(1.pôstna nedeľa, 5. marca 2017) – Dnes je prvá pôstna nedeľa a Cirkev nás pozývam k prežívaniu veľkého 40 – dňového pôstu, ako prípravu na oslavu Kristovho zmŕtvychvstania. Inými slovami, pôst nám ma poslúžiť k tomu, aby sme mohli v našom živote hlbšie prežiť tajomstvo našej spásy, záchrany, uzdravenia a oslobodenia, ktoré nám Boh daroval skrze smrť a zmŕtvychvstanie svojho syna Ježiša Krista.
Logická otázka v túto chvíľu znie: Čo si vlastne pod pôstom predstavujeme. Alebo k čomu nás Cirkev pozýva, ak nás pozýva vstúpiť aktívne do veľko-pôstneho obdobia? Nuž všeobecne je to pozvanie k prežívaniu pôstu na troch rovinách: pôst (od jedla), modlitba a almužna. Čo to značí? Respektíve, ako to možno uskutočniť v našich životoch a prečo? Aký cieľ má zameranie na tieto tri aspekty?
Možno povedať, že celkovo by nás pôst v týchto troch podobách chcel nasmerovať na hlbšie otvorenie sa Bohu, voči spásonosným účinkom milosti Ježiša Krista, ktoré nám chce darovať skrze moc a pôsobenie Ducha Svätého. Totiž, aby sme sa v živote dokázali zbaviť všetkého, čo nám bráni v prijatí tohto daru Ducha Svätého, tohto daru života. Aby sme sa stali vnútorne slobodnejšími, pokojnejšími a hlavne láskavejšími ľuďmi.
V tomto zmysle, pôst od jedla bude znamenať, že oslabíme naše telo s jeho žiadostivosťou, čím zároveň dáme väčší priestor Duchu, aby sme sa mohli stávať čím menej telesnými ľuďmi a čím viac duchovnými ľuďmi.
Modlitba nás priamo upriamuje na Božie pôsobenie, ktoré sa k nám dostáva vo chvíľach ticha a hlavne vo chvíľach meditatívnej modlitby, ktorá nie je predovšetkým našim výkonom, ale je hlavne aktívno-pasívnym očakávaním Božej premieňajúce moci a lásky v našom živote.
Nuž a „almužna“ je akýmsi zrkadlom, verifikáciou celého nášho pôstneho zamerania, či totiž sa pôstom a modlitbou predsa len netočíme len okolo seba, a ostávame vo svojej uzavretosti, alebo či pôst a modlitba nás skutočne otvárajú voči Božej dynamike, ktorú možno pozorovať v celom našom vesmíre, a ktorá nás otvára a pohýna k sebadarovaniu v rozdávaní a službe druhým.
Celé pôstne úsilie nás však v konečnom dôsledku vedie k tomu, čo Pán Ježiš vyjadril v evanjeliu, ktoré sme počuli v utorok: „Kto opustí pre mňa a pre Evanjelium otca, matku, domy, polia, vráti sa mu to stonásobne.“ Alebo ako sme čítali z knihy Sirachovho syna: „Dávaj Najvyššiemu, ako on dáva tebe, s prívetivým okom prinášaj dielo svojich rúk“. Lebo Pá je odplatiteľ a on ti vráti sedemnásobne. Neprinášaj podlé veci na obetu, lebo on ich neprijme, a nespoliehaj sa na nespravodlivé obety, lebo Pán je sudca a pred ním sláva osoby nič neznamená“.
Inými slovami, že ak sa otvárame Bohu a čokoľvek urobíme z lásky voči Bohu, vždy sa nám to vráti, a to mnohokrát násobne. – Problém je len vtedy, keď na jednej strane možno hovoríme, že robíme niečo z lásky voči Bohu, ale skutočne to je z lásky voči sebe. Zakladateľ Inštitútu psychológie na Pápežskej Gregorovej Univerzite v Ríme, jezuitský páter Luigi Rulla, túto skutočnosť vyjadril aj konceptom, keď rozlišuje medzi reálnym dobrom a zdanlivým dobrom. Navonok sa totiž môže zdať, že aj reálne aj zdanlivé dobro sú totožné, ale závisí od nášho úmyslu, s ktorým veci robíme. Či to robíme z lásky k sebe, alebo z lásky k Bohu – inými slovami, či v našom správaní máme tzv. teocentrickú motiváciu – teda, že to, čo robíme, robíme z lásky k Bohu. Ak nerobíme veci z lásky k Bohu, vždy sa nám to vypomstí, a namiesto Bohom prisľúbenej odmeny, príde len horkosť a sklamanie.
Napr. môžeme robiť niečo dobré, len kvôli sebe, napr. preto, lebo chceme tým získať pochvalu a rešpekt od iných, alebo preto, že sa nám to jednoducho páči. Takto to môže fungovať dovtedy, pokiaľ od tých, ktorým slúžime, dostávame pozitívnu spätnú väzbu, keď nám to nejak oplatia, ako to či už vedome, alebo podvedome očakávame. Ak však sa nám táto ich pozitívne odpoveď nedostane, tak pocítime buď hnev alebo sklamanie a veľmi rýchlo s našimi „dobrými“ predsavzatiami skončíme. Ak však robíme slúžime, či robíme dobre veci pre iných z lásky k Bohu, potom, aj keď tí iní sa nám neodmenia, alebo nedostaneme od nich očakávanú pozitívnu odpoveď, tak budeme mať v srdci potrebnú silu a lásku vytrvať, a čo viac, sám Boh nám takúto službu a lásku odmení radosťou, pokojom, šťastím a ďalšími aj hmotnými dobrami.
Teda aj veľkopôstne pokánie, teda pôst od jedla, modlitba a almužna, nás môžu priviesť k veľkému Božiemu požehnaniu v našich životoch, lebo nás môžu usmerniť k tej tzv. teocentrickej motivácii, totiž, aby sme všetko v našom živote robili z lásky k Bohu, teda nezištne, aby sme sa tak oslobodili od nášho egoizmu a jeho rozličných zviazaností, a tak mohli zakúsiť šírku a hĺbku Božieho požehnania, radosti, pokoja a lásky.
Ignaciánska spiritualita
V KAŽDODENNOM ŽIVOTE
Pridaj komentár
Prečo som vytvoril túto stránku?
Ignaciánsku spiritualitu objavujem a pokúšam sa ju integrovať do každodenného života už viac ako 25 rokov. Ona vytvára môj vzťah k Bohu, k svetu i sebe samému. Jej objavovanie je pre mňa neustále veľkým dobrodružstvom, do ktorého pozývam aj všetkých vás:-).
Dr. Leopold Slaninka SJ
© 2024 Ignaciánska spiritualita
Theme by Anders Noren — Hore ↑
6. marca 2017 at 11:48
Viackrát som premýšľala nad tým, že prečo sa vo Sv.Písme píše, že keď si Boh pre nás nejakým spôsobom príde, bude o nás rozhodovať, že prečo „vtedy na poli budú dvaja: jeden bude vzatý a druhý sa ponechá…“ (Mt 24,40-41). Že jeden človek je v tej istej veci, v tom istom skutku, konaní a pôste, požehnaný a obdarený Božou prítomnosťou a druhý človek je vydaný na cestu utrpenia, ale Bohom nesprevádzaného. Tak ako píšete, páter Leo, bude dôležitý náš úmysel.