charizmatickou rečou. Turíce sú preňho vždy znovu sprítomnené. Je to práve Duch Svätý, ktorý nás spája s Kristom a vedie nás k Otcovi. Ľútosť nám otvára prístup k vnútornému svetlu Ducha. Len ten, kto zakúsil prítomnosť Ducha, môže viesť iných k pravde.
Aj keď západná teológia má menej výraznú pneumatologickú tradíciu, predsa sa aj tu prejavujú charizmatické účinky Ducha Svätého, a to najmä v životoch zakladateľov nových rehoľných rádov a kongregácií. Svätý Ignác napríklad podáva celé učenie – vychádzajúce z hlbokej osobnej skúsenosti – o rozlišovaní rozličných duchov. A nie je sám, pred ním i po ňom boli svätci ako Bernard z Clairvaux, Dominik, František z Assisi, Don Bosco a ďalší obdarení neobyčajnými darmi Ducha, ktoré prinášali úžitok celej Cirkvi. Tieto dary boli však väčšinou individuálne, neboli viazané na spoločenstvo a ich vonkajšie prejavy sa značne odlišovali od tých, ktoré existovali v ranokresťanských spoločenstvách.
Zdá sa, že až 20. storočie malo priniesť skutočné oživenie záujmu o charizmy, aj keď už v 19. storočí badať určité znaky tohto prebudenia. (Pokračovanie zajtra….)
(Úryvok z knihy: Oživujúce vanutie Ducha Svätého)
Pridaj komentár